znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 459/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   2   a   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo161/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 faxom doručená a 17. augusta 2011 poštou doplnená sťažnosť R. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 161/2010 a jeho rozsudkom z 25. mája 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Okresného   dopravného inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v K.   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORP-P-1419/1-ODI-2007 z 2. januára 2008 (ďalej len „rozhodnutie okresného riaditeľstva“) bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti   a   plynulosti   cestnej   premávky   podľa   §   22   ods.   l   písm.   k)   zákona č. 372/1990 Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“)   pre   porušenie   §   3   ods.   2   písm.   c)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o premávke na pozemných komunikáciách“) s tým, že okresné riaditeľstvo   vo   svojom   rozhodnutí   upustilo   od   uloženia   sankcie   sťažovateľovi,   keďže k náprave páchateľa postačuje samotné prerokovanie priestupku.

Okresné   riaditeľstvo   skutok,   ktorým   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   označeného priestupku, vymedzilo vo svojom rozhodnutí takto: „R. P. dňa 26. 4. 2007 v čase od 14,00 na účelovej (lesnej) komunikácii smerom na Tichú a Kôprovú dolinu vo Vysokých Tatrách v blízkosti hotela Permon ako chodec, teda účastník cestnej premávky stál, sedel a ležal na uvedenej komunikácii, čím ohrozoval bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a to tým, že bránil prejazdu nákladným motorovým vozidlám realizujúcim vývoz drevnej hmoty z danej lokality,   taktiež   neposlúchol   požiadavku   a   pokyn   policajtov   súvisiacich   s   výkonom   ich oprávnení   v cestnej premávke,   aby   danú   komunikáciu   opustili.   Menovaný bol následne predvedený hliadkou policajného zboru na útvar PZ; kde s ním po poučení bola spísaná zápisnica   o   podaní   vysvetlenia   podľa   §   17   ods.   1)   zákona   NR   SR   č. 171/1990   Z.   z.   o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. K priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky bola spracovaná správa o výsledku objasňovania priestupku.“

Rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. KRP-45-1/DI-1-2008 zo 17. apríla 2008 (ďalej   len   „rozhodnutie   krajského   riaditeľstva“)   bolo   na   základe   odvolania   sťažovateľa rozhodnutie   okresného   riaditeľstva   zmenené   v   časti   kvalifikácie   priestupku   tak,   že sťažovateľ   sa   dopustil   priestupku   označeného   v   rozhodnutí   okresného   riaditeľstva porušením   §   3   ods.   2   písm.   a)   a c)   a   §   52   ods.   1   zákona   o   premávke   na   pozemných komunikáciách, pričom ostatné časti rozhodnutia ostali nezmenené.

Sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 30. júna 2008 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského riaditeľstva podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a žiadal, aby súd uvedené   rozhodnutie   ako   nezákonné   zrušil   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   S   58/2008-443   z   24.   februára   2010   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   podstatou   jeho argumentácie   je   namietanie,   že   dôkazmi   vykonanými   v   konaní   o   priestupku   nebolo objektívne preukázané, že sa sťažovateľ dopustil skutku tak, ako je vymedzený v rozhodnutí okresného riaditeľstva. Podľa sťažovateľa preto krajský súd a následne najvyšší súd pri svojej   prieskumnej   činnosti   v   správnom   súdnictve   nevyhodnotili   správne   zákonnosť postupu   správnych   orgánov   (okresného   riaditeľstva   a   krajského   riaditeľstva) v priestupkovom konaní pri zistení skutkového stavu veci.

Konkrétne sťažovateľ namietal, že jediným dôkazom v priestupkovom konaní je ním podané   vysvetlenie,   z   ktorého   vyplýva,   že   na   komunikácii   stál,   a   tak   bránil   prejazdu nákladných vozidiel, avšak nebol podľa neho v konaní vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval,   že   na   komunikácii   aj   sedel   a   ležal   (ako   sa   uvádza   vo   vymedzení   skutku v rozhodnutí   okresného   riaditeľstva).   Podľa   sťažovateľa   správa   o   prešetrení   priestupku tvoriaca   súčasť   administratívneho   spisu,   v   ktorej   sú   ako   svedkovia   skutku   (tak   ako   je opísaný   v   rozhodnutí   okresného   riaditeľstva)   označený   zasahujúci   policajti,   nemožno považovať za dôkaz vykonaný v priestupkovom konaní a tam uvedené skutočnosti nemožno považovať za svedectvo zasahujúcich policajtov o skutku za stavu, keď títo policajti ako svedkovia v priestupkovom konaní neboli vypočutí.

