znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 457/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 1 Co 82/2011 z 23. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. T. ml., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 82/2011 z 23. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Na Okresnom súde Košice bolo pod sp. zn. 14C/133/2000 vedené konanie v právnej veci   žalobcov:   1/   K.   M.,   2/   A.   N.,   3/   M.   P.   proti   žalovanému:   P.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľ“) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

V   tomto   konaní   rozhodol   prvostupňový   súd   rozsudkom   sp.   zn.   14C/133/00-312 z 22. 05. 2006 ktorým určil,   že žalobca 1/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č... (ďalej len „Nehnuteľnosti“) v podiele ½ a ½ Nehnuteľností patrí do dedičstva po nebohej I. F. rod. M., zomrelej dňa 19. 11. 1988.

Z   odôvodnenia   tohto rozsudku   vyplýva,   že súd   žalobe vyhovel   z dôvodu,   že mal v konaní   za   preukázané,   že   Nehnuteľnosti   prešli   do   vlastníctva   právneho   predchodcu sťažovateľa   v   rozpore   so   zákonom,   čím   nedošlo   k   zániku   vlastníckeho   práva   právnych predchodcov žalobcov. Prvostupňový súd uvádza: „Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z ust. § 1 ods. 4 Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Sb. a dospel k záveru, že nebolo preukázané,   že   podmienky   pre   znárodnenie   predmetného   majetku   boli   splnené“.   Tento svoj právny   záver   opiera   prvostupňový   súd   o   tvrdenie   žalobcov,   že   im   nebolo doručené rozhodnutie ministra výživy a ani výmer Povereníctva potravinárskeho priemyslu č. I-55/2204/23-1952 a nemali vedomosť ani o ich náhradnom doručení. Súd tak vyhodnotil na   základe   zistenia,   že   dopyty   na   zabezpečenie   týchto   dokladov   adresované   dotknutým orgánom boli negatívne.

