znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 459/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., P., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 125/2010 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010 faxom doručená a podaním doručeným 18. októbra 2010 písomne doplnená sťažnosť F. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 Co 125/2010 z 30. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľ podal proti Slovenskej republike návrh na zaplatenie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v BRATISLAVE v konkurznom konaní voči úpadcovi... vedenom pod sp. zn. 4 K 310/99 na tomto základe:

„Navrhovateľ listom zo dňa 23. 02. 2000 prihlásil do konkurzu vyhláseného voči úpadcovi... pod sp. zn. 4 K 310/99 svoju pohľadávku vo výške 322.831,- Sk z titulu náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania... pracovného pomeru.

Správca   konkurznej   podstaty...   oznámil,   že   predmetnú   pohľadávku   neeviduje a nebude na ňu braný zreteľ, nakoľko nebola uplatnená v konkurze vyhlásenom Krajským súdom... uznesením sp. zn. 4 K 310/99 zo dňa 10. 05. 2000. Navrhovateľ, podľa správcu konkurznej   podstaty,   uplatnil   svoju   pohľadávku   v   konkurznom   konaní   vyhlásenom uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K 310/99 zo dňa 29. 12. 1999, ktoré uznesenie však bolo neskôr Najvyšším súdom SR zrušené. Podľa § 33 ods. 1 písm. f) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKV“) ku dňu 10. 05. 2000 z uspokojenia sú vylúčené nároky veriteľov, ktoré možno prihlásiť (§ 20), ak neboli uplatnené najneskôr na prieskumnom pojednávaní.

Podľa   §   13   ods.   3   ZoKV   uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   sa   doručí   účastníkom konkurzu; ďalej sa doručí správcovi, likvidátorovi a všetkým známym veriteľom... Dlžníkovi sa uznesenie doručí do vlastných rúk.

Navrhovateľovi... súd v rozpore s § 13 ods. 3 ZoKV nedoručil uznesenie o vyhlásení konkurzu sp. zn. 4 K 310/99 zo dňa 10. 05. 2000, hoci navrhovateľ...) musel byť súdu známym   veriteľom,   okrem   iného   z   dôvodu,   že   k   rovnakej   spisovej   značke   (sp.   zn. 4 K 310/99) a voči tomu istému dlžníkovi už raz pohľadávku prihlásil Súdu teda bola známa skutočnosť,   že navrhovateľ je   veriteľom   dlžníka   (úpadcu)...   Navrhovateľ sa teda   mohol legitimne spoliehať na to, že mu súd uznesenie o vyhlásení konkurzu doručí.

V dôsledku toho, že navrhovateľovi nebolo doručené uznesenie o vyhlásení konkurzu, o   opätovnom   vyhlásení   konkurzu   sa   nedozvedel,   preto   svoju   pohľadávku   opätovne neprihlásil, v dôsledku čoho na jeho pohľadávku nebol braný v rámci konkurzu zreteľ... Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 12 C 59/2007 zo dňa 09. 12. 2009 návrh zamietol, pričom svoj rozsudok odôvodnil tým, že:

(i) zo strany Krajského súdu v Bratislave nešlo o nesprávny úradný postup, keď navrhovateľovi   nedoručoval   uznesenie   konkurzného   súdu   o   (opätovnom)   vyhlásení konkurzu na úpadcu...,

(ii) nedoručenie uznesenia o vyhlásení konkurzu veriteľovi nie je možné posudzovať ako   príčinu   neprihlásenia   si   pohľadávky   do   konkurzu.   Prihlásenie   pohľadávky   tiež nezaručuje   aj   jej   uspokojenie   v   konkurze,   nakoľko   nie   je   isté,   či   nebude   prihlásená pohľadávka popretá, či popretá pohľadávka bude v incidenčnom konaní riadne uplatnená, resp. v akej výške bude priznaná.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie. O... odvolaní rozhodol Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 7 Co 125/2010 zo dňa 30. 06. 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v podstate stotožnil s jeho odôvodnením (údajná neexistencia nesprávneho úradného postupu, údajné neexistencia príčinnej súvislosti).»

Sťažovateľ považuje rozsudky okresného súdu a krajského súdu „za nekonformné s právom na súdnu ochranu, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR a princípmi právneho štátu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Právne názory súdov nie sú s ohľadom na okolnosti prípadu z hľadiska práva na súdnu ochranu a princípov právneho štátu ústavne udržateľné“.

