znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 458/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   11 CoP 219/2011 z 15. augusta   2011   a   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   č. k. 28 P 404/2009-428 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť Mgr. R. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 219/2011 z 15. augusta 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   28   P   404/2009-428   z   31.   mája   2011   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutia“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   manželstvo   sťažovateľa   a   jeho manželky MUDr. Z. D. bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 172/2007 zo 14. mája 2008, pričom mal. syn O., bol zverený do osobnej starostlivosti matky. Zároveň bol upravený styk otca (sťažovateľa) s mal. synom. Vzhľadom na to, že matka mal. O. bola násilne   usmrtená,   starí   rodičia   mal. O.   (rodičia   jeho   zosnulej   matky,   pozn.)   podali   25. novembra 2009 na okresnom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia o zverenie mal. O. do ich dočasnej osobnej starostlivosti a o zákaze styku otca s mal. synom. Okresný súd takéto predbežné opatrenie uznesením č. k. 28 P 404/2009-72 z 27. novembra 2009 vydal a zároveň   začal   konanie o   zverenie   mal. O.   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   starých rodičov (toto konanie k času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené, pozn.). Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozhodnutím sp. zn. 11 CoP 413/09 zo 7. januára 2010 prvostupňové rozhodnutie č.   k. 28 P 404/2009-72 z 27. novembra 2009 potvrdil. Okresný súd následne uznesením č. k. 28 P 404/2009-224 z 22. júla 2010 zamietol návrh sťažovateľa zo 17. mája 2010 na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia. Krajský súd na odvolanie otca uznesením zo 17. septembra 2010 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. O ďalšom návrhu sťažovateľa na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia z 18. októbra 2010 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 28 P 404/2009-291 z 18. novembra 2010 tak, že návrh zamietol. Ešte pred rozhodnutím (odvolacieho) krajského súdu v tejto veci okresný súd nariadené predbežné opatrenie o zákaze styku sťažovateľa s mal. synom uznesením č. k. 28 P 404/2009-341 z 1. februára 2011 zrušil a nariadil styk otca s mal. synom v rozsahu 2 hodín   týždenne v prítomnosti psychológa. Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že viackrát žiadal výkon rozhodnutia, keďže starí rodičia mal. syna odmietali spoluprácu.

3. Okresný súd uznesením č. k. 28 P 404/2009-428 z 31. mája 2011 na návrh starých rodičov   na zmenu   podmienok   styku   (doplnený   ich   podaním   z   23.   marca   2011)   zmenil nariadené predbežné opatrenie, čo sa týka času a miesta styku otca s mal. synom, a zamietol návrh otca z 29. marca 2011 na rozšírenie styku. Krajský súd na odvolanie otca uznesením sp. zn. 11 CoP 219/2011 z 15. augusta 2011 zmenil prvostupňové rozhodnutie, pokiaľ ide o miesto stretávania, a v ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Sťažovateľ tvrdí, že namietanými rozhodnutiami (body 1 a 3) boli porušené jeho práva   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