Nakoľko   sťažovateľ   nepovažoval   toto   rozhodnutie   za   správne,   podal   proti   nemu odvolanie.   V   odvolaní   okrem   iného   poukazoval   na   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd nesprávne   a nedôsledne   vyhodnotil   dôkaz,   výmer   č.   I-55/2204/23-1952 z 31.   03.   1952. Sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že   nie   tento   výmer   je   výmerom,   ktorým   bolo   rozhodnuté o splnení podmienok pre znárodnenie podľa § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta č. 101/1945 Sb., pretože   o   splnení   podmienok   pre   znárodnenie   Nehnuteľností   bolo   rozhodnuté   výnosom Ministerstva výživy č. 59.495/V-4/1949 z 22. 06. 1949. Na podklade týchto správnych aktov došlo   k   zápisu   právneho   predchodcu   sťažovateľa   ako   vlastníka   Nehnuteľností do pozemkovoknižnej vložky č. 2035, k. ú. K.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/350/2006-624 z 19. 03. 2009 tak, že napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uvádza: „Aj keď sa z archívov podarilo zadovážiť len jediný doklad, svedčiaci o znárodnení, zo strany žalobcov neboli po roku 1949 predložené žiadne doklady o ich dispozícii s predmetnou nehnuteľnosťou a tak je zrejmé, že tento majetok bol naďalej užívaný ako majetok štátu... Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu však má zato, že v predmetnom konaní o určenie vlastníctva podľa všeobecných predpisov (§ 126 OZ) nie je   možné   preskúmavať,   či   proces   znárodnenia   (z   ktorého   aj   tento   výmer   pochádza), na základe   ktorého   predmetné   nehnuteľnosti   boli   zapísané   v   pozemkovej   knihe   ako vlastníctvo   štátu,   prebehol   v   súlade   s   vtedy   platnými   predpismi.   Na   rozdiel od prvostupňového súdu odvolací súd zastáva názor, že toto bolo možné preskúmavať len v rámci konania podľa reštitučných zákonov“. Odvolací súd pri dôvodoch na zamietnutie žaloby   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru,   a   to   najmä   na   rozhodnutie   Veľkého   senátu občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   ČR   sp.   zn.   31Cdo   1222/2001   ako   aj   na stanovisko   Ústavného   súdu   ČR   sp.   zn.   PL.   US   21/05   z   01.   11.   2005,   podľa   ktorého: „tvrdením   vlastníckeho   práva,   najmä   toho,   ktoré   vyžaduje   záznam   do   katastra nehnuteľností, v prípade absencie legitímneho očakávania na strane navrhovateľa nie je naplnená preventívna funkcia žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. a teda nie je daná ani naliehavosť právneho záujmu na jej podaní. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva... Český Ústavný súd v tejto súvislosti vyzdvihol, že výsledkom prijatia a aplikácie reštitučných predpisov malo byť nastolenie právnej istoty vo vlastníckych vzťahoch. Vôľa štátu na náprave krívd je vymedzená práve reštitučnými zákonmi a len vo   vecnom   a   časovom   rozsahu týmito zákonmi určenom je náprava prípustná... S uvedeným názorom českého ústavného súdu korešponduje aj názor ESĽP vo veci Malhous c/a Česká republika resp. Gratzinger c/a Česká republika, v zmysle ktorých nádej na uznanie prežívania starého vlastníckeho práva, ktoré dlho nebolo možné účinne   vykonávať,   nemôže   byť   považovaná   za   vlastníctvo,   ktorému   by   bola   poskytnutá účinná   ochrana   v   zmysle   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru...   Podľa   názoru odvolacieho súdu to však zároveň vylučuje, aby sa s odstupom 50-tich rokov domáhali určenia vlastníckeho práva podľa lex generalis – § 126 OZ tým viac, že takáto žaloba smeruje proti tretej osobe ako subjektu ktorý sa stal vlastníkom podľa zák. č. 92/1992 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pretože sa malo za to, že predmetný majetok nepodlieha reštitúciám. Za daného právneho stavu by bolo v rozpore s princípom právnej istoty, ak by žalobe žalobcov podľa všeobecného zákona bolo vyhovené“. Proti   tomuto   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   žalobcovia   dovolanie,   o   ktorom rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   NS   SR)   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 205/2009   z   17.   02.   2011   tak,   že   zrušil   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že NS SR sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu: „že žalobcovia sa nemôžu dovolávať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu, ak nehnuteľnosti prešli na štát jedným zo spôsobov upravených v § 6 zákona č. 87/1991 Zb. Táto okolnosť podľa jeho názoru vylučuje, aby sa s odstupom 50-tich rokov domáhali určenia vlastníctva podľa lex specialis – § 126 OZ“. NS SR však súhlasí s názorom odvolacieho súdu, že: „reštitučné zákony sú vo všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré majú pri použití prednosť, dokonca majú povahu predpisov, ktoré aplikáciu všeobecného predpisu obvykle   vylučujú“.   NS   SR   v   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   poukazuje na skutočnosť,   že   pri   svojom   rozhodovaní   nemá   dôvod   odkloniť   sa   od   doterajšej rozhodovacej činnosti NS SR, a preto uvádza: „reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že   ustanovenia   lex   specialis   nemožno   na   daný   prípad   uplatniť,   domáhať   sa   ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva, prípadne žalobou na vydanie veci“. Vzhľadom na tieto skutočnosti NS SR uzatvára: „Preto, ak došlo k   zabratiu   majetku   štátu   bez   právneho   dôvodu,   osoba   nestratila   svoj   vlastnícky   vzťah k tomuto   majetku   a   nič   nebráni   tomu,   aby   sa   svojho   nároku,   resp.   finančnej   náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva“.