Sťažovateľ   namietal   neprípustnosť   a   nezákonnosť   záveru   krajského   súdu,   ktorý vo svojom   rozsudku   (potvrdenom   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu)   uviedol: „Právne bezvýznamná je aj námietka žalobcu týkajúca sa formulácie jeho konania v popise skutku (stál, sedel a ležal na uvedenej komunikácii), ktorú považuje za ničím nepodloženú, pretože je síce pravda, že žalobca sa v priebehu správneho konania vyjadril, že na uvedenej komunikácii stál, ale svoje tvrdenie ničím nepreukázal ani v tomto smere nenavrhol vykonať žiadne   dôkazy.   Navyše   aj   v   prípade,   že   by   bolo   v   konaní   preukázané,   že   na   uvedenej komunikácii za uvedených okolností iba stál, toto jeho konanie v súvislostiach uvedených v napadnutých rozhodnutiach a vyplývajúcich aj z obsahu spisu napĺňa znaky skutkovej podstaty priestupku, z ktorého bol uznaný vinným.“

Sťažovateľ nesúhlasil so závermi najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom rozsudku uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov „... nie je možné označiť za nezákonné pre nedostatočne zistený skutkový stav veci len preto, že neboli vypočutí svedkovia konania žalobcu (sťažovateľa, pozn.)... Zo spisu nesporne vyplýva, že svedkami uvedeného konania boli   Mg.,   M.   B.   a   nstržm.   Š.   K.   Uvedená   skutočnosť   je   potvrdená   správou   o   výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky...

Podľa názoru súdu žalobca sa priznal k spáchaniu priestupku, uvádzal však, že na ceste len stál, pričom uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, naopak z listinných dôkazov vyplynulo, a to z výpovedí svedkov; že na ceste stál, ležal a sedel, pričom súd nemal dôvod spochybňovať vierohodnosť spísaných dokumentov.“

Sťažovateľ k tejto časti svojej argumentácie okrem iného uviedol: «... sťažovateľ tak v konaní pred správnymi orgánmi ako aj pred súdmi oboch stupňov poukazoval na to, že v konaní o priestupku nebolo preukázané žeby sa dopustil konania z ktorého bol uznaným vinným a ktoré je uvedené vo výroku rozhodnutia o priestupku a to, žeby „stál, sedel a ležal na komunikácii“. Vzhľadom na to, že z ustanovenia § 77 Zákona o priestupkoch vyplýva, že výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku. Tvrdil, že konanie ktoré sa mu kladie za vinu nebolo zákonným spôsobom preukázané...

Dôsledky   právneho   názoru   I.   stupňového   súdu,   že   je   v   skutočnosti   jedno   akého konania sa dopustil sťažovateľ ak aj to konanie, ktoré priznáva je priestupkom znamenajú popretie výslovného znenia ustanovenia § 77 Zákona o priestupkoch.

Neudržateľnosť   takejto   bezprecedentnej   interpretácie   a   aplikácie   citovaného ustanovenia   Zákona   o   priestupkoch   si   uvedomil   zrejme   aj   odvolací   súd,   ktorý   na   túto námietku sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že svedkami konania, ktoré je opísané vo výroku rozhodnutia o priestupku boli policajti…

Odvolací   súd   konštatuje   vo   svojom   odôvodnení   existenciu   dôkazov,   ktoré   neboli vykonané   v   žiadnom   štádiu   konania,   ani   pred   správnymi   orgánmi,   ani   v   štádiu objasňovania priestupkov...

správa   o   výsledku   objasňovania   priestupku   obsahuje   opísanie   skutkového   stavu, pričom   v   správe   sa   pripoja   dôkazy   získané   počas   objasňovania.   Obsah   správy   má korešpondovať s pripojenými dôkazmi. Samotná správa bez ďalšieho nie je dôkazom o tom, že bol spáchaný priestupok a kto ho spáchal. Skutočnosti uvedené v správe nenahrádzajú dôkazy, z ktorých by skutkové závery mali vyplývať...

Existencia   písomnej   zmienky   v   spise   o   tom,   že   údajnými   svedkami   konania sťažovateľa boli zmienení policajti však nenahrádza ich svedeckú výpoveď…

Tvrdenie odvolacieho súdu, že konanie z ktorého bol sťažovateľ uznaným vinným vyplýva z výpovedi svedkov, nezodpovedá skutočnosti, pretože v predmetnej veci žiadny svedkovia vypočutý neboli.

