znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 455/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 133/2011 zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012 doručená sťažnosť Ing. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 133/2011 zo 6. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo   6.   decembra   2011“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť doplnil podaním z 24. júla 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 46 T 53/2006   z   26.   apríla   2007   (ďalej   len   „rozsudok   z 26. apríla   2007“)   bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvadsať mesiacov a zároveň bol   v   ňom   poškodený   v   zmysle   §   229   ods.   1   Trestného   poriadku   odkázaný na občianskoprávne   konanie.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   26.   apríla   2007   podali odvolanie sťažovateľ aj poškodený.

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 133/2001 zo 6. decembra 2010 podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu z 26. apríla 2007 vo výroku o náhrade škody   a podľa § 319 Trestného poriadku   odvolanie poškodeného zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ho   v   predmetnom   konaní   krajský   súd   uznal   vinným za skutok,   ktorý   nie   je   trestným   činom,   pretože   jeho   konaním   nebol   naplnený   žiadny z obligatórnych   zákonných   znakov   skutkovej   podstaty   predmetného   prečinu   spočívajúci v konaní,   ktorým   dôjde   čo   i   len   k   čiastočnému   zmareniu   uspokojenia   svojho   veriteľa. Sťažovateľ mal podľa rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2004 zmluvou o prevode časti obchodného   podielu   zmariť   uspokojenie   poškodeného   ako   svojho   veriteľa   v   sume 533 400 Sk.

V   konaní,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   pohľadávky   v sume   553 400 Sk, okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   17   Cb   393/01   zo   7.   apríla   2003,   ktorý   bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Cob 222/03 z 29. januára 2004 a ktorý sa stal   vykonateľný   4.   apríla   2004.   Zmluva   o   prevode   časti   obchodného   podielu   bola podpísaná 13. novembra 2003. Z uvedeného je zrejmé, že k prevodu obchodného podielu na nových spoločníkov došlo v čase, keď o predmetnej pohľadávke spoločnosti nebolo ešte vôbec právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   navyše   poukázal   na   skutočnosť,   že   prevodom   obchodného   podielu nedochádza   k   zníženiu   základného   imania   obchodnej   spoločnosti   ani   k   zmenšeniu   jej obchodného majetku, pretože obchodný podiel nie je majetkom obchodnej spoločnosti, ale je   majetkom   jej   spoločníka.   Prevodom   obchodného   podielu   dochádza   iba   k   zmene v osobách   spoločníkov   spoločnosti,   pričom   výška   aktív   a   pasív   spoločnosti   tým   nie   je dotknutá.   Zmena   v   osobách   spoločníkov   spoločnosti   teda   nemá   z   hľadiska   schopnosti spoločnosti   plniť   svoje   záväzky   voči   veriteľom   žiaden   vplyv   (sťažovateľ   v   záujme preukázania   tejto   skutočnosti   súdom   zúčastneným   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci predložil   potvrdenie   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   z   9.   marca   2007 č. I/251/3392 o tom, že prevodom podielu na spoločnosť s ručením obmedzeným dochádza len k zmene jej vlastníka, t. j. spoločníka, a nie k zániku obchodnej spoločnosti ako takej). K uvedeným   záverom   dospel   aj   Mestský   súd   v   Prahe   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. 7 To 196/2005 publikovanom pod sp. zn. TpR 1/2006, ktorý sťažovateľ predložil v rámci svojej   obrany   v   odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom.   Krajský   súd   sa   týmito argumentmi sťažovateľa nezaoberal a nevzal do úvahy ani tú skutočnosť, že spoločnosť MP BEST, s. r. o., v ktorej sťažovateľ vykonával funkciu konateľa, v čase prevodu časti obchodného podielu nemala dostatočný majetok na uspokojenie uvedenej pohľadávky.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ poukázal taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej   republiky   sp.   zn.   R   36/2007-III,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   trestný   čin poškodzovania   veriteľa   nie   je   možné   spáchať   prevodom   iného   majetku   ako   majetku spoločnosti, ktorá je dlžníkom.

