znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 458/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 230/2015, sp. zn. Rvp 231/2015, sp. zn. Rvp 683/2015, sp. zn. Rvp 684/2015, sp. zn. Rvp 688/2015, sp. zn. Rvp 689/2015, sp. zn. Rvp 987/2015, sp. zn. Rvp 988/2015, sp. zn. Rvp 989/2015, sp. zn. Rvp 990/2015, sp. zn. Rvp 1633/2015, sp. zn. Rvp 2534/2015, sp. zn. Rvp 2535/2015 a sp. zn. Rvp 4043/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 295/2014 z 30. septembra 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 Er 1845/2008 z 26. februára 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 43 CoE 320/2014 z 30. septembra 2014, sp. zn. 16 CoE 70/2014 z 13.   novembra   2014   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn. 7 Er 685/2013 z 23. septembra 2013 a sp. zn. 19 Er 831/2003 z 3. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 134/2014 z 12. novembra 2014, sp. zn. 1 CoE 98/2014 z 21. júla 2014, sp. zn. 2 CoE 195/2014 z 29. októbra 2014, sp. zn. 5 CoE 64/2014 z 25. novembra 2014 a sp. zn. 43 CoE 397/2014 z 20. novembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er   82/2004   z 9.   júla   2014,   sp.   zn.   14   Er   945/2006   z 13.   decembra   2013,   sp.   zn. 5 Er 934/2008   z 2.   júla   2014,   sp. zn.   6   Er   923/2008   zo   17.   júna   2013   a sp.   zn. 13 Er 1183/2009   z 30.   júna   2014,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 13 CoE 28/2014 z 30. októbra 2014, sp. zn. 41 CoE 255/2014 z 30. septembra 2014, sp. zn. 43 CoE 378/2014 z 22. októbra 2014, sp. zn. 17 CoE 33/2014 z 30. októbra 2014 a sp. zn. 12 CoE 39/2014 zo 17. decembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   3   Er   210/2004   z 2.   augusta   2011,   sp.   zn. 6 Er 22/2011   z 28.   marca   2014,   sp. zn.   7   Er   123/2009   zo   4.   septembra   2013,   sp.   zn. 4 Er 1523/2008 zo 16. augusta 2013 a sp. zn. 3 Er 29/2005 z 12. júna 2012 a nakoniec postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 424/2014 z 20.   novembra   2014   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   sp.   zn. 5 Er 942/2006 zo 4. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 230/2015, sp. zn. Rvp 231/2015, sp. zn. Rvp 683/2015, sp. zn. Rvp 684/2015, sp. zn. Rvp 688/2015, sp. zn. Rvp 689/2015, sp. zn. Rvp 987/2015, sp. zn. Rvp 988/2015, sp. zn. Rvp 989/2015, sp. zn. Rvp 990/2015, sp. zn. Rvp 1633/2015, sp. zn. Rvp 2534/2015, sp. zn. Rvp 2535/2015 a sp. zn. Rvp 4043/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 458/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli od 13. januára 2015   do   27.   marca   2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru a zároveň   aj   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a spravodlivý   proces podľa čl. 47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici (ďalej   len „krajský súd“) a jeho   uznesením   sp. zn. 43 CoE 295/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 Er 1845/2008 z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Revúca“), ako aj postupom krajského súdu   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   43   CoE   320/2014   z 30.   septembra   2014   a   sp.   zn. 16 CoE 70/2014 z 13. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7 Er 685/2013 z 23. septembra 2013,   sp.   zn.   19   Er   831/2003   z 3.   apríla   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia Okresného súdu Lučenec“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 6 CoE 134/2014 z 12. novembra 2014, sp. zn. 1 CoE 98/2014 z 21. júla 2014, sp. zn. 2 CoE 195/2014 z 29. októbra 2014, sp. zn. 5 CoE 64/2014 z 25. novembra 2014 a sp. zn. 43 CoE 397/2014 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er 82/2004 z 9. júla 2014, sp. zn. 14 Er 945/2006 z 13. decembra 2013, sp. zn. 5 Er 934/2008 z 2. júla 2014, sp. zn. 6 Er 923/2008 zo 17. júna 2013 a sp. zn. 13 Er 1183/2009 z 30. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom“), ako aj postupom krajského súdu   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   13   CoE   28/2014   z 30.   októbra   2014,   sp.   zn. 41 CoE 255/2014   z 30.   septembra   2014,   sp.   zn.   43   CoE   378/2014   z 22.   októbra   2014, sp. zn. 17 CoE 33/2014 z 30. októbra 2014 a sp. zn. 12 CoE 39/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 210/2004 z 2. augusta 2011, sp. zn. 6 Er 22/2011 z 28. marca 2014, sp. zn. 7 Er 123/2009 zo 4. septembra 2013, sp. zn. 4 Er 1523/2008 zo 16. augusta 2013 a sp. zn. 3 Er 29/2005 z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Banská   Bystrica“) a napokon   postupom   krajského   súdu a jeho   uznesením sp.   zn. 43 CoE 424/2014 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 5 Er 942/2006 zo 4. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej,   pozn.)   atakuje   závery   vyplývajúce   z rozhodovacej   činnosti   uvedených okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na   ich   postup   a   rozhodnutia   v exekučných   konaniach   vedených   pred uvedenými všeobecnými súdmi a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto   rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Revúca,   Okresného   súdu   Lučenec, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Veľký Krtíš a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov.   V   zmysle   § 112   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 230/2015, sp. zn. Rvp 231/2015, sp. zn. Rvp 683/2015, sp. zn. Rvp 684/2015, sp. zn. Rvp 688/2015, sp. zn. Rvp 689/2015, sp. zn. Rvp 987/2015, sp. zn. Rvp 988/2015, sp. zn. Rvp 989/2014, sp. zn. Rvp 990/2015, sp. zn. Rvp 1633/2015, sp. zn. Rvp 2534/2015, sp. zn. Rvp 2535/2015 a sp. zn. Rvp 4043/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   slobôd   napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Revúca, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Veľký Krtíš

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Revúca, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Veľký Krtíš, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto   bolo   možné   podať   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka aj využila),   a   preto   ňou   podané   sťažnosti   v tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru,   že   vzhľadom na   to,   že   sťažovateľke   sú   notoricky   známe   dôvody   odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn. II.   ÚS   303/2011   z 24.   augusta   2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.   II.   ÚS   79/2013   zo   7.   februára   2013, sp. zn. II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013, sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013, sp. zn. III.   ÚS   178/2014   zo 4. marca   2011,   sp. zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn.   III.   ÚS   297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn. IV.   ÚS   299/2012   zo   7.   júna   2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.   IV.   ÚS   187/2014   z 20.   marca   2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

11.   Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky aj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. 11. 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012), ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento   postup   nebol   zo   strany   všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania pred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby   ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS   182/07,   II.   ÚS   410/2010).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie   je   inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015