Po   vrátení   veci   Krajskému   súdu   v   Košiciach   tento   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 1Co/82/2011-717   z   23.   05.   2012   tak,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I,   sp.   zn. 14C 133/2000-308 z 14. 07. 2006 vo vyhovujúcom výroku v znení opravného uznesenia potvrdil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   vyplýva,   že   sa   stotožnil   s   právnym   názorom žalobcov,   že   nestratili   vlastnícke   právo   k   predmetným   nehnuteľnostiam,   nakoľko   výmer č. 55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952, ktorým podľa názoru Krajského súdu v Košiciach mal byť určený rozsah znárodnenia majetkovej podstaty podniku Mliekarne v K. je nulitným právnym aktom, nakoľko nebol vydaný v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a teda nemohol vyvolať predpokladané právne účinky prechodu vlastníctva na štát.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že súd posudzoval aj námietku   sťažovateľa,   že   nárok   žalobcu   v   1.   rade   ako   občana   USA,   na   navrátenie vlastníctva   k   znárodneným   nehnuteľnostiam   sa   považuje   za   vyporiadaný   a   urovnaný, s poukazom na Dohodu medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Spojených štátov amerických o vyporiadanie určitých otvorených nárokov a finančných otázok z 29. 01. 1982. Súd považuje túto námietku za irelevantnú z dôvodu, že táto dohoda sa nestala všeobecne záväzným predpisom a tým nie je možné považovať nárok žalobcu v 1. rade z prevzatia znárodneného majetku do vlastníctva Československej republiky za vysporiadaný vyplatením odškodnenia z finančných prostriedkov, ktoré ČSSR na základe tejto dohody vyplatila USA. Podľa názoru Krajského súdu v Košiciach to, že táto dohoda sa nestala všeobecne záväzným právnym predpisom, nemôže vyvolať priamy nárok žalobcu v 1. rade na odškodnenie a tým mať za následok zánik jeho vlastníckeho práva...»

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv v nesprávnych právnych   záveroch   rozsudku   krajského   súdu   a   v   jeho   nedostatočnom   odôvodnení, v súvislosti s ktorým uviedla:

«Krajský súd v Košiciach napriek skutočnosti, že vo svojom prvotnom rozhodnutí uviedol: „Podľa názoru odvolacieho súdu to však zároveň vylučuje, aby sa s odstupom 50- tich rokov domáhali určenia vlastníckeho práva podľa lex generis – § 126 OZ tým viac, že takáto ich žaloba smeruje proti tretej osobe ako subjektu, ktorý sa stal vlastníkom až podľa zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pretože sa malo zato,   že   predmetný   majetok   nepodlieha   reštitúcii.   Za   daného   právneho   stavu   by   bolo v rozpore s princípom právnej istoty, ak by žalobe žalobcov podľa ustanovenia všeobecného zákona bolo vyhovené“, v novom rozhodnutí tento svoj názor absolútne poprel. Krajský súd v   Košiciach   taktiež   napriek   skutočnosti,   že   v   prvotnom   rozhodnutí   uviedol,   že   v   tomto konaní nie je možné preskúmavať, či proces znárodnenia prebehol v súlade s vtedy platnými predpismi,   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   z   archívov   sa   podarilo   zadovážiť   len   jediný doklad, svedčiaci o znárodnení a zo strany žalobcov neboli po roku 1949 predložené žiadne doklady   o   ich   dispozícii   s   Nehnuteľnosťami,   posudzoval   proces   znárodnenia   len   na podklade výmeru č. 55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952 bez toho, aby posudzoval aj ostatné skutočnosti a právny stav na vec sa vzťahujúci.

