znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 458/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/110/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2013 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/110/2006.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   29.   novembra   2006   podal   na okresnom súde žalobu „... kde som žaloval ministerstvo spravodlivosti za zlý úradný postup tak ako mi to prikazuje zákon 514 o náhrade škody za zlý úradný postup...

Okresný   súd   v   Bratislave   od   podania   mojej   žaloby   dňa   29.   novembra   2006 nenariadil   pojednávanie   ani   do   dnešného   dňa   mi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich práv pred súdom... Nevydal platobný rozkaz o čo som ho žiadal...

Od podania žaloby dňa 29. 11. 2006 do dnešného dňa je viac ako 6 roky a za spomínaný   čas   Okresný   súd   v   Bratislave   1   nevytýčil   pojednávanie   a   nevídal   súdne rozhodnutie. To dokazuje že ide o neprimeraný čas na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov ktoré spôsobil a naďalej spôsobuje Okresný súd Bratislava 1. Porušuje sa Ústava Slovenskej republiky v článku 46 v celom rozsahu aj preto že ako som už spomínal je preukázateľný prieťah v konaní ktorí trvá na okresnom súde v Bratislave 1 viac než 6 roky...“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom   vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 24 C/110/2006 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a prikáže okresnému súdu „odstrániť prieťah   v konaní...“. Sťažovateľ   ďalej   žiada priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 497 908 €.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

6.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

8.   Nosné   dôvody   sťažovateľovej   sťažnosti   spočívajú   v   namietaní   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1, 2, 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/110/2006, čo   odôvodnil   tým, „...   aby   ústavný   súd   nariadil   Okresnému   súdu...   odstrániť   prieťah v konaní, nečinnosť súdu a to tak aby jasne a zrozumiteľne určil za aký čas sa ma prieťah a právna neistota odstrániť...“. Sťažovateľ teda namieta porušenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru výlučne v spojitosti s porušením jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytu na okresnom súde, ako aj zo skutkových zistení v predchádzajúcich konaniach po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 183/2011 zo 4. mája 2011 ústavný súd zistil, že okresný súd konal vo veci v podstate priebežne. Dňa 21. marca 2011 bola predložená vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o podaných dovolaniach sťažovateľa. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 57/2011, 5 Co 1/2011 zo 6. apríla 2011 dovolacie konanie zastavil, pretože nedošlo k splneniu prvého predpokladu na ustanovenie sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 14. júla 2011 okresný súd vydal uznesenie č. k. 24 C/110/2006-213, ktorým   návrh   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   včas   odvolanie   a vec   bola   predložená   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o podanom   odvolaní.   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   2   Co   320/08   z 13.   septembra   2011   potvrdil   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   a spis   vrátil   okresnému   súdu.   Uvedené   uznesenie   sťažovateľ   napadol dovolaním. Dňa 26. januára 2012 okresný súd vydal uznesenie č. k. 24 C/110/2006-268, ktorým   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Dňa 15. októbra 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 550/2012 z 10. januára 2013 dovolanie sťažovateľa zamietol. Okresný   súd   prevzal   spis   16.   januára 2013. Dňa   5.   februára   2013   bolo   súdu   doručené podanie   sťažovateľa,   ktorým   žiadal   voči   odporcovi   vydanie   platobného   rozkazu na zaplatenie   časti   žalovanej   sumy   vo   výške   55 026 €   s   príslušenstvom   vyplývajúcej z rozsudku sp. zn. 14 C 236/94 zo 14. novembra 2002. Dňa 13. februára 2013 okresný súd vydal uznesenie, ktorým bol odporca vyzvaný na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľa. Dňa 9.   mája   2013   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu   a   3.   júna   2013   bolo predmetné vyjadrenie zaslané sťažovateľovi. Dňa 25. júna 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. september 2013.

11.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   prieťahy   výslovne   v   konaní   pred okresným   súdom,   teda   ich   nenamietal   voči   krajskému   (odvolaciemu)   súdu,   resp.   voči najvyššiemu (dovolaciemu) súdu, ktoré rozhodovali o opravných prostriedkoch podaných sťažovateľom. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, ktorý smeruje len proti okresnému súdu, a preto nemohol preskúmavať konanie, ktoré prebiehalo pred krajským súdom a najvyšším súdom.

12.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS   55/98,   I. ÚS   132/03).   Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

13. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci je zrejmé, že všeobecné súdy (napriek   celkovej   dĺžke   prebiehajúceho   súdneho   konania)   konali   v podstate   priebežne, pričom sa postupne (tak okresný súd, krajský súd i najvyšší súd, pozn.) museli vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi sťažovateľa, ktoré sa ale v konečnom dôsledku ukázali ako neodôvodnené   (žiadosť   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   žiadosť o ustanovenie advokáta).

14. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania okresného súdu nebol celkom bez prieťahov,   v zásade   smeroval   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd zobral taktiež do úvahy, že rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prerokovaním   a rozhodnutím   o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).   Využitie   možností   daných   navrhovateľovi   procesnými   predpismi   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

16. Sťažovateľ v napadnutom konaní nesporne prispel k celkovej dĺžke konania aj svojimi   procesnými   návrhmi   (napr.   podávanie   odvolaní   proti   procesným   rozhodnutiam okresného   súdu   a dovolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu),   ktoré   sa   ukázali   ako neodôvodnené, preto musel takpovediac počítať s jeho predlžovaním.

17. Ústavný súd rovnako vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 120/03), pričom jednorazový „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

18. Okresný súd nemohol ovplyvniť dĺžku konania pred krajským súdom a najvyšším súdom.   Z toho   dôvodu   nemožno   pričítať   na ťarchu   okresného   súdu   dobu   konania   pred odvolacím a dovolacím súdom, ktoré rozhodovali o opravných prostriedkoch sťažovateľa.

19. V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd nevyslovil porušenie čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   dohovoru,   nepripadalo   do   úvahy   ani vyslovenie   porušenia ďalších práv, ktoré sťažovateľ považoval za porušené „v spojení“ s uvedenými základnými právami, teda čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 20 ústavy a čl. 13 dohovoru.

20.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

22. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013