Podľa sťažovateľa „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len vtom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov   a iných orgánov Slovenskej   republiky.   Každé konanie súdu alebo   iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (nález sp. zn. I. ÚS 26/1994).

Ústavný súd SR kladie na právo na súdnu a inú právnu ochranu mimoriadny dôraz, pretože je základom demokratickej spoločnosti a právneho štátu (I. ÚS 56/01). Z uvedeného rezultuje princíp materiálnej ochrany zákonnosti v občianskom súdnom konaní a zákaz formalizmu pri posudzovaní úkonom účastníkov konania. Výklad a používanie O. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy SR.   Výkladom   a používaním tohto   ustanovenia   nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu (mutatis mutandis IV. ÚS 1/02). Integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu sú teda garancie toho, že: (i)   súd   bude   postupovať   voči   účastníkovi   konania   striktne   podľa   zákonom predpísaného procesného postupu, čo musí platiť osobitne v prípade, ak zákon ukladá súdu pozitívny záväzok za tým účelom, aby súd vytvoril fyzickej osobe alebo právnickej osobe možnosť uchádzať sa o súdnu ochranu. Túto garanciu je potrebné vnímať v širšom rámci, a to v rámci právneho štátu. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty; tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97);

(ii) účastníkovi konania bude poskytnutá náhrada škody, ak súd nebude postupovať v súlade s vyššie uvedeným.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Súdy dospeli k záveru, že konkurzný súd nepochybil, ak podľa   §   13   ods.   3   ZoKV   uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   nedoručoval   sťažovateľovi. Argumenty,   na   ktorých   súdy   založili   tento   názor,   však   podľa   nášho   názoru   nemôžu z ústavného hľadiska obstáť.

V   danej   veci   je   nesporné,   že   prihláška   pohľadávky   navrhovateľa,   t.   j.   listina preukazujúca právny dôvod a výšku pohľadávky, bola súčasťou spisu, na základe ktorého konkurzný súd potom opätovne konkurz vyhlásil. A to je rozhodujúce. Zrušením pôvodného uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   jednoducho   obsah   prihlášky   osvedčujúci   postavenie navrhovateľa ako dlžníka nezmizol.

Súd   prvého   stupňa   tvrdí,   že   okruh   známych   veriteľov   konkurzný   súd   zisťuje z úpadcových obchodných kníh, zoznamu aktív a pasív predložených úpadcom v zmysle § 4b ZoKV,   resp.   Z   predbežnej   správy   predbežného   správcu.   Súd   ďalej   tvrdí,   že   známymi veriteľmi   sú   len   veritelia,   na   návrh   ktorých   sa   konanie   začalo,   ostatní   sa   o   vyhlásení konkurzu   dozvedia   z   úradnej   tabule.   Tieto   argumenty   však   v   žiadnom   prípade   obstáť nemôžu, tieto argumenty oporu v zákone nemajú a sú protirečivé.

ZoKV nevymedzuje, z akých podkladov je súd oprávnený/povinný zisťovať známych veriteľov. V slovenskom právnom poriadku neplatí, že určité skutočnosti možno zisťovať len z určitých dôkazov (zákonná dôkazná teória). Naopak, na základe analogickej aplikácie O. s. p. platí, že súd musí vychádzať zo všetkých dôkazov, ktoré ju boli predložené a musí prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo (§ 132 O. s. p.). Ak má potom súd ešte pred vyhlásením konkurzu k dispozícii ako súčasť spisu listiny, ktoré osvedčujú postavenie určitej osoby ako veriteľa úpadcu, treba vychádzať z toho, že táto osoba je súdu ako veriteľ známa. Opak je absurdný, pretože by znamenal, že súd si môže vybrať, ma ktorý dôkaz (na ktorú časť) spisu bude prihliadať, a ktorú bude naopak ignorovať, čo nieje nič iné, ako svojvôľa.

Z ustanovenia § 13 ods. 3 ZoKV a ani z § 7 ZoKV vôbec nevyplýva, že známymi veriteľmi sú len veritelia, ktorí podali návrh na vyhlásenie konkurzu alebo dokonca tí, na návrh ktorých bol konkurz vyhlásený. Takáto aplikácia zákona súdom prvého stupňa je zjavne svojvoľná a arbitrárna. Súd nakoniec ani neodôvodňuje, na základe akých úvah k takémuto výkladu dospel. Ak by to tak nakoniec aj bolo, tak by potom zákonodarca v § 13 ods. 3 ZoKV jasne uviedol, že uznesenie o vyhlásení konkurzu sa doručuje iba veriteľom, na návrh ktorých bol konkurz vyhlásený. Ale to neurobil. Naopak, zákonodarca použil termín „známy veriteľ“.

