znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 457/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita Lonská, s. r. o., Medveďovej 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Margita Lonská, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co/39/2010 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. marca 2013   doručená   sťažnosť   V.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co/39/2010 z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 1997 návrh, ktorým sa domáhala, aby okresný súd „zaviazal odporcu Poľnohospodárske družstvo... k vydaniu priznaných majetkových podielov vo výške 205.023 Sk (6.805,52 €) so 17,6 %-ným úrokom z omeškania... v zmysle ust.   §   13   ods.   2   zákona   č.   42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní majetkových   nárokov   v   družstvách,   nakoľko   odporca   povinnosť   stanovenú   v   citovanom ustanovení zákona č. 42/1992 Zb. nesplnil do 90 dní (t. j. do 8. 2. 1996) odo dňa, keď sťažovateľka o vydanie majetkových podielov písomne požiadala“.

3.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   C/257/1997   z   9.   decembra   2009 „zaviazal odporcu k zaplateniu 4.997,71 € (150.561,- Sk) istiny so 6 %-ným úrokom z omeškania od 1. 9.   2005   do   zaplatenia....   Konanie   v   časti   o   zaplatenie   ročného   úroku   z   omeškania vo výške 2,4 % zo sumy 6.805,52 € zastavil. V zostávajúcej časti návrh zamietol...“.

4.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom namietala, „že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

5. Krajský súd rozsudkom z 24. novembra 2011 sp. zn. 19 Co/39/2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala dovolanie, v ktorom namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jej dovolanie odmietol   ako   neprípustné.   Sťažovateľka „vidí   porušenie   ňou   označených   základných a iných   práv   v nesprávnych   právnych   záveroch,   nedostatočnom   odôvodnení   rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj v rozpornosti ich právnych záverov s právnym poriadkom“.

6. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   19   Co/39/2010   z 24.   novembra   2011   a   uznesením najvyššieho sp. zn. 3 Cdo 401/2012 z 25. novembra 2013 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a „právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1“ ústavy. Zároveň sa   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a uznesenie najvyššieho súdu a vec im vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

10.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   rovnako   uviedol,   že   jeho   úloha   pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11.   Sťažovateľka   sa   v   sťažnosti   najprv   domáhala   ústavno-súdneho   prieskumu vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorý považovala za nedostatočne odôvodnený.

12.   Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu   za   zjavne   neodôvodnené   a nespreskúmateľné,   a to   aj   napriek   tomu,   že odôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu je pomerne strohé, pričom krajský súd sa v celosti stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Navyše,   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

13. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom), ktorý vykonal riadne dokazovanie a v danej veci aj právoplatne   rozhodol   o jej   nároku   na   vydanie   majetkových   podielov   podľa   príslušných ustanovení „zákona   č.   42/1992“,   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť   ústavného   súdu   (I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

14. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C/257/1997 z 9. decembra 2009 celkovo   na   7   stranách)   nedospel   k   názoru,   že   v danej   veci   sa   všeobecný   súd   dopustil výkladových   omylov,   ktoré   by   zakladali   rozpor   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

15. Z uvedených dôvodov vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol preto sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   tiež   namieta,   že   jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľky zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jej dovolaniu vyhovieť, resp. jej mal dať jasnú odpoveď na všetky dovolacie námietky.

17. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v ktorom najskôr   zhrnul   dôvody   rozsudku   okresného   súdu   (a   tiež   krajského   súdu),   odvolaciu a dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky,   stanovisko   žalovaného,   a   ako   z   neho   vyplýva, najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez   meritórneho   posudzovania   dovolacích   námietok, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Primeraným   spôsobom   najvyšší   súd sťažovateľke na strane 3 až 7 vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody nezakladajú prípustnosť dovolania. Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného   práva   na   súdnu   ochranu,   v   konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru o porušení označených práv sťažovateľky. Uvedené platí aj v prípade, keď sa právne úvahy sťažovateľky uberali iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry tiež viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. III. ÚS 362/04, III. ÚS 536/2011).

19.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   V   tejto   časti   vo   vzťahu k najvyššiemu súdu bolo preto namieste sťažnosť sťažovateľky odmietnuť tiež ako zjavne neopodstatnenú.

20.   Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   patrí   medzi   základné   interpretačné   pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu   a   princíp   právnej   istoty,   ako   aj   viazanosť   štátnych   orgánov   konať iba   na základe ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (obdobne I. ÚS 270/2014).   Jeho   porušenie   možno   namietať   len   súčasne   s   ochranou   konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže   v   posudzovanej   veci   však   nebolo   zistené   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného   interpretačného,   resp.   aplikačného   pravidla,   ktoré   sťažovateľka   namieta   ako „právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 ústavy“.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky (zrušenia rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014