znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 455/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Sylviou   Leščákovou, Hlavná   1416/28,   Poprad,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1   písm.   a) Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015 doručená sťažnosť

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   22.   januára   2013   podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 240/08 zo 6. novembra 2012 s tým, že na „... jeho prvopise sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie v sume 99,50 eur podľa   Sadzobníka   súdnych   poplatkov...“,   pričom   okresný   súd   uznesením   z 18. februára 2013 dovyrúbil sťažovateľom súdny poplatok za toto odvolanie v konečnej sume 497,50 € a doručil ho právnemu zástupcovi sťažovateľov. Sťažovateľom bola 16. júna 2014 doručená výzva Krajského súdu v Bratislave na zaplatenie sumy 497,50   €   za   podané   odvolanie. Keďže sťažovatelia nemali vedomosť, o akú sumu ide, pretože ich právny zástupca ich o uznesení okresného súdu z 18. februára 2013 neinformoval, dozvedeli sa o ňom až 16. júna 2014 po tom, ako u   právneho zástupcu nahliadli do svojho spisu, v ktorom našli originál uvedeného uznesenia okresného súdu. Sťažovatelia súc v presvedčení, že im súdny poplatok za odvolanie bol dovyrúbený, nezákonne podali proti uzneseniu okresného súdu z 18.   februára   2013   odvolanie   a súčasne   požiadali   okresný   súd   o odpustenie   zmeškania lehoty na jeho podanie s odôvodnením, že o uznesení okresného súdu z 18. februára 2013 nemali vinou svojho právneho zástupcu vedomosť. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 240/08-402   z 25.   augusta   2014   návrh   sťažovateľov   na   odpustenie   zmeškania   lehoty zamietol. Uznesením   ho krajský súd   sp. zn.   8 Co   262/2014 z 31. marca 2015   potvrdil a súčasne týmto uznesením krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu z 18. februára 2013 ako oneskorene podané.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú arbitrárnosť záverov uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015 (nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2015) argumentujúc tým, že krajský súd nereagoval na ich podstatné námietky, keďže „... nepreskúmal postup súdu a spôsob vyrubenia sumy súdneho poplatku, čo bolo podstatnou otázkou celého prípadu, nevysporiadal sa s obranou sťažovateľov, že nevedeli o existencii uznesenia Okresného súdu Poprad zo dňa 18. 2. 2013...“.

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   tiež   uviedli,   že „...   rozhodnutie   všeobecných   súdov   je protiústavné aj preto, že jeho právne závery sú v rozpore s princípmi spravodlivosti, kedy je od fyzických osôb vyžadovaná platba, ktorá nemala byť vyrubená, a nie je ani v súlade so zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   v   znení   jeho   neskorších   predpisov a s poukázaním na skutočnosť, že sťažovatelia svoju poplatkovú povinnosť splnili podaním odvolania voči rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13C/240/2008-335 zo dňa 6.11.2012.... sťažovatelia majú za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá oporu v racionalite a akceptácii toho, že nie svojím zavinením boli sťažovatelia zaviazaní plniť niečo, čo nemá oporu v žiadnom právnom predpise.

Postup súdu sťažovatelia považujú za prísny a nekompromisný.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu, rovnosť   účastníkov   konania   a   na   spravodlivé   súdne   konanie,   garantované   článkom   13 ods. 1   písm.   a/   a   článkom   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   článkom   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom   2   ods.   3   ústavy,   uznesením   Krajského   súdu   zo   dňa   31.03.2015,   sp.   zn. 8 Co/262/2014, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   31.03.2015,   sp.   zn. 8 Co/262/2014-418 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

6.   Sťažovatelia   tiež   žiadali „...   odložiť   vykonateľnosť   uznesenia   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 31.03.2015, sp. zn. 8 Co/262/2014-418 až do meritórneho rozhodnutia o sťažnosti“, a to   z dôvodu,   aby „...   nedošlo   ku   škodlivému   následku,   t.   j.   k   zásahu do majetkových práv sťažovateľov v dôsledku exekučného vykonania uznesenia odvolacieho súdu z dôvodu, že jeho vykonanie môže ohroziť základné právo sťažovateľov, spočívajúce v tom, že súdny poplatok nemal byť vyrubený vôbec“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným uznesením krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

10. Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto:„Odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Žalovaných v 1. a v 2. rade v čase doručovania uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok zastupoval advokát, ktorý uznesenie súdu prvého stupňa prevzal, pričom toto uznesenie nebolo potrebné doručovať aj samotným žalovaným (§ 49 ods. 1 OSP). Právnemu zástupcovi žalovaných v 1. a v 2. rade teda nič neprekážalo, aby podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu.

Žalovaní v 1. a v 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu teda neboli vylúčení   z   možnosti   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   o   zaplatení   súdneho   poplatku. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie č. k. 13C 240/2008-402 ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 OSP.

Odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade proti uzneseniu č. k. 13 C 240/2008-358 bolo podané   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   -   uznesenie   bolo   doručené   zástupcovi žalovaných dňa 20.2.2013,   odvolanie   bolo   podané   25.6.2014.   Keďže   návrhu   žalovaných na odpustenie zmeškania lehoty nebolo vyhovené, musel odvolací súd odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade ako oneskorene podané odmietnuť postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP. Argumentácia poukazujúca na nesprávnosť uznesenia č. k. 13 C 240/2008-358 nemá vplyv na rozhodnutie o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Pre rozhodnutie o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty je podstatné to, či bol účastník z ospravedlniteľného dôvodu vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.“

11.   Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   primárne   zaoberal   správnosťou posúdenia   otázky   o neodpustení   zmeškania   lehoty   sťažovateľom   na   podanie   odvolania proti uzneseniu   okresného   súdu   o dovyrúbení   im   súdneho   poplatku,   a až   následne po konštatovaní   vecnej   správnosti   záverov   okresného   súdu   v tomto   smere   krajský   súd uzavrel, že z dôvodu neodpustenia zmeškania lehoty na podanie tohto odvolania je toto odvolanie sťažovateľov oneskorene podané, a preto ho z tohto procesného dôvodu odmietol bez toho, aby sa tak už musel vecne zaoberať aj materiálnou správnosťou tohto uznesenia o dovyrúbení súdneho poplatku sťažovateľom.

12.   Pokiaľ   ide   o   prvú   z   naznačených   otázok,   krajský   súd   dostatočne   zreteľne vysvetlil, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 240/08 boli sťažovatelia kvalifikovane   právne   zastúpení   advokátom,   ktorému   bolo   riadne   doručené   uznesenie okresného súdu sp. zn. 13 C 240/08 z 18. februára 2013 o dovyrúbení súdneho poplatku sťažovateľom, takže už nebolo potrebné toto uznesenie doručovať osobitne aj sťažovateľom, a to podľa explicitného znenia poslednej vety § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej „Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi.“. V intenciách uvedeného tak právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorý v súlade s § 18 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokáciia o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o advokácii“)   je   povinný   pri výkone   advokácie   chrániť   a   presadzovať   práva a záujmy   klienta,   nič   nebránilo   podať   v záujme   sťažovateľov   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu o dovyrúbení súdneho poplatku, takže sťažovatelia reálne neboli vylúčení z možnosti toto odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu podať riadne a včas. Preto krajský súd neprisvedčil ich argumentácii, že im táto možnosť bola odňatá v dôsledku toho, že o existencii uznesenia o dovyrúbení súdneho poplatku nemali vedomosť.

13. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že vzťah klienta a ním zvoleného advokáta pri poskytovaní právnej pomoci je vzťahom zmluvným, v prípade porušenia ktorého má každá zo zmluvných strán tohto vzťahu oprávnenie dožadovať sa zodpovednosti z tohto porušenia voči druhej strane tohto vzťahu, a to v zákonných intenciách alebo v intenciách zákonom dovoleného zmluvného dojednania. Inými slovami, pochybenie zo strany advokáta (t. j. právneho zástupcu sťažovateľov) pri poskytovaní právnej pomoci nie je možné voči klientovi,   ktorý   si   ho   na   právne   zastupovanie   zvolil,   konvalidovať   suplovaním   tohto pochybenia tým, že sa tomuto klientovi (účastníkovi konania) prizná bez ďalšieho širší diapazón procesných práv, než aký by bol priznaný účastníkovi konania bez právneho zastúpenia. Všetci účastníci konania majú garantovaný rovnaký katalóg procesných práv, ktorých nevyužitie, hoci aj z dôvodu nedbanlivosti, či už zo strany samotného účastníka konania alebo v jeho mene konajúceho advokáta, nemôže mať za následok konvalidovanie týchto   procesných   práv,   bez   postihu   spočívajúceho   minimálne   v riziku   straty   týchto procesných oprávnení alebo vo vyvodení zodpovednosti za ich porušenie či nevyužitie. Otázku vyvodenia zodpovednosti klientom za škodu spôsobenú mu advokátom pri výkone advokácie upravuje § 26 zákona o advokácii.

14. V súvislosti s druhou krajským súdom riešenou otázkou týkajúcou sa procesnej prípustnosti sťažovateľmi podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu o dovyrúbení im   súdneho   poplatku   krajský   súd   v priamej   úmere   s konštatovaním   o zmeškaní   lehoty sťažovateľmi na jeho podanie, ktorej zmeškanie im z už uvedených príčin nebolo dôvodné odpustiť,   dospel   k záveru   o oneskorenom   podaní   tohto   odvolania,   a preto   ho   z tohto procesného dôvodu odmietol.

15.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľov   o arbitrárnosti uznesenia   krajského   súdu   z dôvodu,   že   sa   vecne   nevysporiadal   s vecnou   správnosťou uznesenia okresného súdu o dovyrúbení súdneho poplatku sťažovateľom, pretože v prípade odmietnutia   odvolania   z procesných   dôvodov   (napr.   oneskorenosť,   pozn.)   už   nebolo povinnosťou krajského súdu posúdiť, resp. preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie aj materiálne, t. j. z hľadiska jeho vecnej správnosti.

16.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského súdu v napádanom   uznesení   sp.   zn.   8   Co   262/2014   z 31.   marca   2015   sú   ústavne udržateľné a podľa   ústavného   súdu   im   nemožno   vyčítať   rozporuplnosť,   svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľov   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o tomto   ich   nároku   už nerozhodoval.

19.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľov   ako   celku   bolo   tiež bez právneho významu rozhodovať o ich návrhu na prijatie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 262/2014 z 31. marca 2015.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015