Aplikácia § 13 ods. 4 ZoKV je správna iba vtedy, ak sa vychádza z jeho účelu. A ten súd prvého stupňa, i odvolací súd, ignorovali. Nepochybným účelom § 13 ods. 4 ZoKV je, aby sa čo najširšiemu okruhu veriteľov úpadcu umožnila účasť v konkurze, t. j. aby mali vedomosť o tom, že si môžu prihlásiť pohľadávku, pretože účelom konkurzu je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku (§ 1 ods. 1 ZoKV) a cieľom je pomerné uspokojenie plurality veriteľov (§ 2 ods. 2 ZoKV). Samozrejme, že súd nemôže doručovať uznesenie o vyhlásení konkurzu všetkým veriteľom dlžníka, a to aj tým, ktorých nepozná. Preto   zákonodarca   logicky   obmedzuje   túto   povinnosť   súdu   len   na   známych   veriteľov. Neexistuje však žiadny legitímny dôvod, aby súd, hoci objektívne sú mu známi aj veritelia, na návrh ktorých konkurz vyhlásený nebol, diskriminoval medzi nimi. Postavenie veriteľa, ktorý   podal   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   je   hodné   ochrany   rovnako,   ako   postavenie veriteľa, ktorý v predchádzajúcom konaní jasne osvedčil, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý   je   v   úpadku...   Je   teda   zrejmé,   že   výklad   aplikovaný   súdom   prvého   stupňa   je neprijateľný aj z dôvodu, že porušuje princíp rovnosti a zákaz diskriminácie (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR)...

Odvolací   súd   podporil   argumentáciu   súdu   prvého   stupňa   tým,   že   vymedzenie účastníkov konkurzu v čase jeho vyhlásenia nie je z hľadiska veriteľov vždy zhodné. Tento argument je však vo vzťahu meritu veci úplne irelevantný, pretože § 13 ods. 3 ZoKV okrem účastníkov   konkurzu   ukladal   doručiť   uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   okrem   účastníkov konkurzu okrem iného aj všetkým známym veriteľom, a o to v danej veci išlo.

Odvolací súd ďalej uvádza, že nemožno konštatovať, že na základe podanej prihlášky bol sťažovateľ známym veriteľom, pretože potom by musel konkurzný súd pri opätovnom vyhlásení konkurzu zisťovať z podaných prihlášok okruh veriteľov úpadcu. Tento argument je však v zjavnom rozpore so zmyslom a účelom § 13 ods. 3 ZoKV, a preto je svojvoľný a arbitrárny. Totiž z ustanovenia § 13 ods. 3 ZoKV logicky a celkom zrejmým spôsobom vyplýva, že práve toto musí konkurzný súd urobiť, t. j. zisťovať okruh veriteľov. A prečo nie napríklad z konkurzných prihlášok? Ako bolo totiž uvedené, účelom § 13 ods. 3 ZoKV je práve to, aby sa Čo najširšiemu okruhu veriteľov úpadcu umožnila účasť v konkurze, t. j. aby mali vedomosť o tom, že si môžu prihlásiť pohľadávku, pretože účelom konkurzu je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku (§ 1 ods. 1 ZoKV) a cieľom je pomerné uspokojenie plurality veriteľov (§ 2 ods. 2 ZoKV). V tejto súvislosti považujeme za potrebné zdôrazniť, že konkurzný súd v danom prípade nemusel zisťovať okruh známych veriteľov v obvyklom význame slova, pretože ak bol súčasťou konkurzného spisu aj podanie sťažovateľa,   v   ktorom   osvedčuje,   že   má   pohľadávku   voči   úpadcovi,   musíme   vychádzať z toho, že sťažovateľ bol ako veriteľ konkurznému súdu známy. Okrem zásady iura novit curia musí platiť aj zásada, že súd pozná obsah spisu, na základe ktorého vo veci koná... Povinnosť doručiť uznesenie o vyhlásení konkurzu známemu veriteľovi podľa § 13 ods. 3 ZoKV je potrebné považovať za integrálnu súčasť práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože jeho účelom je umožniť veriteľovi (sťažovateľovi) uplatniť (realizovať) právo na súdnu ochranu. Ústavou štát priznáva osobám práva a zaručuje im, že ústavné práva bude sám dodržiavať a ochraňovať (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.   II.   ÚS   121/95,   sp.   zn.   II   ÚS   122/95   a II.   ÚS   123/95).   V   právnom   štáte   neexistujú závažnejšie práva, než tie, ktoré sa priznávajú v ústave; povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť   dosiahnuteľnosť   ich   uplatnenia   nositeľom   ústavou   priznaného   práva   (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/95).