Navyše odvolací súd si musel byť vedomý nie len tejto skutočnosti, ale aj toho aké sú práva obvineného v priestupkovom konaní vrátane práv klásť vypočúvaným svedkom otázky (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku)…

absurdným   je   teda   záver,   že   samotné   konštatovanie   v   správe   o   objasňovaní priestupku preukazuje spôsob konanie sťažovateľa napriek tomu že nie je žiadnym dôkazom preukázané.»

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie namieta nesprávne závery správnych orgánov, a v nadväznosti na to aj krajského súdu a najvyššieho súdu (ktoré tieto závery odobrili)   o   nesplnení   podmienok   pre   aplikáciu   §   2   ods.   2   zákona   o   priestupkoch,   t.   j. nevyhodnotenie konania sťažovateľa ako konania v krajnej núdzi či nutnej obrane, čo by vylúčilo kvalifikáciu jeho skutku ako priestupku.

Sťažovateľ k tejto časti svojej argumentácie okrem iného uviedol:„Ďalšou   časťou   obhajoby   sťažovateľa   v   priestupkovom   konaní   bolo   jeho poukazovanie na to, že svojim konaním odvracal útok hroziaci chránenému záujmu a preto nemôže byť priestupkom…

Dňa 26. 4. 2007, v čase spáchania skutku, bolo vydané štátnym orgánom rozhodnutie resp. opatrenie, ktoré ukladalo nepokračovať v ťažbe kalamitnej hmoty v Tichej a Kôprovej doline a zachovať existujúci stav…

Toto opatrenie je opatrením pri výkone štátneho dozoru v oblasti ochrany prírody a krajiny...

Aj z porovnania sankcií hroziacich za porušenie povinností ustanovených citovanom Zákone o ochrane prírody a krajiny a v ustanovení § 22 ods. 2 Zákona o priestupkoch vyplýva, že spoločnosť nenadradzuje záujem na plynulosti cestnej premávky nad záujem na ochrane prírody, ale naopak, záujem na zachovaní ustanovení Zákona o ochrane prírody a krajiny je v týchto okolnostiach nadradený záujmu prv menovanému.

Zdržiavaním sa na lesnej ceste vedúcej z Tichej a Kôprovej doliny sťažovateľ bránil porušovaniu opatrení, ktoré orgán ochrany prírody a krajiny vykonal…

Konanie   sťažovateľa je   v priamej   príčinnej súvislosti   s prezumpciami   uvedenými v ustanovení § 2 ods. 2 Zákona o priestupkoch. Orgán prejednávajúci priestupok v prípade si   mal   obstarať   potrebné   doklady   pre   rozhodnutie,   ktorým   bolo   vyjadrenie   Slovenskej inšpekcie   životného   prostredia,   Inšpektorátu   K.   o   tom,   či   najneskôr   uvedený   deň   bolo vydané rozhodnutie, ktoré nariaďovalo zachovať pôvodný stav… Pre posúdenie veci nie je rozhodujúce, či sťažovateľ takéto rozhodnutie alebo opatrenie orgánu štátneho dozoru mal k dispozícii alebo nie, ale len zistenie, či takýto akt orgánu ochrany prírody a krajiny existoval.

Súd I.   stupňa   aj   odvolací súd   sa   touto   argumentáciou   sťažovateľa   v skutočnosti nezaoberali. Tak I. stupňový ako aj Krajský súd v Košiciach konštatovali, že sťažovateľ nepreukázal   ani   to,   žeby   vyčerpal   všetky   iné   prostriedky   na   zamedzenie   hroziaceho nebezpečenstva,   ktoré   v   danom   prípade   vyčerpať   mohol   bez   toho   aby   privodil nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia sebe i iným účastníkom cestnej premávky. Ani   súd   I.   stupňa   ani   odvolací   súd   však   ani   len   príkladmo   neuviedli,   ktoré   iné prostriedky sťažovateľ mohol vyčerpať… Tvrdenie súdov, že sťažovateľ nepreukázal svoje volanie   na   linku   158   je   opätovne   neprípustným   prenesením   dôkazného   bremena   na sťažovateľa. V konaní pred správnymi orgánmi nebolo tvrdenie obsiahnuté vo výpovedi sťažovateľa nijako vyvrátené.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Práva sťažovateľa:

- jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

- jeho právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 Dohovoru

- jeho   právo   byť   považovaný   za.   nevinného   pokiaľ   jeho   vina   nebola   preukázaná zákonným spôsobom zakotvené v čl. 6 ods. 2 Dohovoru

- jeho právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe zakotvené v čl. 6 ods. 3 písmeno d) Dohovoru

