znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 456/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,   vo veci   namietaného porušenia   jej práv podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra   2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 26. novembra 2004 poskytla A. J. (ďalej len „dlžníčka“) úver v sume 298,75 €, ktorú spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 10 mesačných splátkach v sume 53,77 € mesačne od 8. apríla 2005 podľa podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným. Na zabezpečenie úveru bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu,   t.   j.   medzi   sťažovateľkou   a dlžníčkou,   v zmluve dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   ktoré   mu   zo   zmluvy   o úvere   vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica   má   povahu   exekučného   titulu.   Následne   bola   s určeným   splnomocneným zástupcom   dlžníčky   spísaná notárska   zápisnica,   na základe   ktorej   bol podaný návrh   na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

3. Súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. 7 Er 552/2005-26 zo 6. februára 2011 rozhodol o zastavení exekučného konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením sp. zn. 13 CoE/108/2011 z 30. júna 2011 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu   a   v   podstatnom   uviedla,   že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania...   bez   znalosti   vôle účastníkov   konania...   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové   dôkazy.  ... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto   účastníkov...,   ale   súd   týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu   a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

5.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

9. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil   prvostupňové   uznesenie,   zrejme   aj   odvolaciemu   súdu,   pozn.), že   „z   vlastného podnetu,   tj.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa k zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie“ (viac pozri bod 3).

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

12. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   bola   notárska zápisnica o uznaní dlhu č. N 3761/2005, Nz 34340/2005.

13. Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 CoE 108/2011 vyplýva jeho stotožnenie   sa   s rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutia   o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Exekučného poriadku na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučných súdov totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov. „Súd prvého stupňa preto   postupoval   správne,   ak   preskúmaval   predmetný   exekučný   titul   a   podmienky,   za ktorých   bol   vydaný,   vrátane   posudzovania   zmluvy   o   úvere.“ Podľa   exekučného   súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocnenom na podklade splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak toto   splnomocnenie   nespĺňalo   základnú   požiadavku   podľa   § 31   a nasl.   Občianskeho zákonníka. „Uvedené splnomocnenie povinná udelila Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v predtlačí   zmluvy o   úvere   a teda   povinná,   ak   chcela,   aby   jej bol   poskytnutý predmetný spotrebiteľský   úver,   bola   nútená   súčasne   na   predtlači   zmluvy   o   úvere   podpísať   aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho splnomocnila na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Mgr. T. K. zmluvu o úvere nepodpísal. Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a §39 Obč. zákonníka je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom; a to od počiatku... Pokiaľ ide o účastníkov zmluvy o úvere a dohody o plnomocenstve, odvolací súd uvádza, že nie je daná totožnosť účastníkov týchto právnych úkonov. Zmluva o úvere je osobitným   dvojstranným   právnym   úkonom,   na   základe   ktorého   vznikol   osobitný   právny vzťah medzi subjektmi, a to medzi spoločnosťou P., s. r. o. ako veriteľom na jednej strane a A.   J.,   ako   dlžníkom   na   druhej   strane   na   poskytnutie   peňažných   prostriedkov.   Podpis účastníkov na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu k   tomuto   právnemu   úkonu.   Účastníkmi   dohody   o   plnomocenstve   je   splnomocniteľ a splnomocnený, v danej veci povinná a Mgr. T. K... Dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah,   musí obsahovať všetky náležitosti   právneho   úkonu   z   hľadiska   jeho   subjektov,   ako   aj   obsahu,   Takýto   vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt záujmov.   V   posudzovanom   prípade   bola   povinná   nútená   súčasne   na   predtlačí   zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho splnomocnila na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Okrem toho Mgr. T. K. v množstve konaní vedených oprávneným, vystupuje ako právny zástupca   oprávneného.   Za   takejto   situácie   je   tu   preukázateľný   rozpor   záujmov   medzi splnomocneným zástupcom povinnej Mgr. T. K. a povinnou, čo je prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve, ktorý dôvod odvolací súd považuje za podstatný pre posúdenie oprávnenia Mgr. T. K. uznať za povinnú záväzok a podpísať za ňu súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnica.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K., ako splnomocnencom a povinnou, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o plnomocenstve; na základe ktorej by bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinnú dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou, ako exekučným titulom. Uvedené   závery   o   neplatnosti   splnomocnenia   majú   za   následok   záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel,   že Mgr.   T.   K.   nemohol pred notárom platne   a   v   mene   povinnej   vyhlásiť   uznanie   záväzku   z   úverovej   zmluvy   a   súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“

14.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má   právo   preskúmavať   súlad   exekučného   titulu   so   zákonom.   Záver   krajského   súdu o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad   exekučného   titulu   so   zákonom v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním   poverenia   plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Z ustanovenia   §   57   ods.   1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným §   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku,   alebo   v prípade,   ak   v už začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je   podkladom   na   vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného   poriadku,   alebo   ak   v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   zistí,   že   právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Takýmto dôvodom bola v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,   nepochybne   notárska   zápisnica   zaväzujúca   účastníka,   ktorá   je   od   počiatku absolútne neplatná.

15. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

16.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

17. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila právnu istotu a súčastne legitímne očakávanie   užívať   svoju   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v rámci   dozoru   nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

20. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

21.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu v spojení   s uznesením   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

22. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu   nie je ani taká príčinná súvislosť medzi   napadnutými   uznesením   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   a ústavný   súd   ju   z toho   dôvodu   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol.

23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011