Zo   skutkovej   vety   rozsudku   okresného   súdu   z   26.   apríla   2007   nie   je   zrejmé, odstránením akého majetku a v akej konkrétnej sume mal sťažovateľ poškodiť veriteľa (poškodeného), na druhej strane však v nej špecifikuje úplne presne konkrétnou sumou (553 400 Sk) škodu spôsobenú poškodenému v dôsledku konania sťažovateľa. Tento záver súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci „odporuje   zásadám   formálnej logiky“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konanie sťažovateľa podriadili pod ustanovenie § 263 ods. 3 Trestného zákona, a preto považovali za preukázané, že bola spôsobená aspoň väčšia škoda. Pri skúmaní existencie a výšky škody sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci nezaoberali výškou majetku obchodnej spoločnosti M., s. r. o., v čase realizácie prevodu obchodného podielu sťažovateľa. Záver okresného súdu, ktorým konštatoval, že trestným činom sťažovateľa došlo k spôsobeniu škody v sume 533 400, Sk pravdepodobne   vychádza   len   zo   sumy   spornej   pohľadávky   poškodeného   v   tom   čase uplatnenej v konaní pred krajským súdom pod sp. zn. 12 Cob 222/03. Uvedený záver súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   nevyplýva   z   vykonaných   dôkazov,   pretože jediným   dôkazom   v   tomto   smere   je   výpoveď   sťažovateľa,   podľa   ktorej   spoločnosť pred prevodom   obchodného   podielu   sťažovateľa   nemala   žiaden   majetok   ani   finančné prostriedky. S ohľadom   na uvedené sťažovateľ záver okresného súdu   a krajského súdu týkajúci sa výšky spôsobenej škody považuje za predčasný a dôkazne nepodložený. V tejto súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na závery   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   vyslovené v jeho rozsudkoch sp. zn. 5 Tdo 762/2006 zo 17. augusta 2006 a sp. zn. 5 Tdo 490/2006 z 24.   mája   2006,   podľa   ktorých „Soud   zjišťující   způsobenou   škodu   trestného   činu poškozování věřitele podle § 256 odst. 1 písm. a), odst. 3 tr. zák. tedy musí kromě výše pohledávky,   jejíž   uspokojení   bylo   jednáním   obviněného   zmařeno,   zjistit   také   hodnotu majetku zcizeného obviněným, a teprve poté může činit závěry ohledně výše škody trestným činem způsobené.“.

V prípade trestného činu poškodzovania veriteľa je výška škody limitovaná výškou pohľadávky,   ktorej   uspokojenie   bolo   trestným   činom   zmarené,   a   jednak   hodnotou odstráneného   majetku,   z   ktorého   sa   mohla   pohľadávka   uspokojiť,   pričom   pri   určovaní výšky škody je potrebné aplikovať ustanovenie § 89 ods. 14 Trestného zákona.

Podľa   sťažovateľa   sa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tomto   konaní   vôbec nezaoberali prejudiciálnou   otázkou týkajúcou sa   existencie a hodnoty   majetku, ktorú   je potrebné   posúdiť   pre   záver   o   existencii   škody.   Presné   určenie   výšky   škody   je   pritom obsahom výrokovej vety rozsudku a je relevantné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku, tak ako to vyplýva z vymedzenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 3 Trestného zákona. Postup súdov v tejto veci, ktorým zisťovali výšku škody, bol podľa sťažovateľa v rozpore s § 89 ods. 14 Trestného zákona.

Z rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 nie je možné zistiť, na základne akých skutkových a právnych záverov dospel tento súd k vysloveniu viny sťažovateľa a uloženiu mu trestu, preto sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Krajský súd sa taktiež otázkou smerujúcou k zisteniu konkrétneho majetku dlžníka – spoločnosti M., s. r. o., ktorý mal byť sťažovateľom odstránený, nezaoberal a v odôvodnení svojho rozsudku zo 6. decembra 2011 neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých dospel k ním prijatým skutkovým a právnym záverom.

Podľa sťažovateľa právny záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého sťažovateľ tým, že previedol časť obchodného podielu na tretie osoby, zmaril   uspokojenie   pohľadávky   poškodeného,   je   právne   neudržateľný,   nemá   oporu vo vykonanom   dokazovaní   ani   v   platnom   právnom   poriadku,   je   zjavne   neodôvodnený a arbitrárny, pretože uvedené konanie sťažovateľa nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu.   Súdy   konajúce   v   uvedenej   veci   nevzali „do   úvahy   existenciu   rôznych   subjektov a to obžalovaného ako majiteľa spoločnosti a spoločnosť ako dlžníka, ktorá mala vo vzťahu k poškodenému svoj záväzok, ktorý nebol uspokojený. Je potrebné v tomto prípade dôsledne odlišovať   osobu   dlžníka   a   osobu,   ktorá   je   majiteľom   dlžníka,   nakoľko   ide   o   základné princípy obchodného práva a právnej úpravy obchodných spoločností, ktoré boli postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave popreté“.