Sťažovateľ sa mohol celkom legitímne spoliehať na to, nakoľko bol súdu známy ako veriteľ z doterajšieho konania, že mu súd uznesenie o vyhlásení konkurzu doručí v prípade, ak ho bude vydávať opäť. Sťažovateľove celkom legitimne očakávanie nebolo naplnené, vo svojej dôvere v právo ( čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) bol sklamaný...

Súdy   dospeli   aj   záveru   o   neexistencii   príčinnej   súvislosti,   i   keď   každý   zo   súdov z iných dôvodov...

Súd prvého stupňa tvrdí, že prihlásenie pohľadávky tiež nezaručuje aj jej uspokojenie v   konkurze,   nakoľko   nieje   isté,   či   nebude   prihlásená   pohľadávka   popretá,   či   popretá pohľadávka   bude   v   incidenčnom   konaní   riadne   uplatnená,   resp.   v   akej   výške   bude priznaná...

Odvolací súd argumentuje tak, že uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo vyvesené na úradnej tabuli konkurzného súdu, i Okresného súdu Pezinok, takže sťažovateľ mal možnosť prihlásiť si svoju pohľadávku nezávisle od toho, či mu bolo doručené uznesenie o vyhlásení konkurzu, pričom mal dbať na ochranu svojich práv. Takáto argumentácia však popiera zmysel a účel § 13 ods. 3 ZoKV v nadväznosti na právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   mohol   o   opätovnom   vyhlásení   konkurzu   dozvedieť z iného zdroja, je irelevantná. Je potrebné opätovne zopakovať, že sťažovateľ sa mohol celkom   legitímne   spoliehať   na   to,   nakoľko   bol   súdu   známy   ako   veriteľ   z   doterajšieho konania, že mu súd uznesenie o vyhlásení konkurzu doručí v prípade, ak ho bude vydávať opäť. To, že sa sťažovateľ spoľahne na to, že štátny orgán voči nemu bude postupovať v súlade so zákonom, je nepochybnou súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo, ako neoddeliteľných súčastí princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Ak sa teda sťažovateľ opieral o dôveru v právo, ak dôveroval tomu, že štátny orgán voči nemu bude postupovať v súlade so zákonom, táto jeho dôvera nemôže byť sklamaná tým, že mu ten istý štátny orgán dáva najavo, že napriek tomu sa mal správať tak, že dôvera v právo neexistuje a že informáciu, ktorú mu mal oznámiť štátny orgán, si mal zistiť inak.

Príčinná súvislosť, videné z toho pohľadu, je podľa nášho názoru jasne daná, pretože ak vychádzame z pravidelného (obvyklého) chodu udalostí, tak je zrejmé, že by sťažovateľ pohľadávku prihlásil, ak by mu konkurzný súd uznesenie o vyhlásení konkurzu doručil stým, že okolnosti nasvedčujú tomu, že by aj bola uspokojená. Príčina vzniku škody nemusí byť nakoniec jediná, dôležité aleje, že ide o príčinu hlavnú. A za daných okolností je zrejmé, že nedoručenie uznesenia o vyhlásení konkurzu sťažovateľovi spôsobilo to, že si pohľadávku neprihlásil a že potom nemohla byť v konkurze uspokojená a pre zánik úpadcu už ani uspokojená byť nemôže.