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžo/161/2010 zo dňa 25. 5. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   SR   pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2Sžo/161/2010 zo dňa 25. 5. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych právnych   záveroch   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   v   jeho   nedostatočnom odôvodnení.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Naopak, najvyšší   súd svoje právne   závery   podľa   názoru   ústavného súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   keď   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa o nesprávnom zistení skutkového stavu (vymedzenia a preukázania skutku v rozhodnutí okresného riaditeľstva) uviedol: „... nie je možné označiť za nezákonné pre nedostatočne zistený   skutkový   stav   veci   len   preto,   že   neboli   vypočutí   svedkovia   konania   žalobcu (sťažovateľa, pozn.)… Zo spisu nesporne vyplýva, že svedkami uvedeného konania boli Mg.,   M.   B.   a   nstržm.   Štefan   K.   Uvedená   skutočnosť   je   potvrdená   správou   o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky...

Podľa názoru súdu žalobca sa priznal k spáchaniu priestupku, uvádzal však, že na ceste len stál, pričom uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, naopak z listinných dôkazov vyplynulo, a to z výpovedí svedkov, že na ceste stál, ležal a sedel, pričom súd nemal dôvod spochybňovať vierohodnosť spísaných dokumentov.“

Ústavný súd konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti ani v tom, ako sa najvyšší   súd   vysporiadal   s   druhým   okruhom   námietok   sťažovateľa   (námietky o aplikovateľnosti § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch), keď sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu, na ktorú vo svojom rozsudku poukázal, a uviedol:„Tvrdenie žalobcu, že jeho konanie mali správne orgány kvalifikovať ako konanie, ktoré je v príčinnej súvislosti s prezumpciami, uvedenými v § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch nebolo   možné   akceptovať.   Súd   zhodne   ako   správne   orgány   dospel   k   záveru,   že   na predmetné konanie žalobcu nieje možné aplikovať citované zákonné ustanovenie.

Ako ďalej uviedol krajský súd pri nutnej. obrane (písm. a/ cit. zák. ustanovenia) ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, pričom obrana je namierená proti útočníkovi. Za útok je potrebné považovať protiprávne konanie človeka proti záujmom chráneným   zákonom,   ktorý   musí   priamo   hroziť   alebo   trvať.   Obrana   smeruje   proti útočníkovi a spravidla postihuje jeho telesnú integritu. Musí prebiehať súčasne s útokom. Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade nešlo o nutnú obranu. Žalobcovi nehrozila žiadna ujma, svojím konaním však privodil nebezpečenstvo vzniku ujmy na živote a zdraví nie iba sebe,   ale aj iným účastníkom cestnej premávky (vodiči nákladných motorových vozidiel vyvážajúcich drevnú hmotu po účelovej komunikácii).

Uviedol, že pri krajnej núdzi (písm. b/ cit. zák. ustanovenia), záujmom chráneným zákonom   hrozí   určité   všeobecné   nebezpečenstvo,   väčšinou   nemajúce   povahu   ľudského konania   a   určite   nezodpovedajúce   útoku   človeka.   V   tomto   prípade   musí   byť   splnená podmienka subsidiarity. Princíp subsidiarity vyžaduje, aby boli najskôr vyčerpané všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, pri ktorých dôjde k obetovaniu iného   chráneného   záujmu.   Základným   rysom   krajnej   núdze   je   teda   chrániť   dôležitejší záujem obetovaním záujmu menej závažného. V danom prípade podľa názoru súdu táto podmienka   splnená   nebola.   Žalobca   okrem   ním   tvrdenej   výzvy   policajnej   hliadke,   aby zabránila odchodu kamiónov, ktorú nepreukázal, nepreukázal ani to, že by vyčerpal všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho nebezpečenstva, ktoré v danom prípade vyčerpať mohol   bez   toho,   aby   privodil   nebezpečenstvo   ohrozenia   života   a   zdravia   sebe   a   iným účastníkom   cestnej   premávky.   Práve   tento   záujem   je   podľa   názoru   súdu   záujmom nadradeným záujmu, ktorý žalobca podľa jeho tvrdenia chránil.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd a následne najvyšší súd ako správne súdy pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu   (okresného riaditeľstva   a   krajského   riaditeľstva)   v   priestupkovom   konaní   ústavne   konformným spôsobom   ustálili,   že   správnymi orgánmi   vykonané dôkazy   nie   sú   pochybné a   logicky odôvodňujú   skutkové   závery,   ku   ktorým   správne   orgány   dospeli,   a   taktiež   že   správne orgány   správne   aplikovali   príslušné   ustanovenia   zákona   o   premávke   na   pozemných komunikáciách a zákona o priestupkoch.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011