Na   základe   uvedeného   došlo   v   predmetnom   konaní   podľa   sťažovateľa   k   jeho odsúdeniu za konanie, ktoré podľa zákona nie je trestným činom.

V súvislosti s rozsudkom   okresného súdu   z 26. apríla 2007 sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd v ňom „bez toho, aby to nejako zdôvodnil alebo sa tým vôbec počas konania zaoberal, pri vyhlásení rozsudku zmenil dátum účinnosti zmluvy z 13. 11. 2003 uvedeného v obžalobe na 9. 2. 2004 uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom ide o nesprávny a nezákonný postup. Chceme v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že súd   je   viazaný   obžalobným   návrhom   a   musí   rozhodnúť   výlučne   iba   o   skutku,   ktorý   je uvedený v obžalobe, tzv. jednota skutku. Táto jednota skutku bola týmto konaním Okresného súdu Bratislava III porušená.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Proti   sťažovateľovi   bolo   vznesené   obvinenie   30.   januára   2006   (doručené sťažovateľovi 20. februára 2006). Hlavné pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol vynesený rozsudok, sa vo veci uskutočnilo 26. apríla 2007. Na tomto hlavnom pojednávaní sťažovateľ   po   vyhlásení   rozsudku   podal   odvolanie   proti   vine   aj   trestu.   V   zápisnici o hlavnom   pojednávaní   však   okresný   súd   v   dôsledku   chyby   v   písaní   zaznamenal   len podanie odvolania týkajúceho sa výroku o škode a výroku o treste. O opravu tejto chyby požiadal sťažovateľ ešte v deň konania hlavného pojednávania, avšak okresný súd o nej rozhodol   až   1.   júla   2011,   čo   je   takmer   po   4   rokoch   od   podania   žiadosti   sťažovateľa. Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   podľa   §   180   v   spojitosti   s   §   172   ods.   3 Trestného   poriadku   je   uznesenie   potrebné   vyhotoviť   v   lehote   30   dní   odo   dňa   jeho vyhlásenia. Ku dňu podania sťažnosti v predmetnej veci uplynuli už takmer dva mesiace a predmetné uznesenie krajského súdu sťažovateľovi stále nebolo doručené.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 11. septembra 2012 následne potom, ako mu bolo doručené uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2011 (právna zástupkyňa sťažovateľa toto uznesenie prevzala 14. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol: „Odvolacie konanie na Krajskom súde v Bratislave sa viedlo na podklade odvolania obžalovaného, ktoré smerovalo proti výroku o vine a treste ako aj odvolania poškodeného, ktoré smerovalo proti výroku o náhrade škody...

Zo zápisnice Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.   12.   2011 ako aj z písomne vyhotoveného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že hoci o odvolaní sťažovateľa tento súd konal,   rozhodol   len o   odvolaní   poškodeného.   Podľa   § 321   ods.   1   písm.   f),   ods.   2 Trestného   poriadku   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o   náhrade   škody a podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie poškodeného Ing. Ľ. Ž. – V. L., zamietol. Výrok, ktorý by riešil otázku viny a trestu v týchto podkladoch nie je. Keďže odvolací súd odvolanie obžalovaného v zmysle ust. § 316 Trestného poriadku nezamietol,   bol   povinný   podľa   ust.   §   317   Trestného   poriadku   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal i odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. V tomto zmysle bol odvolací súd povinný preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výroku o vine a treste ako aj konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo.

Pokiaľ by odvolací súd zistil, že odvolanie nie je dôvodné mal ho v zmysle ust. § 319 Trestného   poriadku   zamietnuť.   V   prípade   zistenia   jeho   dôvodnosti   mal,   na   základe konkrétneho zisteného dôvodu, napadnuté výroky zrušiť a postupovať podľa príslušných ustanovení § 320 – 321 Trestného poriadku.

Vychádzajúc   z tejto   právnej   skutočnosti   je   potrebné   konštatovať,   že   Krajský   súd v Bratislave ako odvolací súd nerozhodol o odvolaní sťažovateľa, čím porušil ustanovenia Trestného poriadku.