Zhrnúc uvedené, argumentácia odvolacieho súdu, i súdu prvého stupňa, predstavuje popretie   dôvery   v   právo   a   negáciu   celkom   legitímnych   očakávaní   sťažovateľa,   a   preto podľa nášho názoru bol porušený čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Základom rozhodnutí súdov bolo najprv nepriznanie súdnej ochrany sťažovateľovi (čl. 46   ods.   1   Ústavy SR)   z dôvodov,   ktoré sú   formalistické,   svojvoľné a   arbitrárne (ak   je podanie fyzickej osoby, ktorou sa domáha pohľadávky súčasťou súdneho spisu, ako možno tvrdiť, že je súdu ako veriteľ neznámy?), popretie princípov ochrany dôvery v právo a legitímnych očakávaní, čo sa potom priamo prejavilo v tom, že v konaní podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy   SR   založili   súdy   svoje   rozhodnutia   na   dôvodoch,   ktoré   sú   z   ústavných   hľadísk neakceptovateľné a neudržateľné.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislava rozsudkom sp. zn. 7 Co 125/2010 zo dňa 30. 06. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 125/2010 zo dňa 30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom   krajského   súdu.   Z jeho   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že k porušeniu   označených   základných   práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   pri   výklade ustanovenia § 13 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) postupoval svojvoľne a arbitrárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh na náhradu škody vo výške 322.831,- Sk a odporcovi nepriznal náhradu í rov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa zaplatenia uvedenej sumy titulom náhrady škody domáhal v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Mal preukázané, že Okresný súd Bratislava 111 rozsudkom č. k. V2-8C 39/95-84, zo dňa 20. 8.   1997,   určil,   že   výpoveď   podľa   §   46   ods.   1   písm.   d)   Zákonníka   práce   daná navrhovateľovi   M.,   a.   s.,   dňa   2.   7.   1993.   je   neplatná   a uložil   M.,   a.   s.,   zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy od 1. 4. 1994 do 31. 7. 1997 v sume 203.180,- Sk a trov v konania 3.120,- Sk k rukám jeho právneho zástupcu: konanie v časti návrhu na náhradu mzdy za dobu od 14. 9. 1993 do 31. 3. 1994 zastavil. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 20 Co 120/1998, zo dňa 15. 1. 1999, rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie neplatnosti výpovede potvrdil a v časti výroku o náhrade mzdy, trov konania a súdneho poplatku rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4K 310/99-20, zo dňa 29. 12. 1999, bol na majetok M., a. s., vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. P. S. Navrhovateľ prihláškou zo dňa 23. 2. 2000 v zmysle § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. prihlásil do konkurzu pohľadávku - náhradu mzdy vo výške 298.051,- Sk, trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 24.780.- Sk. na základe neukončeného (prerušeného) súdneho sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a iné. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 50bo 44/2000, zo dňa 16. 3. 2000, bolo   uznesenie Krajského sudu v Bratislave   č.   k.   4K   310/99-20,   zo dňa 29.   12.   1999, zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4K 310/99-69, zo dňa 10. 5. 2000, bol na majetok M., a. s. opätovne vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený   Ing.   V.   L.   Súd   zároveň   vyzval   všetkých   veriteľov   na   prihlásenie   všetkých nárokov do 60 dní od vyhlásenia konkurzu s tým, že na nároky veriteľov, ktoré nebudú prihlásené, sa nebude brať v konkurze zreteľ. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 6. 2000. Prieskumné pojednávanie sa uskutočnilo dňa 24. 9. 2001. Navrhovateľ v konkurze vyhlásenom uznesením zo dňa 10. 5. 2000 svoju pohľadávku opätovne neprihlásil. Dňa 30. 5. 2006 bola prejedaná a schválená konečná správa o speňažení majetku z podstaty s vyčíslením odmeny a výdavkov konkurzu a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4K 310/99-609,   zo   dňa   30.   5.   2006,   právoplatným   dňa   6.   7.   2006,   bola   konečná   správa schválená.   Dňa   10.   7.   2006   správca   konkurznej   podstaty   predložil   Krajskému   súdu   v Bratislave návrh rozvrhového uznesenia. Krajský súd v Bratislave vydal dňa 10. 7. 2006 rozvrhové uznesenie pod č. k. 4K 3210/99-635. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 8. 2006. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36Exre/211/2007, právoplatným dňa 27. 3. 2008, bol M., a. s., vymazaný z obchodného registra. Okresný súd Bratislava III uznesením č. k. V2-8C 39/95-276 konanie o návrhu navrhovateľa zo dňa 6. 3. 1995 zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

