znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 455/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   W.,   R.,   zastúpených advokátkou   Mgr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 70/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2010 doručená sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. M. B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 70/2005.

2.   Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   13.   apríla   2005   podali   na okresnom   súde   žalobu   o   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   reálnym rozdelením   spoločnej   veci   a prikázaním   časti   veci   za   náhradu   proti   J.   Š.   (ďalej   len „žalovaný“). Napriek skutočnosti, že konanie trvá viac ako 5 rokov, vo veci nebolo dosiaľ právoplatne   rozhodnuté.   Podľa   názoru   sťažovateľov   je   doterajší   postup   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 70/2005   poznamenaný prieťahmi v konaní, na základe čoho žiadajú, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že v konaní   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal okresnému súdu vo veci konať, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie   veci   v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). 4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

5.   Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietaný postup okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nich   spôsobené   zbytočné   prieťahy   a porušené   nimi označené práva.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo doručením žaloby sťažovateľov 13. apríla 2005 o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   reálnym   rozdelením   spoločnej   veci a prikázaním časti veci za náhradu. Po oprave návrhu a zaplatení súdneho poplatku bolo vo   veci   nariadené   prvé   pojednávanie   na 7.   september   2005,   ktoré   bolo   pre   neúčasť žalovaného   odročené   na   2.   november   2005.   Súdu   sa   opakovane   nepodarilo   doručiť žalovanému   predvolanie   na   pojednávanie,   v dôsledku   čoho   prešetroval   jeho   pobyt prostredníctvom   Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   i Obvodného   oddelenia Policajného   zboru   Š..   Na   pojednávaní   uskutočnenom   23.   januára   2006   za   účasti sťažovateľov   a žalovaného   nariadil   okresný   súd   znalecké   dokazovanie   v odbore stavebníctva, odvetví pozemné stavby a oceňovanie nehnuteľností. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 22. mája 2006. Po vyjadrení sťažovateľov k znaleckému posudku okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   6.   september   2006,   na   ktorom   vyhlásil rozsudok,   ktorým   zrušil   podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   konania   k predmetnej nehnuteľnosti   v   súlade   s   návrhom   sťažovateľov.   Proti   rozsudku okresného súdu sa   23. októbra 2006 odvolal   žalovaný, sťažovatelia 31. októbra 2006 podali návrh na vydanie doplňujúceho rozsudku. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vyzval sťažovateľov na   zaplatenie súdneho poplatku   a vyjadrenie k odvolaniu. Spis okresného súdu sa na krajskom súde nachádzal v období od 29. novembra 2006 do 20. marca 2007, keď   ho   krajský   súd   vrátil   bez   rozhodnutia   ako   predčasne   predložený   okresnému   súdu. Okresný súd vydal 1. októbra 2007 doplňujúci rozsudok, proti ktorému podal žalovaný opätovne odvolanie. Po vyjadrení sťažovateľov k odvolaniu bol spis opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd nariadil pojednávanie vo veci na 19. máj 2008. Právny zástupca žalovaného oznámil listom krajskému súdu, že žalovaný zomrel 27. apríla 2008 a požiadal o zrušenie termínu nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného prejednania dedičstva po nebohom, čomu krajský súd vyhovel a uznesením   z 20.   októbra   2008   konanie   prerušil.   Dedičské   konanie   bolo   právoplatne ukončené   18.   decembra   2008   a predmet   sporu   nadobudla   do   svojho   vlastníctva   dcéra zomrelého H. F., rod. Š. Krajský súd nariadil pojednávanie vo veci na 10. marec 2009, na ktorom uznesením rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   22.   jún   2009,   pojednávanie   odročil   na   neurčito a účastníkov vyzval na uzavretie mimosúdnej dohody. Na pojednávaní uskutočnenom 7. septembra 2009 okresný súd nariadil vo veci vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Súdna   znalkyňa   predložila   okresnému   súdu   znalecký   posudok   15.   marca   2010   a na požiadanie okresného súdu podala vo veci aj odborné vyjadrenie. Ďalšie   pojednávanie   vo veci   okresný   súd   nariadil   na   9.   jún 2010. Pojednávalo sa v neprítomnosti žalovanej, súd   vypočul   znalkyňu   i právneho   zástupcu   sťažovateľov,   ktorý   požiadal   o poskytnutie primeranej lehoty na uzavretie mimosúdnej dohody. Okresný súd nariadil pojednávanie na 4. október 2010.

6. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť   iba   v   konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   všeobecného   súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

7.   V súdnom   konaní, v   ktorom   podľa   sťažovateľov   malo dôjsť   k   porušeniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa spis v období od novembra 2006 do marca 2007 a v období od mája 2008 do marca 2009 nachádzal na krajskom súde (sťažovatelia prieťahy v konaní na tomto súde nenamietali).   V druhom   označenom   období   došlo   na   krajskom   súde   v dôsledku   úmrtia žalovaného k prerušeniu konania, čo malo bezprostredný vplyv aj na celkovú dĺžku konania na okresnom súde. Napriek tejto skutočnosti možno úkony v uvedenom konaní považovať za vykonávané v primeraných lehotách. Ústavný súd   zastáva názor, že úlohou každého súdu   je   postupovať   v konaní   v jednotlivých   veciach   v primeraných   lehotách,   pričom pozornosť nemôže venovať iba vybraným veciam,   ale všetkým   jemu zvereným veciam rovnocenne.

8. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali, že vec je jednoduchá, keďže sa týka zrušenia podielového spoluvlastníctva majetku a takýto predmet konania má stabilnú právnu úpravu a jej výklad a použitie sú ustálené v judikatúre všeobecných súdov, ako aj ESĽP. Ústavný súd naopak zdôrazňuje, že právnu a faktickú zložitosť riešenia vlastníckych práv k nehnuteľnostiam   nemožno   vylúčiť.   Svoju   úlohu   pri   určení   vlastníckeho   vzťahu k nehnuteľnosti tak môže zvyčajne splniť po podaní znaleckého posudku. Tak to bolo aj v uvedenom   prípade,   keď   okresný   súd   opakovane   požiadal   súdneho   znalca   z odboru stavebníctva,   odvetvia   pozemných   stavieb   a oceňovania   nehnuteľností   o   vypracovanie znaleckého posudku a vypočul ho aj v rámci pojednávania vo veci.

9.   Ústavný   súd   nezistil   dôvod   na   prijatie   sťažnosti   a jej   prípadné   vyhovenie v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   konania   okresného   súdu.   Z predloženej   sťažnosti   zistil plynulý postup okresného súdu, ktorý smeroval k rozhodnutiu vo veci samej. Okresný súd poskytol   sťažovateľom   lehotu   na   uzavretie   súdneho   zmieru,   o ktorý   účastníci   konania prejavili záujem. (Podľa zistení na okresnom súde konanie vo veci je právoplatne ukončené, keďže účastníci konania uzavreli na poslednom pojednávaní uskutočnenom 4. októbra 2010 súdny zmier, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2010; pozn.)

10. Ústavný súd z predloženej sťažnosti zistil plynulý postup okresného súdu, ktorý smeroval k rozhodnutiu vo veci samej a už pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že argumentácie   a dôkazy   sťažovateľov   nepreukázali   v čase   podania   ich   sťažnosti   takú intenzitu možného porušenia základného práva nimi označeného v petite na to, aby prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie.

11. Sťažovatelia podali 23. marca 2010 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v konaní,   v ktorej   poukázali   na   neefektívnosť   konania   okresného   súdu. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   č.   1   SprV   7/2010   z 20.   apríla   2010 uviedla, že uskutočnila podrobný rozbor priebehu konania a uskutočnených úkonov v danej veci, na základe ktorého dospela k záveru, že sťažnosť nie je opodstatnená.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

13. Doterajšia dĺžka konania vedeného okresným súdom (viac ako 5 rokov, v rámci ktorých   sa   vec   opakovane   nachádzala   na   krajskom   súde,   kde   došlo   v dôsledku   úmrtia účastníka konania aj k prerušeniu konania), s prihliadnutím na charakter veci a skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu je právoplatne ukončená, vylučuje, aby konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 70/2005 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti nepovažoval ústavný súd postup okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Neprichádza preto podľa názoru ústavného súdu do   úvahy,   aby   doterajší   namietaný   postup   okresného   súdu   signalizoval   možnosť kvalifikovať   ho   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   označených   práv sťažovateľov.

15. Z týchto dôvodov   ústavný súd sťažnosť odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol, nezaoberal sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010