V závere uvádzam, že sa v celom rozsahu pridržiavame nášho podania zo dňa 05. 02. 2012 tak ako je to uvedené v našom písomne vyhotovenom podaní, v znení opraveného petitu sťažnosti vedenej pod č. Rvp 2057/2012, zo dňa 24. 07. 2012.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 49 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 133/2011 a jeho uznesením zo 6. decembra 2011 porušené, uvedené uznesenie zruší a vec vráti späť na ďalšie konanie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   133/2011.   K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd ani krajský súd v predmetnom konaní:

- sťažovateľa   uznali   vinným   zo   spáchania   prečinu   poškodzovania   veriteľa,   hoci v jeho prípade neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu,

- realizácia   prevodu   obchodného   podielu   nemala   byť   posúdená   ako   konanie naplňujúce   skutkovú   podstatu   trestného   činu   poškodzovania   veriteľa,   pretože   takýmto prevodom dochádza iba k zmene v osobách spoločníkov, avšak nie k zmenšeniu majetku samotnej obchodnej spoločnosti,

- nevzali do úvahy jeho argument, že obchodná spoločnosť v čase prevodu časti obchodného podielu nemala majetok dostatočný na uspokojenie pohľadávky veriteľa,

- zo skutkovej vety uvedenej v rozsudku okresného súdu z 26. apríla 2007 v spojení s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 nie je zrejmé, odstránením akého majetku a v akej výške malo dôjsť k poškodeniu veriteľa sťažovateľom,

- nevzali do   úvahy existenciu   rôznych   subjektov,   a to   sťažovateľa ako   majiteľa obchodnej spoločnosti a obchodnú spoločnosť ako dlžníka veriteľa,

- postupovali   v   rozpore   s   jeho   právom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právom   na   prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote,   pričom   v   súvislosti s touto   námietkou   poukázali   na   postup   okresného   súdu,   ktorý   na   žiadosť   sťažovateľa o opravu zápisnice okresného súdu z hlavného pojednávania 26. apríla 2007 podanú v ten istý deň reagoval až vydaním uznesenia z 1. júla 2011, t. j. po takmer po štyroch rokoch, a taktiež   na   skutočnosť,   že   uznesenie   krajského   súdu   zo   6.   decembra   2011   mu   nebolo doručené v zákonnej 30-dňovej lehote.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 133/2011

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala sp. zn. III. ÚS 3/02, Ölveczky sp. zn. III. ÚS 18/04, Mamonov sp. zn. III. ÚS 75/05, Karlin sp. zn. IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ   v   priebehu   piatich   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   označenému   zásahu   sťažovateľ   v   rámci procesnej úpravy trestného konania disponuje v zmysle § 55 ods. 3 až 6 Trestného poriadku priamo dostupným   a účinným právnym prostriedkom   nápravy, ktorým   sa   môže   priamo v rámci konania pred okresným súdom a následne aj pred nadriadeným krajským súdom domáhať ochrany svojich práv. Sťažovateľ k sťažnosti doručenej ústavnému súdu žiadny relevantný   dôkaz   o   využití   sťažnosti   pre   nečinnosť   podľa   §   55   Trestného   poriadku ústavnému   súdu   nepredložil.   Pretože   sťažovateľ   nepreukázal   využitie   tohto   prostriedku nápravy v posudzovanej veci, ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, a preto rozhodol v tejto časti o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   7   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 T 53/2006

Z ustanovení Trestného poriadku [§ 34 ods. 1 a 4, § 238 ods. 1, § 306, § 317 ods. 1, § 321   písm.   a) a nasl.]   vyplýva,   že   proti   nesprávnemu   postupu   okresného   súdu v predmetnom   konaní   sa   mal   sťažovateľ   možnosť   účinne   brániť   využitím   svojich   práv obhajoby v rámci konania pred týmto súdom, a proti jeho uzneseniu z 26. apríla 2007 ako výsledku uvedeného postupu mal možnosť podať odvolanie krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu,   ako aj   posúdenie   prípadných   procesných   pochybení okresného   súdu   v   konaní. Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   krajského   súdu zo 6. decembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojich práv (okrem iných aj základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 argumentujúc okrem iného aj nesprávnym právnym posúdením jeho veci krajským súdom (napr. nesprávne posúdenie naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa v jeho prípade), ktorého bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

V   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   neuviedol,   že   by   v záujme   ochrany   svojich   práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie.

Za   daných   okolností   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti za predčasne podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu, v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012