Vo   výmere   č.   55/2204/23-1952   z   31.   03.   1952   je   uvedené:   „...   podľa   výnosu Ministerstva výživy č. 59.495/V-4/1949 zo dňa 22. 06. 1949 rozsah znárodnenia majetkovej podstaty   podniku   Mliekarne   v K.,   prevodzovanej   Družstvom   pre   hospodárenie poľnohospodárskymi výrobkami, družstvo s r. o. V. o znárodnení ktorého bolo rozhodnuté výmerom Ministerstva výživy č. j. 82.826/50-III/7b zo dňa 19. decembra 1950 a ktorého majetková   podstata   bola   začlenená   v   rozsahu   jeho   znárodnenia   výmerom   Ministerstva výživy   č.   j.   82.827/50-III/7b   zo   dňa   19.   decembra   1950   v   znení   výmeru   Ministerstva potravinárskeho priemyslu č. j. 721/94-52-551-Vo zo dňa 8. marca 1952 do K. mliekarní, národného podniku v K. stanoví...“. To znamená, že právny záver tak prvostupňového ako aj   odvolacieho   súdu,   že   týmto   rozhodnutím   bolo   podľa   §   1   ods.   4   Dekrétu   prezidenta republiky   č.   101/1945   Sb.   rozhodnuté   o   splnení   podmienok   znárodnenia   Nehnuteľností sťažovateľ považuje za nesprávny. Odvolací súd totiž v rozhodnutí poukazuje, že vlastníctvo žalobcov nezaniklo, nakoľko tento výmer, ktorým podľa jeho názoru bolo rozhodnuté o znárodní Nehnuteľností je nulitným právnym aktom, nakoľko nebol vydaný v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, najmä § 1 ods. 4 Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Sb., podľa ktorého má o splnení podmienok pre znárodnenie rozhodnúť minister výživy a nie osoba, ktorá toto rozhodnutie podpísala.

Z výmeru č. 55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952 je zrejmé, že tento výmer bol vydaný na podklade predošlých rozhodnutí, najmä výmeru Ministerstva výživy č. j. 82.827/50-III/7b z 19. decembra 1950. ktorým bol určený rozsah znárodnenia, t. j. na podklade rozhodnutí, ktoré   boli   vydané   zákonným   spôsobom   podľa   §   1   ods.   4   Dekrétu   prezidenta   republiky č. 101/1945 Sb.

Sťažovateľ   považuje   takýto   názor   odvolacieho   súdu   za   prekvapivý,   vzhľadom na vyššie   uvedenú   skutočnosť,   že   v   prvotnom   rozhodnutí   bol   tento   názor   diametrálne odlišný. Skutočnosť, že v konaní nebolo možné zabezpečiť žiadne z rozhodnutí citovaných vo výmere č. 55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952 nemôže byť predsa na ťarchu žalovaného. Sťažovateľ nemôže akceptovať ani námietku žalobcov, že predmetné rozhodnutie im nebolo   doručené,   čím   nemohlo   nadobudnúť   platnosť   a   účinnosť.   V   konaní   bolo   totiž preukázané a stotožnil sa s tým vo svojom prvotnom rozhodnutí aj Krajský súd v Košiciach, že   žalobcovia   opustili   Nehnuteľnosti   už   pred   rokom   1949   a   odišli   do   zahraničia. To znamená,   že   im,   predmetné   výmery   nemohli   byť   doručené   na   ich   známe   adresy. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu bol výmer č. 55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952 doručovaný podľa § 33 vlád. nar. č. 8/1928 Sb., ktorého ods. 1 a 2 znejú: „Osobám, jejichž pobyt přes konané šetření jest neznám, neb osobám, které nejsou úřadu známy, může býti doručeno, není-li ustanoven zástupce, zmocnenec neb opatrovník, veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli příslušného úřadu uplynulo patnáct dnů, nebyla-li ovšem ve vyhlášce   stanovená   lhůta   delší.   Úřad   může   vyhlášku   vyhlásiti   také   v   obci   veřejným vyvěšením a jinak způsobem v místě obvyklým“. Z uvedeného vyplýva, že týmto doručením „pre   zvláštne   prípady“,   ako   sa   tento   oddiel   vlád.   nar.   č.   8/1928   Sb.   nazýva   došlo   k platnému a účinnému doručeniu uvedených rozhodnutí. O takomto doručení sa žalobcovia nemuseli vôbec dozvedieť.

