znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 456/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. V. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový protokol“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd) č. k. 1 R 1/2010-1205 z 31. mája 2010 bola povolená reštrukturalizácia obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len,,dlžník“).

Podaním z 26. novembra 2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca dlžníka ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby okresný   súd v súlade s § 153 zákona č. 7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len,,zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii“)   potvrdil   reštrukturalizačný   plán   dlžníka z 28. októbra   2010   doplnený   dodatkom   z 23.   novembra   2010   v   znení   schválenom schvaľovacou schôdzou z 24. novembra 2011 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 R   1/2010-3894   z   15.   decembra   2010   (ďalej   len „uznesenie z 15.   decembra 2010“)   reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý   schvaľovacou schôdzou 24. novembra 2010 zamietol, keďže dospel k záveru, že tento je v podstatnom rozpore   so   spoločným   záujmom   veriteľov   [§   154   ods.   1   písm.   d)   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii].

Na odvolanie správcu ako predkladateľa plánu [§ 154 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii] o veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   a   uznesením   sp.   zn.   43 Co KR 18/2011   z   23.   marca   2011   (ďalej   len   „uznesenie z 23. marca 2011“) potvrdil uznesenie okresného súdu z 15. decembra 2010. V dôsledku potvrdzujúceho   uznesenia   krajského   súdu   nadobudlo   uznesenie   okresného   súdu o zamietnutí   reštrukturalizačného   plánu   právoplatnosť,   a   tak   okresný   súd   uznesením č. k. 1 R   1/2010-4348   z   11.   mája   2011   v zmysle   §   154   ods.   3   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   zastavil   reštrukturalizačné   konanie   dlžníka,   začal   konkurzné   konanie voči dlžníkovi, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, ustanovil správcu, vyzval veriteľov dlžníka na prihlásenie pohľadávok a uložil správcovi bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov dlžníka o konkurznom konaní.

Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   200/2011-286   zo   7.   decembra   2011   vyslovil porušenie základných a iných práv uznesením krajského súdu z 23. marca 2011, predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd opätovne rozhodol   o   odvolaní správcu   proti   zamietavému uzneseniu okresného   súdu   z   15.   decembra   2010   a   svojím   uznesením   sp.   zn.   43   Co   KR   6/2012 z 15. februára 2012 (ďalej len „uznesenie z 15. februára 2012“) toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   opätovne   rozhodol   o   návrhu   správcu   dlžníka z 26. novembra   2010   a   uznesením   č.   k.   1   R   1/2010-5460   z   15.   júna   2012   (ďalej   len „uznesenie z 15. júna 2012“) potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka v znení schválenom schvaľovacou schôdzou z 24. novembra 2011 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   rozsiahlu   argumentáciu   na   podporu   svojho nesúhlasu s postupom a závermi okresného súdu, keď tento schválil reštrukturalizačný plán dlžníka,   pričom   tento   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   (uznesenie   okresného   súdu z 15. júna 2012) hodnotí ako ústavne nesúladné.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo spoločnosti V., a. s... na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   odsek   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jej základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na majetok podľa článku 1 odsek 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Uznesenie   Okresného   súdu   v   Žiline   z   15.   júna   2012,   spis.   zn.   1R   1/2010-5460, 5110211406 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie. Spoločnosti V., a. s... sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Okresný súd v Žiline   povinný   zaplatiť   do   rúk   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   V.   A...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva a slobody, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 citovaného zákona musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti ( m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05). Ústavný súd zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konanie   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   sťažnosti   sťažovateľky   je   výrazne   oddelený   petit   od   jej   ostatných   častí. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd konštatuje, že takto formulovaný petit nie je v súlade s ustanovením § 50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   z   neho   nie   je   zrejmé,   akým rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   a   akého   subjektu   mali   byť   porušené sťažovateľkine základné a iné práva.

Následne   v   ďalšej   časti   petitu   už sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil uznesenie   okresného   súdu   z   15.   júna   2012,   a   aj   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva, že k porušeniu sťažovateľkiných práv malo dôjsť práve týmto uznesením okresného súdu.

Sťažovateľka sa teda domáha zrušenia uznesenia okresného súdu z 15. júna 2012, avšak bez toho, aby výslovne navrhla vysloviť, že jej práva boli týmto uznesením porušené.

Ústavný   súd   uvádza,   že   postup,   pri   ktorom   by   zrušil   rozhodnutie   súdu   bez predchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľky boli takýmto rozhodnutím porušené, ústava a ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Zrušenie rozhodnutia je totiž viazané na vyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody,   prípadne ľudské   práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   preto   viazaný   návrhom   (petitom)   sťažnosti   predbežne   prerokoval sťažnosť v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Keďže sťažovateľka sa nedomáhala toho, aby ústavný súd vyslovil, že jej práva boli uznesením   okresného   súdu   z   15.   júna   2012   porušené,   nebolo   by   možné   predmetné uznesenie   zrušiť,   a   preto   sa   ústavný   súd   možným   porušením   práv   sťažovateľky   týmto uznesením nemohol zaoberať.

Ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti nedostatky sťažnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný   súd   s   poukazom   na   uvedené   konštatuje,   že   je   naplnený   dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok náležitostí predpísaných zákonom spočívajúcich v rozpornom   vymedzení   petitu   sťažnosti   a   jej   ostatnej   časti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napriek   danosti   už   označeného   dôvodu   na   odmietnutie   sťažnosti sťažovateľky   výnimočne   a pre   účely   zmiernenia   dôsledkov   formálnych   nedostatkov sťažnosti   na   sťažovateľku   posúdil   aj   možné   porušenie   označených   práv   sťažovateľky samotným uznesením okresného súdu z 15. júna 2012.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so závermi okresného súdu, na základe ktorých   okresný   súd   potvrdil   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   a   ukončil   jeho reštrukturalizáciu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu z 15. júna 2012 ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil,   že   by   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, okresný súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s okolnosťami danej veci a svoje závery náležite zdôvodnil.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky prípadným postupom či uznesením okresného súdu z 15. júna 2012.

Pokiaľ   ide   o   ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   ústavný   súd   nezistil   možnosť   prípadnej ústavnej nekonformnosti uznesenia okresného súdu z 15. júna 2012, ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie svojho nálezu č. k. I. ÚS 200/2011-286 zo 7. decembra 2011.

Ústavný súd preto uzatvára, že v prípade, ak by bola sťažovateľka v petite svojej sťažnosti   namietala   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv   uznesením okresného súdu z 15. júna 2012, bol by naplnený aj dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012