V   predmetnom   konaní   navrhovateľ   za   nesprávny   úradný   postup   považoval nedoručenie uznesenia o opätovnom vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu zo dňa 10. 5. 2000, čo bolo v rozpore s § 13 ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb., účinného v rozhodnom období, ako známemu veriteľovi z prihlášky do predchádzajúceho konkurzu zo dňa 23. 3. 2000. Nedoručením   tohto   uznesenia   sa   o   opätovnom   vyhlásení   konkurzu   nedozvedel   a   svoju pohľadávku   –   náhradu   mzdy   vo   výške   298.051,-   Sk,   trovy   konania   a   trovy   právneho zastúpenia vo výške 24.780,- Sk. na základe neukončeného (prerušeného) súdneho sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a iné do konkurzu neprihlásil a preto sa na ňu v rámci konkurzu nebral zreteľ.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol že uznesenie o vyhlásení konkurzu sa podľa § 13 ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb., účinného v rozhodnom období, doručuje účastníkom konkurzu, správcovi, likvidátorovi a všetkým známym veriteľom, ako aj príslušným daňovým orgánom. Z § 13 v spojení s § 7 zák. č. 328/1991 Zb. je zrejmé, že pôvodný okruh prihlásených veriteľov zrušeného konkurzu nie je okruhom známych veriteľov. Okruh známych veriteľov konkurzný súd zisťuje z úpadcových obchodných kníh. zoznamu aktív a pasív predložených úpadcom   v   zmysle   §   4b   zák.   č.   328/1991   Zb.,   resp.   z   predbežnej   správy   predbežného správcu podľa § 9b zák. č. 328/1991 Zb. Uznesenie o vyhlásení konkurzu sa preto doručuje výlučne veriteľom, na návrh ktorých sa konkurzné konanie začalo. Veritelia, ktorí majú voči dlžníkovi pohľadávku a návrh na vyhlásenie konkurzu nepodali, sa o vyhlásení konkurzu dozvedia z úradnej tabule súdu, ktorý o konkurze rozhodol, z úradnej tabule súdu, v obvode ktorého má dlžník podnik, resp. zo zverejneného výpisu spôsobom ustanoveným osobitným predpisom a z obchodného registra (§ 13 ods. 4 zák. č. 328/1991 Zb.). Veritelia potom podľa § 20 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. môžu svoje pohľadávky prihlásiť v lehote určenej súdom v uznesení súdu o vyhlásení konkurzu a to aj vtedy, keď sa o nich vedie súdne konanie.   Nároky   veriteľov,   ktoré   bolo   možné   prihlásiť   podľa   §   20   a   neboli   prihlásené najneskôr na prieskumnom pojednávaní, sú z uspokojenia vylúčené (§ 33 ods. 1 písm. f) zák. č. 328/1991 Zb.).

Na   základe   uvedeného   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   Krajský   súd v Bratislave pri doručovaní uznesenia č. k. 4K 310/99-69, zo dňa 10. 5. 2000. nesprávne nepostupoval   a   dodržal   postup   upravený   zák.   č.   328/1991   Zb.,   účinnom   v   rozhodnom období. Nedoručenie uznesenia o vyhlásení konkurzu nie je dôvodom nemožnosti veriteľa prihlásiť   si   pohľadávku   do   konkurzu   podľa   §   20   zák.   č.   328/1991   Zb.,   účinného v rozhodnom   období,   pretože   účinky   vyhláseného   konkurzu   nastávajú   okamihom zverejnenia uznesenia na úradnej tabuli súdu a výpis sa zverejňuje aj už vyššie uvedeným spôsobom.   Nedoručenie   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   veriteľovi   preto   nie   je   možné posudzovať ako príčinu neprihlásenia pohľadávky v konkurze včas. Prihlásenie pohľadávky tiež nezaručuje aj jej uspokojenie v konkurze. Nieje isté, či nebude popretá. či poprela pohľadávka bude v incidenčnom konaní riadne uplatnená, priznaná, resp. v akej výške bude priznaná. V konaní tak neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu a preto súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol...

Pre   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   však   považuje   za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Podľa   §   18   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu   spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých. ktorí tieto úlohy plnia. Nároky na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím i úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú svojou povahou občianskoprávne nároky, kde tiež   musia   byť   splnené   všetky   rozhodujúce   predpoklady   zodpovednosti   za   škodu.   Vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predpokladá také prípady   vzniku   škôd,   ktoré   boli   vyvolané   inou   činnosťou   štátnych   orgánov   než rozhodovacou,   pričom   zákonná   úprava   zodpovednosti   za   škodu   má   predovšetkým reparačnú funkciu.

Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nesprávnym úradným postupom tých. ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky   zodpovednosti,   a   to   existencia   škody   (majetkovej   ujmy   vyjadriteľnej v peniazoch), nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo í len jedna z týchto podmienok, štát nenesie zodpovednosť podľa ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú   s   výkonom   právomoci   určitého   štátneho   orgánu,   ak   pri   tomto   výkone   alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie štátneho   orgánu   alebo   k   porušeniu   poriadku,   ktorý   vyplýva   z   povahy,   z   funkcie   alebo z cieľov   tejto   činnosti,   ale   aj   z   hľadiska   účelu,   k   dosiahnutiu   ktorého   postup   štátneho orgánu smeruje.