Je nutné dodať, že predmetný výmer, ktorý bol vydaný na podklade rozhodnutí v ňom uvedených,   došlo   k   intabulácii   vlastníckeho   práva   k   predmetným   nehnuteľnostiam v prospech Československého štátu. Nie je nutné zdôrazňovať, že intabulácia vlastníckeho práva mohla byť vykonaná len na základe právne perfektného právneho aktu. Samotným zápisom vlastníckeho práva v PKV č. 2035, k. ú. K. došlo k potvrdeniu, že došlo k platnému zápisu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech Československého štátu. Napriek   skutočnosti,   že   v   konaní   neboli   zabezpečené   a   predložené   aj ďalšie rozhodnutia,   ktoré   boli   podkladom   pre   vydanie   výmeru   č.   55/2204/23-1952 z 31. 03. 1952, t. j. Výmer Ministerstva výživy č. 59.495/V-4/1949 z 22. 06. 1949, Výmer Ministerstva   výživy č.   j.   82.826/50-III/7b   z   19.   12.   1950,   Výmer   Ministerstva   výživy č. j. 82.827/50-III/7b z 19. 12. 1950 v znení výmeru Ministerstva potravinárskeho priemyslu č.   j.   721/94-52-551-Vo z 08.   03.   1952   je   nutné   predpokladať,   že   v   konaní,   ktoré predchádzalo vkladu v prospech Československého štátu bol zachovaný zákonný postup. Podľa ust. § 134 OSP: „Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje“. To znamená, že podľa tohto citovaného ustanovenia nie je možné spochybňovať pravosť a platnosť listiny, ktorá bola podkladom pre zápis vlastníckeho práva, nakoľko jej platnosť v danom čase bola uznaná aj ďalšími orgánmi. To, že v súčasnosti nie je možné zabezpečiť aj ďalšie podklady, na základe ktorých bola táto listina vydaná, nemôže byť na ťarchu a ujmu sťažovateľa.

NS SR sa vo svojom zrušovacom uznesení sp. zn. 3 Cdo 205/2009 z 17. 02. 2011 stotožňuje   s   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   že:   „reštitučné   zákony   sú vo všeobecnej   občianskoprávnej   úprave   predpismi   špeciálnymi,   ktoré   majú   pri   použití prednosť, dokonca majú povahu predpisov, ktoré aplikáciu všeobecného predpisu obvykle vylučujú“. Na podklade tohto právneho názoru ako aj s poukazom na viaceré rozhodnutia NS SR, ktoré vo svojom rozhodnutí vymenúva, NS SR uzatvára, že aj keď sa žalobcovia nemôžu domáhať ochrany svojich práv podľa zákona č. 87/1991 2b., je spôsob prechodu vlastníckeho práva na štát niektorým zo spôsobov uvedených v § 6 tohto zákona dôvodom pre poskytnutie právnej ochrany žalobcom pri navrátení ich vlastníckeho práva. Z tohto dôvodu NS SR vyslovil svoj názor: „Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva“.

Krajsky súd v Košiciach po vrátení veci na ďalšie konanie tento právny názor bez ďalšieho   prevzal,   avšak   vôbec   sa   nezamyslel   nad   tým   či   je   možné   tento   právny   názor aplikovať   aj   na   túto   právnu   vec   v   kontexte,   v   akom   ho   použil   vo   svojom   konečnom rozhodnutí.

Rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach   došlo   k   bezprecedentnému   porušeniu základnej zásady občianskeho práva, a to zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Krajsky súd v Košiciach totiž poskytol žalobcom ochranu na podklade zákona č. 87/1991 Zb. avšak žalovanému právo na takúto ochranu s poukazom na nižšie uvedené uprel. V konaní nebolo sporným a vyplýva to aj z rozhodnutí súdov v tejto veci, že žalovaný nadobudol Nehnuteľnosti v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb., t. j. v privatizačnom procese. Ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. „Postupom porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva a slobody sa na účely tohto zákona rozumie také konanie, ktoré je v rozpore so zásadami uvedenými v § 1 ods. 1 zákona. V prípade, že k odňatiu vlastníckeho práva podľa predpisov o znárodnení z rokov 1945 až 1948 došlo v rozhodnom období bez toho,   aby   bola   poskytnutá   príslušná   náhrada,   vzniká   osobám   oprávneným   podľa   tohto zákona nárok, ktorý možno uplatniť podľa osobitného zákona. 4)“. Poznámka 4) pritom odkazuje na Zákon č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby.