5. Porušenie označených práv (body 1 a 4) sťažovateľ odôvodnil tým, že aj keď Slovenská republika prebrala pozitívny záväzok chrániť a podporovať vzťah medzi rodičmi a   deťmi,   v   dôsledku   ktorého   musí   byť   zásah   do   rodinných   vzťahov   výsledkom spravodlivého   súdneho   procesu,   napadnuté   rozhodnutia   tento   pozitívny   záväzok   štátu neustáli. Podľa jeho názoru v podstate celé konanie, ktoré k napadnutým rozhodnutiam viedlo, nepriznávajú sťažovateľovi reálny výkon jeho rodičovských práv. „Maloletý O. je za mohutnej podpory všeobecných súdov v osobnej starostlivosti starých rodičov, ktorí pre absenciu rozhodnutia súdu nezodpovedajú za jeho výchovu (za tú v zmysle Zákona o rodine zodpovedajú rodičia, a ak jeden z nich zomrie, tak druhý rodič a rozhodnutie o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv sťažovateľa nebolo vynesené), hoci neexistuje žiaden dôvod aby osobnú starostlivosť nemohol vykonávať otec... Žiadne, ani len potencionálne nebezpečenstvo pre maloletého zo strany sťažovateľa neexistovalo a neexistuje. Sťažovateľ je   riadnym   členom   spoločnosti,   nikdy   nebol   súdne   trestaný,   má   vyhovujúce   rodinné prostredie pre starostlivosť a výchovu o dieťa, je finančne zabezpečený, vyznáva stabilné životné hodnoty, a napriek nesúhlasu starých rodičov nikdy sa u neho prvky agresívneho chovania neprejavovali.“ Dotknuté súdy podľa jeho názoru neoprávnene zasiahli do jeho súkromného, resp. rodinného práva, „keďže dôvod pre takýto zásah... nebol preukázaný... Rovnako   sťažovateľ   rešpektuje,   že   vzťah   s   maloletým,   vzhľadom   na   predchádzajúcu tragickú udalosť ako aj dvojročné odlúčenie otca so synom, je potrebné obnoviť pomaly a za odbornej asistencie, súdy mu však svojou rozhodovacou činnosťou v ktorej práva otca permanentne negujú, príležitosť budovať tento vzťah nedávajú.“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že   maloletý   bol   zverený   iba   do   dočasnej   starostlivosti   starých   rodičov,   pričom „táto dočasnosť trvá už takmer dva roky... akékoľvek ďalšie predlžovanie času počas ktorého bude dieťa v starostlivosti iných osôb vyúsťuje do ochladzovania vzťahov medzi rodičom a dieťaťom a je neprirodzeným narúšaním prirodzeného vývoja tohto vzťahu“. Sťažovateľ v neposlednom rade, aj na základe predloženej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, zopakoval,   že   napadnuté   rozhodnutia   súdov   nie   sú   výsledkom   spravodlivého   súdneho procesu.

6. Sťažovateľ sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, keďže „ide   o   zásah   do   takých   práv,   ku   ktorým   je   nutné   postupovať   s   mimoriadnou pozornosťou...,   porušenie   týchto   práv...   viedlo   k   jeho   odlúčeniu   s   maloletým   synom... prístupom   súdu   k   rodičovským   právam,   ktoré   sa   vzhľadom   na   vek   dieťaťa   intenzívne formujú...   dochádza k neodčiniteľným škodám v imateriálnej   podobe...   Dôsledkom toho sťažovateľ   trpí pocitmi bezmocnosti,   beznádeje a   vyvinul si   silnú   nedôveru   k súdu ako k inštitúcii. Ďalším dôvodom pre ktoré si uplatňuje zadosťučinenie je jeho presvedčenie, že súdy si začnú plniť svoje záväzky z Ústavy... a... dohovoru... až keď na to budú upozornené vyššou inštitúciou.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné   právo   Mgr.   R.   V.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy... uznesením Krajského súdu... zo dňa 15. 08. 2011 č. k. 11 Cop 219/2011-484 a uznesením Okresného súdu... zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 28 P 404/2009-428 porušené bolo.

Základné právo Mgr. R. V. na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy... uznesením Krajského súdu... zo dňa 15. 08. 2011 č. k. 11 Cop 219/2011-484 a uznesením Okresného súdu... zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 28 P 404/2009-428 porušené bolo. Základné právo Mgr. R. V. na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... zo dňa 15. 08. 2011 č. k. 11 Cop 219/2011-484 a uznesením Okresného súdu... zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 28 P 404/2009-428 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   15.   08.   2011   č.   k.   11   Cop   219/2011-484 a uznesenie Okresného súdu... zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 28 P 404/2009-428 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

Mgr. R. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 €, ktoré je Krajský súd... povinný mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

8.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah..

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že namietanými rozhodnutiami boli porušené   jeho   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

11. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl.   2   ods.   2   ústavy).   V   tomto   ohľade   ústavný   súd   posudzoval   nad   rámec   návrhu   na rozhodnutie (bod 7) namietané skutočnosti o neústavnosti celého doterajšieho predbežného konania a rozhodovania okresného súdu a krajského súdu (pozri bod 5) ako súčasť širšej argumentácie   sťažovateľa,   keďže   sťažovateľ   bol   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou a v petite brojil (iba) proti napadnutým rozhodnutiam, teda proti uzneseniu okresného súdu č.   k.   28   P   404/2009-428   z   31.   mája   2011   a   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 11 CoP 219/2011 z 15. augusta 2011. V rámci uvedených predbežných súdnych rozhodnutí bolo ich výrokmi rozhodnuté o časti nariadeného predbežného opatrenia o zverení mal. O. do dočasnej starostlivosti starých rodičov a o styku otca s mal. synom, a to konkrétne o určení styku otca s mal. synom (napadnutým uznesením okresného súdu), resp. o rozsahu styku otca s mal. synom, konkrétne o počte dní a mieste styku (napadnutým uznesením krajského súdu). Uvedený rozsah obsiahnutý v napadnutých rozhodnutiach potom určoval aj prípadné medze ústavného prieskumu zo strany ústavného súdu, rešpektujúc dispozičné oprávnenia   strany   sťažovateľa   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde).   Inak   povedané, ústavný súd v rámci tohto konania nemohol posudzovať obsah tých súdnych rozhodnutí a konaní (či už predbežných alebo v rámci konania vo veci samej), ktoré neboli sťažovateľom vymedzené v petite tejto sťažnosti (bod 7).

