znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 456/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   M.,   B., ktorou   namieta porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava IV sp. zn. 23 C 39/2009 zo 6. novembra   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   9   Co   56/2010 z 15. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C 39/2009 zo 6. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 56/2010 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení   s odvolacím   rozsudkom   krajského   súdu   bola   sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť žalobcovi   –   S.,   sumu   146,50   €   s príslušenstvom   z   titulu   dlžného   nájomného   a služieb spojených s užívaním bytu.

3. Okresný súd mal v konaní za preukázané, že sťažovateľka užíva byt č.... na v B.,   ktorého   vlastníkom   a prenajímateľom   je   žalobca.   Predmetný   byt   bol   sťažovateľke pridelený rozhodnutím S. ako členke družstva do osobného užívania, ktoré sa počnúc dňom 1. januára 1992 zmenilo na nájomný vzťah. Sťažovateľke tým vznikla povinnosť platiť nájomné a služby spojené s nájmom bytu. Keďže sťažovateľka túto povinnosť v preukázanom rozsahu porušila, súd ju zaviazal na zaplatenie dlžného nájomného a služieb spojených s užívaním bytu.

4. Odvolací   krajský   súd   potvrdil   rozsudok okresného súdu ako vecne správny a   v celom   rozsahu   sa   stotožnil   s jeho   odôvodnením,   na   ktoré   aj   poukázal   v súlade s ustanovením   §   219   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   Z   dôvodu   presvedčivosti svojho rozhodnutia a reagujúc na obranu sťažovateľky zdôraznil, že nájomný vzťah (v tom čase nazývaný ako právo osobného užívania bytu) medzi účastníkmi konania vznikol na základe rozhodnutia predstavenstva S. uznesením č. 78-8/V/1998 z 31. mája 1998 o pridelení družstevného bytu sťažovateľke ako členke družstva a podpísaním zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu dňa 28. júla 1998. Právo osobného užívania družstevného bytu trvalo aj k 1.   januáru   1992,   keď   sa   v zmysle   ustanovenia   §   871   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) zmenilo na   nájomný   vzťah,   pričom   táto   zmena   nastala   zo   zákona   a nevyžadovala   si   vykonanie žiadneho ďalšieho úkonu, napr. v podobe uzavretia novej nájomnej zmluvy bytu.

5. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a uvádza, že žalobca nepreukázal právny nárok na zaplatenie predmetnej pohľadávky. Podľa jej názoru, právo na nájomné a služby spojené s užívaním bytu vznikajú výlučne uzavretím nájomnej zmluvy, ktorá tvorí právny základ vymedzenia vzájomných práv a povinností   prenajímateľa   a nájomcu.   Medzi   účastníkmi   konania   nebola   uzavretá   žiadna nájomná   zmluva,   a teda   vlastníkovi   právo   na   nájom   a úhradu   služieb   s ním   spojených nevzniklo. K odôvodneniu rozsudku krajského súdu sťažovateľka dodáva, že „Vyjadrenie odvolacieho súdu o ustanovení § 871 ods. 1 Obč. zák., ktorým sa právo osobného užívania bytu, ktoré trvalo aj ku dňu 1.1.1992 mení na nájom... je zmätočné a nemá oporu v zákone.... Žiadne ustanovenie nehovorí o zmene zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, že sa mení na nájomnú zmluvu, pretože by to bolo popretím ustanovení zákona o nájme. Nejde o majetkovo-právne totožné vzťahy. Vyjadrenie odvolacieho súdu, že zmenou užívacieho práva bytu na nájom zo zákona si nevyžaduje uzavretie nájomnej zmluvy, by bolo popretím zákona o nájme bytu /Obč. zák. § 685 a nasl./. Nenaplnením nájomného vzťahu ako záväzkového práva.“.

6.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň žiada priznanie náhrady trov konania. V závere sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozsudkov, pretože sú exekučným titulom.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom okresného súdu

11.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označeného   práva   rozsudkom   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde   iba   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k právu, porušenie ktorého sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojho práva.

12. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označeného práva rozsudkom krajského súdu

13.   Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne   popreli   účel   a   význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom krajského súdu uvádza, že krajský súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľkou uvedená   argumentácia   v   jej   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať   pochybnosť o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska.

16. Podľa ustanovenia § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania bytu   a   právo   užívania   iných   obytných   miestností   a   miestností   neslúžiacich   na   bývanie vzniknuté   podľa   doterajších   predpisov,   ktoré   trvá   ku   dňu   nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

17. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka je transformačnej povahy, ktoré menilo právo osobného užívania bytu na nájom bytu za podmienky, že toto právo vzniklo a trvalo   ku   dňu   jeho účinnosti   (t.   j. k 1.   januáru 1992),   a ktorého   účelom   bolo zaistiť ochranu všetkých dovtedajších užívateľov bytu a vytvoriť pre dovtedajšie užívacie vzťahy stav   dostatočnej   právnej   istoty.   Krajský   súd   ďalej   správne   posúdil,   že   k transformácii osobného   užívania   bytu   na   nájom   bytu   dochádza   bez   ďalšieho   (teda   aj   bez   povinnosti uzatvoriť nájomnú zmluvu) ex lege a že takejto transformácii nemožno prisúdiť len právo byt naďalej užívať (ako sa domnieva sťažovateľka), ale aj povinnosť nájomcu uhrádzať nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu.  

18. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo   by   rozsudok   krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným. Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03,   IV.   ÚS   136/05).   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľke právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme   o   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavných   práv.   Ústavný   súd   sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   ústavný nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky (nariadenie predbežného opatrenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010