Podľa § 47 ods. 1 a 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby:,, V prípade, že k odňatiu vlastníckeho práva k privatizovanému majetku alebo   jeho   časti   došlo   spôsobom   uvedeným   v   §   2   ods.   3   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách, vzniká osobám oprávneným podľa uvedeného zákona nárok, ktorého spôsob vyporiadania určí privatizačný projekt týkajúci sa tohto majetku. Svoj nárok je oprávnená osoba povinná uplatniť na orgáne príslušnom podľa § 10 ods. l na schválenie privatizačného projektu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak nárok zaniká“.

To znamená, že podľa § 47 ods. 1 a 2 zákona č. 92/1991 Zb. mali žalobcovia, ako oprávnené osoby, v termíne do 30. 09. 1991, právo uplatniť si na príslušnom orgáne podľa § 10 ods. 1 tohto zákona nárok na vysporiadanie ich odňatého vlastníckeho práva. Keďže žalobcovia v stanovenej prekluzívnej lehote tento nárok neuplatnili, tento nárok im zanikol. Je nutné pripomenúť, že na uplynutie prekluzívnej lehoty je súd povinný prihliadať ex offo. Tak   prvostupňový   súd   a   ani   odvolací   súd   však   na   toto   ustanovenie   zákona neprihliadali,   čím   závažným   spôsobom   odňali   žalovanému,   ako   súčasnému   vlastníkovi Nehnuteľností,   ktorý   ich   nadobudol   v   privatizačnom   procese,   právo   na   súdnu   ochranu a zasiahli do jeho vlastníctva spôsobom, ktorým povýšili vlastnícke právo žalobcov nad vlastnícke právo žalovaného.

Pre úplnosť veci je nutné pripomenúť, že žalobcovia mali vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi Nehnuteľností   v čase,   kedy si mohli podľa   ust.   § 47 zákona č. 92/1991 Zb. uplatniť nárok na odškodnenie, nakoľko už si v roku 1991 uplatnili nárok na navrátenie vlastníckeho   práva   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   a   následne   podali   na   Mestský   súd v Košiciach žalobu o vydanie nehnuteľnosti.

To,   že   NS   SR   vo   svojom   rozhodnutí   vyslovil   právny   názor:   „Preto,   ak   došlo k zabratiu   majetku   štátu   bez   právneho   dôvodu,   osoba   nestratila   svoj   vlastnícky   vzťah k tomuto   majetku   a   nič   nebráni   tomu,   aby   sa   svojho   nároku,   resp.   finančnej   náhrady domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy   občianskeho   práva“,   to   ešte nemusí automaticky znamenať, že žalobcom je bez ďalšieho možné priznať vlastnícke právo v tomto konaní. Je nutné dodať, že pri tomto právnom názore samotný NS SR uvádza, že nie je nutné priznať priamo vlastnícke právo, ale alternatívne finančnú náhradu za zaniknuté vlastnícke právo.