12.   Významnou   ústavnou   podmienkou   limitujúcou   rozhodovaciu   právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (t. j. práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a na rešpektovanie súkromného a rodinného života   podľa   čl.   8   dohovoru),   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľovi dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy namietaného porušenia jeho práv.

14. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosti, v ktorých sa namieta porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane ich   rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach.   Hoci   rozhodnutím   o   uložení   predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred   všeobecnými   súdmi.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti zaoberal   predovšetkým   určením   miesta   postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho práv   alebo slobôd.   Podľa   právneho   názoru   ústavného súdu   rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré   však   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   nenamietal   (pozri   bod   7). Predpokladom pre záver o porušení práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho   konania)   musí   byť   pripravený   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu dočasne upraviť predbežným opatrením. Tento účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu   nevylučuje, aby všeobecný   súd   poskytol   v   konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   ktorých   porušenie sťažovateľ   namieta.   Sťažovateľ   je   ďalej   oprávnený   navrhnúť   aj   zrušenie   predbežného opatrenia, ak podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03)].

Časové vymedzenie predbežného opatrenia býva takmer vždy také, že má trvať do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čo   však   nebráni   tomu,   aby   bolo   predbežné opatrenie aj skôr zrušené, ak sú splnené zákonné podmienky.

15.   Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym prostriedkom (aj opakovane podaným) bol v danom prípade návrh na zrušenie predbežného opatrenia. Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP možno považovať za právny prostriedok nápravy, sťažovateľ ho mal/má možnosť využiť. Rovnako, rešpektujúc princíp subsidiarity, okrem konania o predbežnom opatrení (ktorého segment v podobe napadnutých rozhodnutí je sťažovateľom namietaný v rámci tejto sťažnosti) prebieha samotné konanie vo veci samej. Okresný súd totiž po prijatí uznesenia o predbežnom opatrení z 27. novembra 2009 začal konanie o zverenie mal. O.   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   starých   rodičov,   až   v   rámci   tohto   konania   bude rozhodnuté   o   veci   samej   (teda   už   nie   na   základe   predbežného   rozhodnutia,   pozn.). Sťažovateľ   v   rámci   tohto   konania   vo   veci   samej   môže   naplno   uplatniť   (aj)   namietané „hmotnoprávne“ ustanovenia ústavy a dohovoru s argumentáciou, ktorú uvádza v podanej sťažnosti.

16. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre   nedostatok   svojej   právomoci   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   K podobným záverom už ústavný súd dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 81/07, I. ÚS 46/00).

17.   V   neposlednom   rade   ústavný   súd   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8   dohovoru   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou judikatúrou   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy. Ústavný súd preto konštatuje, že z tohto   dôvodu   nie   je   ani   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami a označenými právami podľa   čl.   19   ods.   2   a   čl.   41   ods.   4   ústavy,   ako   aj   podľa   čl.   8 dohovoru.

18. Nad rámec veci neušlo pozornosti ústavného súdu, že jadrom sťažovateľom namietaných skutočností (okrem nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom všeobecných súdov uvedeným v napadnutých rozhodnutiach o predbežnom opatrení) je samotná dĺžka konania všeobecných súdov vo veci starostlivosti súdu o mal. O. (pozri bod 5 in fine). Samotná dĺžka konania (nečinnosť), „liknavosť“, resp. prieťahy v konaní, či už v rámci prebiehajúceho   predbežného   konania,   alebo   konania   o   veci   samej   sú   však   predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu predovšetkým vo väzbe na čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ rovnako (pozri bod 11) nenamietal.

19. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011