V predmetnej veci bolo nesporné, že uznesením zo dňa 29. 12. 1999 bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti M., a. s. Navrhovateľ si prihláškou zo dňa 23. 2. 2000 prihlásil pohľadávku v celkovej výške 322.831,- Sk. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo následne zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 10. 5. 2000 bol opätovne vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti M., a. s. Navrhovateľ si po opätovnom vyhlásení konkurzu svoju pohľadávku neprihlásil. Rovnako bolo nesporné, že uznesenie o vyhlásení konkurzu zo dňa 10. 5. 2000 nebolo navrhovateľovi doručované ani doručené. V predmetnej veci lak bola s poukazom na predmet sporu podstatnou skutočnosť, či konkurzný súd bol povinný doručiť navrhovateľovi uznesenie o vyhlásení konkurzu zo dňa 10. 5. 2000 a či existuje príčinná súvislosť medzi nedoručením uvedeného uznesenia a vznikom škody. Účastníkov konkurzu vymedzuje § 7 zák.   č.   328/1991 Zb.   Uznesenie o vyhlásení konkurzu doručí súd účastníkom konkurzu, ďalej správcovi, likvidátorovi a všetkým známym veriteľom,   ako   aj   príslušným   daňovým   orgánom   (§   13   ods.   3   zák.   č.   328/1991   Zb.). Z uvedeného § 13 v spojení s § 7 zák. č. 328/1991 Zb. je zrejmé, že vymedzenie účastníkov konkurzu v čase jeho vyhlásenia so zreteľom na jeho začatie nie je z hľadiska veriteľov vždy zhodné.   Účastníkmi   konkurzu   v   čase   jeho   vyhlásenia   a   leda   tými,   ktorým   sa   doručuje uznesenie o vyhlásení konkurzu sú výlučne tie osoby, na návrh ktorých konkurzné konanie začalo, resp. proti ktorým návrh smeruje. Veritelia, ktorí majú voči dlžníkovi pohľadávky a návrh na vyhlásenie konkurzu nepodali, stávajú sa účastníkmi konkurzu až prihlásením pohľadávky (zhodne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 50bo 233/2000, zo dňa 15. 8. 2000). Odvolací súd potvrdzuje skutočnosť, že prihláška navrhovateľa zo dňa 23.   2.   2000   bola   súčasťou   konkurzného   spisu.   Touto   prihláškou   si   však   navrhovateľ prihlásil svoj nárok do konkurzu vyhláseného uznesením zo dňa 29. 12. 1999. Po zrušení uvedeného uznesenia a opätovnom vyhlásení konkurzu nemožno všeobecne skonštatovať, že na základe takejto prihlášky bol navrhovateľ známym veriteľom. Konkurzný súd by pri takomto   výklade   pri   opätovnom   vyhlásení   konkurzu   bol   povinný   z   predchádzajúcich prihlášok zisťovať aktuálny okruh veriteľov úpadcu. Práve pre zabezpečenie informovania veriteľov úpadcu o vyhlásenom konkurze však zákon naviazal účinky vyhlásenia konkurzu na deň vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu (§ 13 ods. 5 zák. č. 328/1991 Zb.).“

Krajský súd v napadnutom rozsudku správne uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Podľa sťažovateľa došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany krajského súdu tým, že mu nedoručil uznesenie o vyhlásení konkurzu sp. zn. 4 K 310/1999 z 10. mája 2000 (ďalej len „uznesenie o vyhlásení konkurzu“), a to napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplývala z ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o konkurze. Sťažovateľ je toho názoru, že v dôsledku   takéhoto   nesprávneho   úradného   postupu   sa „...o   opätovnom   vyhlásení konkurzu... nedozvedel, preto svoju pohľadávku opätovne neprihlásil, v dôsledku čoho na jeho pohľadávku nebol braný v rámci konkurzu zreteľ“.

Okresný súd a následne aj krajský súd vo svojich rozsudkoch vyjadrili právny názor, podľa   ktorého   nebolo   povinnosťou   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn 4 K 310/1999   v   zmysle §   13   ods.   3   zákona   o   konkurze   doručiť   uznesenie   o   vyhlásení konkurzu sťažovateľovi.

