znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 457/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   V.,   zastúpenej   advokátom JUDr. S. K., V., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 11/2010 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 3 a svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods.   2 a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 11/2010 z 30. júna 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že «I. Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v občianskom súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“, pozn.), Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“, pozn.), a tiež Najvyšším súdom SR.

Sťažovateľ sa žalobou proti Ú. V. domáhal zaplatenia sumy 88.650 SKK (2.942,64 €) s príslušenstvom,   ako nároku   na   plnú   sumu príspevku na zamestnanie znevýhodnených uchádzačov   o   zamestnanie,   vyplývajúceho   z   platnej   zmluvy   medzi   žalobcom,   ako zamestnávateľom a Ú. (v ďalšom texte už len ako „Ú. V.“) ako úradom, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 22. 12. 2006.

Okresný súd... rozsudkom zo dňa 16. 12. 2008, č. k. 5 C 126/2008-63 vyhovel žalobe žalobcu (sťažovateľa) a po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom zaviazal žalovaného (Ú. V.) na zaplatenie sumy 75.463,50 SKK (2.504,93 € ) s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 22. 7. 2008 do zaplatenia pre žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal Ú. V. odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

II. Rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 17. 6. 2009, č. k. 1 Co 46/2009 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu... zo dňa 16. 12. 2008, č. k. 5 C 126/2008-63, a bolo zároveň vyslovené, že proti rozsudku je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to v otázke, či zmena právneho predpisu rozhodného pre určenie   výšky   príspevku   na   zamestnávanie   znevýhodneného   uchádzača   o   zamestnanie (zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, vyhl. č. 44/2004 Z. z.) má za následok zmenu výšky takto poskytovaného príspevku, ak dohoda o jeho poskytovaní bola uzavretá pred účinnosťou tejto zmeny právneho predpisu.

Z týchto dôvodov odvolací súd pripustil dovolanie.

III. Ú. V. podal proti rozsudku Krajského súdu... zo dňa 17. 6. 2009, č. k. 1 Co 46/2009 dovolanie na Najvyšší súd SR...

IV. Najvyšší súd... uznesením zo dňa 30. 6. 2011, č. k. 3 Cdo 11/2010 dovolaniu Ú. V. vyhovel a zrušil rozsudok Krajského súdu... zo dňa 17. 6. 2009... ako aj rozsudok Okresného súdu... 16. 12. 2008, č. k. 5 C 126/2008-63 vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 75.463,50 Sk (2.504,93 €) s príslušenstvom a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Námietky uplatnené Ú. V. v podanom dovolaní vyhodnotil NS SR ako dôvodné...».

3. Sťažovateľka uviedla, že „Je nesporné, že podstatou pre posúdenie problematiky a námietok   nastolených   v tejto   ústavnej   sťažnosti,   je   zodpovedanie   základnej   otázky:   je vzťah založený dohodou zo dňa 22. 12. 2006 (pozri bod 2 I., pozn.) v znení neskorších dodatkov, medzi účastníkmi tohto konania vzťah súkromnoprávny alebo verejnoprávny? Najvyšší   súd   vytvoril   veľmi   zvláštnu   teóriu   o nejakom   hybride,   o vzťahu súkromnoprávnom s prvkami verejného práva.

Sťažovateľ je skutočne presvedčený o tom, že vzťah založený medzi nám a Ú. V. je vzťahom súkromnoprávnym.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „1.... rozhodol, že Najvyšší súd... uznesením č. k. 3 Cdo 11/2010 zo dňa 30. 6. 2011 porušil:

a) článok 2 ods. 3, čl. 46 ods. 1 Ústavy...

b) článok 6 ods. 1, prvú vetu Dohovoru... v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy...

2....

a) zrušil uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 3 Cdo 11/2010 zo dňa 30. 6. 2011,

b) vrátil vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie...

c)   prikázal,   aby   Najvyšší   súd...   obnovil   stav   pred   porušením   sťažovateľovho základného práva.“.

5. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že po vrátení veci najvyšším súdom okresný súd opätovne koná (na 29. november 2011 nariadil termín pojednávania).

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   právne   závery   najvyššieho   súdu   pri posudzovaní   problematiky   (charakteru)   právneho   vzťahu   založeného „dohodou o poskytnutí   príspevku   na   zamestnanie   znevýhodnených   uchádzačov   o zamestnanie   z 22. decembra 2006“, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí (pozri bod 3).

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV.   ÚS   135/05)].   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

10.   V   danom   prípade   je   ústavná   sťažnosť   neprípustná,   pretože   smeruje   proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (pozri bod 2. IV), ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie, nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí konanie vo veci samej bude pokračovať na krajskom súde, resp. okresnom súde (pozri bod 5). Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prejednania veci nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (po zrušení veci dovolacím súdom bude o nej ďalej konať okresný súd).

12.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. novembra 2011