Z   tohto   vyplýva,   že   NS   SR   týmto   právnym   názorom   len   vyvrátil   právny   názor Krajského súdu uvedený v jeho rozhodnutí, že žalobcom nie je možné priznať ochranu podľa   ustanovení   všeobecného   predpisu.   Z   rozhodnutia   NS   SR   však   vyplýva,   že   už   pri konkrétnom spôsobe odškodnenia žalobcov sa NS SR vôbec nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo od štátu v procese privatizácie. Aj z rozhodnutí NS SR,   ktoré   sú   citované   vo   všetkých   rozhodnutiach   súdov   vydaných   v   tomto   konaní preukázateľne   vyplýva,   že   v   konaniach,   v ktorých   boli   tieto   rozhodnutia   vydané   neboli účastníci   konania,   ktorým   bolo   vlastnícke   právo   odňaté   v   pozícii,   v   akej   sa   nachádza sťažovateľ, t. j. v pozícii nadobúdateľa znárodnených nehnuteľností, ktoré nadobudol podľa zákona č. 92/1991 Zb. kúpou v privatizačnom procese. To znamená, že rozhodnutia NS SR nemôžu byť pre túto právnu vec smerodajné, nakoľko skutkový a právny stav je diametrálne odlišný.

Sťažovateľ taktiež nemôže súhlasiť s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach ohľadne právnej záväznosti a práv vyplývajúcich z Dohody medzi vládou Československej socialistickej   republiky   a   vládou   Spojených   štátov   amerických   o   vyporiadanie   určitých otvorených nárokov a finančných otázok z 29. 01. 1982. Právny názor Krajského súdu v Košiciach   je   totiž   v   rozpore   s   medzinárodným   právom,   ako   aj   rozhodnutiami   súdov. Právnej   záväznosti   tejto   dohody   a   právam   a   nárokom   z   nej   vyplývajúcim   sa   venoval Ústavný   súd   Českej   republiky   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   IV.   ÚS   17/04   nasledovne: „Ústavný súd sa už niekoľko krát vyjadroval ku charakteru aj k aplikácii medzivládnych, tzv. náhradových dohôd. V uznesení, sp. zn. II. ÚS 305/01 (Ústavný súd: Zbierka nálezov a uznesení, sv. 27, u. č. 23, C. H. B., Praha 2001, str. 283)... „Náhradové dohody“ sú samozrejme záväzné podľa medzinárodného práva a orgány Štátu sú povinné sa nimi riadiť. Vyplýva to z princípu právneho štátu (čl. 1 Ústavy). Jedná sa v tomto prípade síce o dohody medzivládne, ktoré priamo zaväzujú jedine vlády oboch štátov, niektoré ich ustanovenia sa však týkajú aj orgánov súdnych. Pokiaľ súdne orgány postupujú podľa týchto náhradových dohôd,   nemôže   byť   ich   postup   považovaný   druhou   zmluvnou   stranou   za   porušenie medzinárodného práva a podľa českého práva nemôže ísť o postup protiústavný. Námietka sťažovateľky   o nedostatku   vnútroštátnej   účinnosti   náhradovej   dohody   z   r.   1982   je   teda neprípustná“.

To   znamená,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   mal   pri   rozhodovaní   prihliadať na skutočnosť,   že   vlastnícke   právo   žalobcu   v   1.   rade   uzatvorením   tejto   dohody   zaniklo a nárok žalobcu v 1. rade na navrátenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nahradil jeho nárok na poskytnutie náhrady za znárodnenie predmetných nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje tento právny názor Krajského súdu za nesprávny a v rozpore s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/82/2011 zo dňa 23. 05. 2012 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 1Co/82/2011 zo dňa 23. 05. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania vo výške   261,82   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   nej   založené   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Naopak,   krajský   súd   sa   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky   v   jeho   odvolaní   proti   rozsudku prvostupňového súdu a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   taktiež   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu   k   tejto   časti   sťažnosti   neuviedla   žiadnu   argumentáciu,   ktorá   by   mohla nasvedčovať možnosti porušenia označených práv.

V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu a v súlade s § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov, pokiaľ sťažovateľ uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde

V   konaní   o   sťažnosti   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľka podala predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti prieťahom v   konaní   na   krajskom   súde   a   nepreukázala   ani   to,   že   uvedenú   podmienku   nesplnila z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde),   pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným rozsudkom krajského súdu neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, a preto ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   už   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012