S takýmto výkladom ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o konkurze však sťažovateľ nesúhlasil a považoval ho za svojvoľný a arbitrárny a práve z tohto dôvodu podal sťažnosť ústavnému súdu.

Krajský súd v citovanom odôvodnení svojho rozsudku uvádza dôvody, pre ktoré podľa neho nebol povinný krajský súd po vyhlásení konkurzu doručiť uznesenie o vyhlásení konkurzu sťažovateľovi.

V konkrétnych okolnostiach danej veci však nie je podstatné, či mal, alebo nemal krajský súd doručiť sťažovateľovi uznesenie o vyhlásení konkurzu. Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa je zásadnou otázkou skutočnosť, či medzi nedoručením uznesenia o vyhlásení konkurzu a škodou sťažovateľa existuje príčinná súvislosť.

Z   uvedeného   dôvodu   sa   ústavný   súd   nezaoberal   otázkou,   na   ktorú   poukazuje vo svojej sťažnosti sťažovateľ, a to je arbitrárny a svojvoľný výklad ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o konkurze, keďže táto skutočnosť nie je pre posúdenie otázky, či napadnutým rozsudkom   krajského súdu došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, podstatná.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné, či prípadný nesprávny úradný postup krajského súdu pri doručovaní uznesenia o vyhlásení   konkurzu   (na   ktorý   poukazuje   sťažovateľ   v   sťažnosti)   bol   podstatnou a rozhodujúcou   príčinou   toho,   že   pohľadávka   sťažovateľa   nemohla   byť   uspokojená v konkurznom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu: „V uznesení o vyhlásení konkurzu zo dňa 10. 5. 2000 súd vyzval všetkých veriteľov na prihlásenie všetkých nárokov do 60 dní od vyhlásenia konkurzu.   Predmetné   uznesenie   bolo   doručované   navrhovateľovi   konkurzu,   úpadcovi a správcovi. Zároveň bolo zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 10. 5.   2000   (ktorým   dňom   nastali   účinky   vyhlásenia   konkurzu)   a   na   úradnej   tabuli Okresného súdu Pezinok a vyhlásený konkurz bol oznámený príslušnému katastrálnemu odboru,   živnostenskému   registru,   obchodnému   registru,   daňovému   úradu   a   všetkým krajským súdom. Navrhovateľ mal možnosť prihlásiť svoju pohľadávku až do skončenia prieskumného pojednávania (§ 22 zák. č. 328/1991 Zb.), všetko nezávisle od toho, či mu bolo alebo nebolo doručené uznesenie o vyhlásení konkurzu zo dňa 10. 5. 2000. Postupom konkurzného   súdu   tak   navrhovateľovi   nebolo   odňaté   právo   na   súdnu   ochranu,   a   to   aj s poukazom na zásadu, že každý má svojim pričinením dbať na ochranu svojich práv. Na základe   uvedeného   nemožno   skonštatovať   ani   bezprostrednú   príčinnú   súvislosť   medzi nedoručením uznesenia o vyhlásení konkurzu a neprihlásením pohľadávky či následným vznikom škody. V konaní tak neboli preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., ako správne skonštatoval súd prvého stupňa.“

Na základe už uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou príčinnej   súvislosti   medzi   nedoručením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   a   škodou sťažovateľa sa krajský súd primerane argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo podľa jeho názoru medzi nimi neexistuje príčinná súvislosť.

Nad rámec odôvodnenia uvedeného v rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že „každý má svojim pričinením dbať na ochranu svojich práv“, ústavný súd poznamenáva, že ide o klasické pravidlo rímskeho práva „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorého sa ochrana poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich vykonávajú   a   v   prípade   porušenia   ich   vymáhajú.   Táto   zásada   zdôrazňuje   aj   vlastné pričinenie o ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva   a   robil   také   kroky,   v   dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

S   poukazom   na   túto   zásadu   ústavný   súd   súhlasí   s   názorom   krajského   súdu,   že neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu   pri   doručovaní   uznesenia o vyhlásení konkurzu a škodou sťažovateľa, pretože samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebolo   doručené   uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu,   mu   nebránila   v   tom,   aby   svoju pohľadávku   do   konkurzu   prihlásil,   pretože   o   tom,   že   bol   konkurz   vyhlásený,   sa   mal možnosť, tak ako iní veritelia, dozvedieť spôsobmi uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani   svojvoľnosť,   takže   v   konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom.

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi základnými právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   v   danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver o porušení   sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže viesť k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. IV. ÚS 205/07).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010