znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 456/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č.

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 52/2015 zo 6. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 107/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 52/2015 zo 6. júla 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Západ v Nitre spoločne s viacerými ďalšími osobami trestne stíhaný, a to pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, ktorého   sa   mal   dopustiť   na   tam   uvedenom   skutkovom   základe.   Sťažovateľ   bol   spolu s ďalšími obvinenými vzatý do väzby uznesením okresného súdu zo 16. mája 2014 s tým, že lehota   väzby   začala   plynúť   13.   mája   2014,   pričom   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

3. Dňa 10. júna 2015 podal Krajský prokurátor v Nitre na okresnom súde návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 13. decembra 2015. Poukázal pritom na rozšírenie obvinenia, kde ide o rozsiahly poisťovací podvod, ktorý mal byť po dlhšiu dobu páchaný organizovanou   skupinou,   a zdôraznil,   že   prepustením   sťažovateľa   (ako   aj   ostatných obvinených) na   slobodu by   bolo zmarené dosiahnutie   účelu   trestného   konania, pretože dôvody väzby nepominuli.

4. Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu napadnutým uznesením rozhodla podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku tak, že lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ostatných obvinených)   predĺžila   do   13.   novembra   2015,   keďže   dôvody   väzby   naďalej   trvajú. Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd   rozhodol na neverejnom   zasadnutí   napadnutým   uznesením   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   (ako   aj ostatných obvinených) zamietol.

5.   Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojich označených práv vo viacerých rovinách a argumentuje:

,,V súčasnom štádiu trestného konania, nie sú splnené v žiadnom prípade podmienky na predĺženie väzby až do 13.11.2005. U obvineného nie sú preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku, preto máme za to, že väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c)   Trestného   poriadku   už   nie   je   žiadnym   spôsobom   daný.   Názor   súdu   prezentovaný vo vzťahu k trvaniu dôvodov väzby je len všeobecným a ničím nepodloženým tvrdením... Ďalšou   dôležitou   skutočnosťou   je   fakt,   že   ani   okresný   súd   a ani   krajský   súd   sa absolútne nezoberali a podrobne neskúmali či pretrvávajú dôvody väzby, pričom sa mali každým   obvineným   zaoberať   individuálne.   Jednoduché   konštatovanie,   že   u všetkých obvinených   pretrvávajú   dôvody   väzby   bez   toho,   aby   odôvodnili   z akých   dôkazov a skutočností vychádzali je ústavne neakceptovateľné...

V súčasnosti bolo vykonaných 99% dôkazov, ktoré boli zadokumentované, a preto nie   je   možné,   aby   obvinený   akýmkoľvek   spôsobom   mohol   mariť   alebo   sťažovať vyšetrovanie...

Právnemu   zástupcovi   obvineného   bolo   25.6.2015   doručené   upovedomenie vyšetrovateľa o nariadení termínu preštudovania vyšetrovacieho spisu plánované v týždni končiacom 21.8.2015. Po tomto dátume nie sú plánované žiadne vyšetrovacie úkony, ktoré by   mohol   obvinený   zmariť.   Z tohto   dôvodu   považujeme   predĺženie   lehoty   väzby do 13.11.2015 za protizákonné a porušujúce práva sťažovateľa...

Od začiatku konania neexistuje dôvodná obava, či dôkazy odôvodňujúce, že obvinený ujde   a bude   sa   skrývať,   aby   sa   vyhol   trestnému   stíhaniu.   Obvinený   má   svoju   rodinu, zázemie, dlhoročnú priateľku a neplánuje opustiť svoje trvalé bydlisko...

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   ako   aj   okresného   súdu   je   poznačené arbitrárnosťou,   nie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené.   V tomto   je   len   stroho konštatované, že dôvody väzby trvajú u sťažovateľa naďalej. Nie je však zrejmé, na základe akých myšlienkových postupov k tomuto sťažnostný súd dospel...

Predmetom posúdenia ústavného súdu by mala byť v podstate otázka, či krajský súd pri   preskúmaní   a rozhodnutí   postupoval   v súlade   s požiadavkami   kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, to znamená, či rešpektoval sťažovateľovo právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby.“

6. Následne sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti rozsiahlo cituje relevantnú judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) týkajúcu sa väzobných vecí, a v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd túto prijal na ďalšie konanie a nálezom rozhodol tak, že

(i)   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho   základné   právo   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu,(ii)   okresný   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho   základné   právo   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu, (iii)   prikáže   okresnému   súdu,   aby   sťažovateľa   prepustil   neodkladne   z väzby na slobodu,

(iv) prizná mu náhradu trov konania v sume 355,72 €.

II.

7.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   „...   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanovením   odseku   1   písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby

Vzhľadom na princíp   subsidiarity vyjadrený v   čl. 127 ústavy (,,... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   vo   vzťahu   k   uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu,   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona o ústavnom súde.

10. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta absenciu dôvodov   na   trvanie   a predĺženie   jeho   preventívnej,   kolúznej   a útekovej   väzby do 13. novembra   2015,   poukazuje   na   stav   a vývoj   dokazovania   v prípravnom   konaní a napokon navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho označených práv.

11.   Pokiaľ   ide   o tvrdený   zásah   do   označených   práv   uznesením   krajského   súdu, ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu garantované ústavou, ako aj dohovorom zaujíma   v hierarchii   základných   práv   a slobôd   (ľudských   práv   a základných   slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I. ÚS   115/07).   Z uvedenej   zásady   vyplýva,   že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

12. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže   ide   o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel musí všeobecný   súd   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť   existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich   v rozhodnutiach   o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

13. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej slobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03,   IV.   ÚS   171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

14. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou sťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu, dôvody sťažnosti sťažovateľa ako aj ostatných obvinených, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej činnosti zistil, že súd prvého stupňa napadnutým   uznesením   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   u všetkých   štyroch   obvinených do 13.11.2015 zákonu zodpovedajúcim spôsobom a zisteným skutočnostiam a okolnostiam aj opodstatnene.

Aj nadriadený súd mal za nepochybne u obvinených zistenú existenciu a pretrvávanie formálnych   a materiálnych   podmienok   väzby,   ako   aj   splnenie   materiálnej   podmienky spočívajúcej   jednak   v existencii   hrozby,   že   prepustením   obvinených   na   slobodu   hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, jednak v stave, v dôsledku   ktorého   pre   obťažnosť   veci   zo   závažných   dôvodov,   nebolo   možné   prípravné konanie v predĺženej lehote do 13.07.2015 skončiť.

Nadriadený súd dospel tiež k záveru, že prokurátorom navrhované a súdom prvého stupňa   akceptované   avšak   časovo   dôvodne   korigované   (o   mesiac   skrátené   oproti požadovanej   lehote   prokurátorom)   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u obvinených v prípravnom   konaní   do   13.11.2015   je   primerané,   a   to   vzhľadom   na   charakter vyšetrovacích   úkonov,   ako   aj   úkonov   a rozhodnutí   prokurátora,   ktoré   majú   byť   týmito orgánmi v prejednávanej veci ešte do skončenia prípravného konania vykonané.

Skutočnosti,   okolnosti   a úvahy   (vrátane   právnych)   obsiahnuté   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   nepovažuje   nadriadený   súd   za   potrebné   doplniť   a spresniť v žiadnom smere, nakoľko súd prvého stupňa veľmi podrobne (zaoberajúc sa pritom aj namietanými skutočnosťami zo strany jednotlivých obvinených a ich obhajcov vo vzťahu k nedôvodnosti návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby), no pritom jasne a vecne   poukázal   na   všetky   relevantné   skutočnosti,   ktorými   sa   riadil   pri   rozhodovaní o predmetnom návrhu..., ktoré právne úvahy ako správne si nadriadený súd plne osvojil, a preto na ne len v podrobnostiach odkazuje...

Vychádzajúc   z okolností   prípadu   a faktov,   zistených   ohľadne   osôb   obvinených, na ktoré bolo podrobne poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov, ktorými bolo rozhodované o ich väzbe v prípravnom konaní, k zmene ktorých nedošlo, nadriadený súd zistil, že nemožno akceptovať sťažnostné námietky obvinených.

V súhrne   ich   námietky   obsahovo   vyjadrovali   všeobecný   nesúhlas   s napadnutým uznesením   a s návrhom   krajského   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby. Pokiaľ ich námietky smerovali voči úkonom, ktorých nutnosť vykonania uvádzal prokurátor, je   potrebné   uviesť,   že   danú   vec   možno   považovať   za   značne   rozsiahlu   –   doposiaľ   má vyšetrovací spis dvadsaťsedem zväzkov a viac ako deväťtisíc strán, s prihliadnutím na počet obvinených, počet dielčích skutkov a tiež aj s prihliadnutím na to, akým spôsobom a kým (prioritne tým, že sa malo jednať o organizovanú skupinu) mali byť spáchané.

Pretože   sa   súd   prvého   stupňa   dôsledne   a správne   vysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a správne zistil, že na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených sú splnené všetky zákonné podmienky a predpoklady, nadriadený súd nezistiac žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia, ktoré by boli na prospech obvinených, ich sťažnosti ako nedôvodné zamietol.“

Keďže si krajský súd ako súd sťažnostný plne osvojil závery okresného súdu, ústavný súd považoval za nutné, oboznámiť sa aj s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré sa týkali všeobecne trestnej veci a osobitne aj osoby sťažovateľa.

Okresný súd v tomto smere na odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol: ,,Obťažnosť spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti a tým aj časovej náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, ale totiž v počte obvinených, následnej realizácii ich procesných práv a počtu čiastkových útokov (škodových poistných udalostí), ktoré vo svojom súhrne tvoria jeden pokračovací obzvlášť závažný zločin. Obvinenie bolo vznesené siedmym obvineným, z ktorých štyria sú vo väzbe, ostatní   sú   toho   času   stíhaní   na   slobode.   Rozsah   spisového   materiálu   dosiahol   ku   dňu rozhodovania   sudcu   pre   prípravné   konanie   takmer   9.500   strán   a vzhľadom   na   ďalšie plánované úkony smerujúce k objasneniu vyšetrovanej trestnej činnosti (ďalšie výsluchy svedkov a znalecké posudky) je dôvodné predpokladať, že rozsah spisového materiálu ešte narastie. Vyšetrovateľ pre zabezpečenie plynulého priebehu konania nariadil úkony takmer na každý pracovný deň, vypočul obvinených (z toho niektorých aj opakovane), vypočul viac ako 130 svedkov (z toho niektorých aj opakovane na účely doplnenia výpovede, alebo odstraňovania   rozporov   vzniknutých   v priebehu   objasňovania   vyšetrovanej   trestnej činnosti), bez meškania zabezpečil vo veci vykonanie dôkazov znaleckým skúmaním na účely   zodpovedania   odborných   otázok   (na   zodpovedanie   ktorých   vyšetrovateľ   nie   je oprávnený)   a bez   zbytočného   odkladu   priebežne   a plynule,   systematicky   zabezpečoval vykonávanie   jednotlivých   dôkazov...   Ani   počas   tohto   obdobia   sa   však   vyšetrovateľovi nepodarilo   vykonať   a ukončiť   vo   veci   nariadené   dokazovanie,   pretože   napriek preukázateľnej   snahe   a množstvu   vykonaných   dôkazov,   výsledky   vyšetrovania   celkom prirodzene nie vždy a automaticky závisia len na jeho aktivite a vykonaných úkonoch, ale sú podmienené aj spoluprácou a súčinnosťou iných orgánov, v danom prípade aj od znalcov a znaleckých   ústavov...   V priebehu   vyšetrovania   vyšetrovateľ   tiež   zabezpečoval   niekoľko stoviek listinných dôkazov.

V tejto   súvislosti   súd   konštatuje,   že   vyšetrovateľovi   nie   je   možné   pričítať   žiadne prieťahy v konaní, ani zavinené ani nezavinené.

... nemožno vylúčiť ani potrebu vykonania ďalšieho dokazovania, keďže majú právo predniesť návrhy na doplnenie dokazovania a v prípade podania takých návrhov niektorým z obvinených bude povinnosťou vyšetrovateľa sa nimi zaoberať a náležite o nich rozhodnúť... do 13.11.2015 súd predpokladá, že orgány činné v trestnom konaní budú mať dostatok času nielen na zažurnalizovanie rozsiahleho spisového materiálu po jeho preštudovaní, ale aj na preskúmanie vyšetrovacieho spisu prokurátorom na účely rozhodnutia o ďalšom postupe... Z konania obvinených ako aj z dôkazov zabezpečených v rámci vyšetrovania je nielen stále daná dôvodná obava, ale táto sa aj zosilňuje, že by pôsobili na svedkov alebo inak marili objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, nakoľko tieto skutočnosti vyvstali konkrétne z vyhotovených odposluchov, kde pri komunikácii medzi jednotlivými obvinenými prichádzalo k podávaniu pokynov a usmernení týkajúcich sa obsahu výpovedí určitých konkrétnych (okresný súd v citácii bližšie nešpecifikoval, pravdepodobne pisárska chyba,   pozn.),   čím   súd   už   skôr   odôvodňoval   zistenie   a pretrvávanie   dôvodov   kolúznej väzby... pomocou informačno-technických prostriedkov súd zistil, že (obvinení) boli v úzkom vzťahu, pravidelne spolu komunikovali a mali sa podieľať jednotlivo na činnosti, spáchanie ktorej im je kladené za vinu, pričom sa mali vzájomne usmerňovať, dohovárať, dohadovať a určovať   svoj   následný   postup,   a to   nielen   vzájomne   voči   sebe,   ale   aj   voči   iným spoluobvineným či svedkom v tejto trestnej veci...

Obava z pokračovania v trestnej činnosti je stále zachovaná u všetkých obvinených, kde súd znovu zdôrazňuje nemenné skutočnosti, a to dĺžka času, po ktorú malo dochádzať k páchaniu trestného činu, spôsob, akým mal byť tento vykonávaný jednotlivými čiastkovými útokmi,   premyslenosťou   a prepracovanosťou   systému   so   zámerom   zabezpečiť   úspešnosť dosiahnutia   sledovaných   cieľov   –   získanie   finančných   prostriedkov   vo   veľkom   rozsahu, pričom je súčasne možné naviac konštatovať, že obvinení sú toho času stíhaní aj pre ich iné trestné činy...

Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby (vo vzťahu k sťažovateľovi, pozn.), súd aj naďalej považuje za odôvodnenú obavu, že by sa skrýval, ušiel alebo inak vyhýbal úkonom trestného konania, nielen s poukazom na vysoký trest, ktorý mu hrozí, ale aj s poukazom na jeho správanie, zadokumentované v spise z legálne získaných odposluchov, kedy súd zistil, že u obvineného už dlhší čas pretrvával strach z odhalenia a tento bol pripravený ihneď si zbaliť základné a nevyhnutné veci, inštruovať spoluobvinenú a ďalšie osoby ohľadne ukrytia dôkazov – stôp, a odísť na presne nezistené miesto mimo mesta, pričom na zotrvaní na takto   neznámom   mieste   mal   mať   aj   podľa   vyjadrení   svedkov   dostatok   finančných prostriedkov.“

15. K takémuto   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v spojení s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu,   ktoré   si   krajský   súd   plne   osvojil,   považuje ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu neprislúcha, aby v rámci konania   o ústavnej   sťažnosti   posudzoval   či   dokonca   skúmal   existenciu   dôvodov   väzby sťažovateľa   a splnenie   zákonných   podmienok   jej   predĺženia.   To prislúcha   zásadne všeobecným   súdom.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   v rámci   konania   o sťažnostiach vo väzobných   veciach   skúma, či   sa   v konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   väzbou.   Jedným   z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako aj jej prípadné predĺženie.

16. Podľa § 76 ods. 2 a 3 druhej a tretej vety Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty... Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Predĺženie   lehoty   väzby   môže   trvať   až   sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

17. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto krajský   súd   rozhodujúc   o sťažnostiach   proti   uzneseniu   okresnému   súdu   v napadnutom uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci sťažovateľa v čase jeho   skorších   rozhodnutí,   trvajú   zákonné   dôvody   väzby   aj   v čase   jeho   aktuálneho rozhodovania,   (ii)   či   je   naplnená   zákonná   podmienka   obťažnosti   veci   ako   prekážka skončenia trestného stíhania a (iii) či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky viedli krajský súd k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa aj ostatných spoluobvinených proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   o štyri   mesiace.   Reakcia   krajského   súdu na zákonné predpoklady predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže   javiť   ako   stručná,   zároveň   je   však   jasná,   zrozumiteľná   a presvedčivá.   Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že argumentácia krajského súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody uznesenia okresného súdu vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré si krajský súd plne osvojil. Ústavný   súd   v tomto   smere   uvádza,   že   odôvodnenie   uznesenia   sťažnostného   súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, II. ÚS 293/2010, I. ÚS 42/2012).

18. Vo   vzťahu   k dôvodom   kolúznej,   preventívnej   a útekovej   väzby   krajský   súd osvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby poukázal na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa takéhoto konania mohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu. V tomto smere zvýraznil aj charakter trestného stíhania, kde ide o mnoho skutkov v rámci pokračovacej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o splnenie zákonných predpokladov predĺženia lehoty väzby, tieto   vzhliadol   krajský   súd   v rozsahu   stíhanej   trestnej   činnosti   (počet   stíhaných   osôb, množstvo   čiastkových   útokov,   rozsah   spisu)   a   z toho   vyplývajúcej   nemožnosti   jeho dovtedajšieho skončenia. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to po   skutkovej,   ako   aj   právnej   stránke,   hodnotí   ústavný   súd   ako   rozumne   odôvodnené, konzistentné a preskúmateľné.

19. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu neprislúcha   skúmať   danosť   zákonných   dôvodov   predĺženia   lehoty   trvania   väzby u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského   súdu.   Úlohou   ústavného   súdu   je   iba   posúdiť   ústavnú   konformitu   takéhoto uznesenia.   V tomto   smere   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   krajského   súdu   spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3 a § 71 ods.   1   písm.   a),   b)   a   c)   Trestného   poriadku]   a podľa   ústavného   súdu   je   z   hľadiska individualizácie   konkrétnych   skutočností   zakladajúcich   dôvod   predĺženia   lehoty   trvania väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom, prípadne rozhodnutím súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

21. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu,   krajský   súd   v sťažnosťou   napadnutom   uznesení   konal   a preskúmal   rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa aj ostatných obvinených a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov kolúznej, preventívnej a útekovej väzby u sťažovateľa a splnení zákonných podmienok jej predĺženia, tieto sťažnosti zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa, a preto v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského   súdu,   príkaz   na   prepustenie   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu,   náhrada   trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015