znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 454/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, prechodne bytom ⬛⬛⬛⬛, t. č.

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Flíderom, Trhová 1, Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základných práv zaručených v čl. 17. ods. 2, čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 30/2014 zo 16. júla 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   s poukazom   na   §   138   písm.   e)   Trestného   zákona a z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, pričom z dôvodu už aj skoršieho odsúdenia sťažovateľa trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 5 T 48/2013 z 19. júla 2013 bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 48 mesiacov s výkonom v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a tiež mu bol uložený ochranný dohľad na 24 mesiacov. Súčasne okresný súd rozhodol v časti o nároku poškodenej na náhradu škody a vo zvyšnej časti ju s jej nárokom odkázal na občianske súdne konanie.

3. Z dôvodu odvolania podaného obhajcom sťažovateľa, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie skutku spáchaného sťažovateľom ako zločinu krádeže, pričom podľa jeho názoru   malo   ísť   o prečin   krádeže,   ako   aj   z dôvodu   odvolania   podaného   príslušným okresným   prokurátorom,   ktorý   sa   odvolal   proti   výroku   o treste,   preskúmal   rozsudok okresného súdu krajský súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody, a to tak, že sťažovateľa odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov s výkonom v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a tiež mu uložil ochranný dohľad na 24 mesiacov, súčasne poškodenú odkázal s jej nárokom na občianske súdne konanie (škodu, ktorú sťažovateľovi uložil zaplatiť okresný súd, sťažovateľ v priebehu odvolacieho konania poškodenej zaplatil, pozn.). Odvolanie okresného prokurátora krajský súd zamietol.

4. Dovolanie sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn. 4 Tdo 6/2015 z 29.   apríla   2015   odmietol   s odôvodnením,   že „... dovolaciu   námietku   obvineného spočívajúcu v tvrdení, že v predmetnej veci konajúce súdy skutok, tak ako bol ustálený na základe   vykonaného   dokazovania,   neprávne   právne   kvalifikovali,   je   preto   treba považovať z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. za irelevantnú.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného ⬛⬛⬛⬛ nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“ (uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 15. mája 2015, pozn.).

5.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   záverov krajského súdu o tom, že ním spáchaný skutok by mal byť kvalifikovaný ako zločin krádeže, a nie ako prečin krádeže, a svoju sťažnosť odôvodnil takto:

„V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd okrem iného uvádza na základe akých skutočností   mi znížil nepodmienečný   trest odňatia slobody uložený   mi okresným súdom vo výmere 4 rokov na trojročný trest odňatia slobody.

Pokiaľ   ide   o   moje   námietky   uvedené   v   odvolaní,   že   moje   konanie   nemalo   byť kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, ale len ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona, tak v tomto smere poukázal na zjednocujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého vyplýva, že konanie, ktorého som sa dopustil je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona....

Dovolací   súd   sa   v   podstate   stotožnil   s   argumentáciou   Okresného   súdu,   ako   aj Krajského súdu v Banskej Bystrici a tento taktiež poukazuje na stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011, ohľadom právnej kvalifikácie krádeží vlámaním.

Takúto   argumentáciu   dovolacieho   súdu   nemôžem   prijať,   nakoľko   mám   vedomosť o tom, že prvostupňové súdy v Banskobystrickom kraji posudzujú obdobné skutky, akého som sa dopustil   ja, ako prečin krádeže   podľa   § 212   ods. 2   písm. a/, ods. 3   písm. b/ Trestného zákona. Na dôkaz svojho tvrdenia predkladám Ústavnému súdu SR v Košiciach rozsudok Okresného súdu v Lučenci zo dňa 12.2.2015, sp. zn. 3T/233/2014.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel   mojej   sťažností,   rozhodnutím   vyslovil,   že   právoplatným   rozhodnutím   Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.9.2014, pod. č. k. 2 To 86/2014 boli porušené moje práva a slobody podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Ďalej žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, aby som bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý v súčasnej dobe vykonávam v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľova až do opätovného právoplatného rozhodnutia v tejto mojej trestnej veci.“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Sťažovateľ   napáda   svojou   sťažnosťou   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014 po tom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tdo 6/2015 z 29. apríla 2015 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014) súc inšpirovaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť   v   tejto   časti   za   oneskorenú,   pretože   lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu z 11. septembra 2014 je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

10. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

11. Krajský súd svoj rozsudok vo vzťahu k námietke sťažovateľa odôvodnil takto:Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, uvedené v odvolaní o tom, že jeho konanie nemalo byť kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Tr. zák., ale len ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 3 Tr. zák., tak tu v zhode s tým, ako to vo svojom rozsudku uviedol už aj prvostupňový súd, krajský súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR, sp. zn. Tpj 78/2011 z 12.12.2011, z ktorého vyplýva, že konanie, ktorého sa obžalovaný dopustil, je nutné kvalifikovať a napĺňa všetky zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, 4 písm. b/ Tr. zák. Tvrdenia obžalovaného, že súdy SR sa tohto stanoviska nedržia a rozhodujú inak, tie hodnotil odvolací súd ako účelové, nemajúce oporu v dôkazoch a odporujúce práve tomuto zjednocujúcemu stanovisku NS SR. Z tohto dôvodu preto   kvalifikáciu   tak,   ako   konanie   obžalovaného   kvalifikoval   prvostupňový   súd, uznal za správnu a v tomto smere potom sa s odvolaním obžalovaného stotožniť nemohol.“

12. Zo zjednocovacieho stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 vyplýva:

«Predseda trestnoprávneho kolégia požiadal podľa článku 15 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o písomne vyjadrenie k posudzovaným otázkam   všetky   krajské   súdy,   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku,   Ústavný   súd   SR, Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   Generálnu   prokuratúru   SR,   Ministerstvo   vnútra   SR, Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, Slovenskú advokátsku komoru, Právnickú fakultu UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Paneurópsku vysokú školu v Bratislave, aj katedru trestného práva trnavskej univerzity v Trnave.

Z   rozpravy   na   rokovaní   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vyplynul väčšinový   názor,   že   právna   kvalifikácia,   ktorá   pokrýva   väčší   počet   pojmových   znakov (markánt) konania páchateľa a jeho následku ako zákonných znakov trestného činu je v pomere špeciality oproti inak použiteľnej kvalifikácii, ktorá obsahuje nižší počet takých znakov   (zachytáva   menej   faktických   okolností   pre   subsumpciu,   t.   j.   pre   „vztiahnutie“ právnej normy na skutkovú podstatu). Ak teda obe konkurujúce si kvalifikácie konštatujú, tie   isté   zákonné   znaky   a   jedna   z   nich   navyše   aj   ďalší   zákonný   znak,   prednosť   ma rozvinutejšia kvalifikácia, ktorá výstižnejšie charakterizuje konanie páchateľa. Ide o vzťah špeciality   a   subsidiarity,   determinujúci   v   takýchto   prípadoch   vylúčenie   jednočinného súbehu trestných činov.

... Preto - ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu   a   spácha   taký   trestný   čin   vlámaním,   napĺňa   zákonné   znaky   (markanty)   zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Takéto aplikačné riešenie je v súlade ako s ustálenými kvalifikačnými pravidlami uvedenými vyššie, tak aj s vecnou logikou zákonnej represie, v kontexte ktorej nie je pri trestnom čine krádeže dôvod na liberalizáciu postihu kombinácie zákonných znakov malej škody vlámaním oproti kombinácii znaku malej škody a inej použiteľnej formy závažnejšieho spôsobu konania, uvedenej v § 138 Tr. zák....

V zmysle uvedeného teda, ak si napr. páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha taký čin vlámaním, pri ktorom neoprávnene vnikne do obydlia iného, bude sa jeho konanie kvalifikovať ako zločin krádeže podľa § 212 ods.   1,   ods.   4   písm.   b/   Tr.   zák.   (pri   použití   ustanovenia   §   138   písm.   e/   Tr.   zák.) v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. (teda nie aj podľa ods. 2 písm. a/ a naposledy označeného ustanovenia, súbežné uplatnenie ktorého   by   znamenalo   porušenie   zásady   „ne   bis   in   idem“   v   dôsledku   dvojnásobného pričítania „vlámania“).»

13. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) „Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych   predpisov   vlastnou   rozhodovacou   činnosťou   a   tým,   že   prijíma   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov a zverejňuje   právoplatné   súdne   rozhodnutia   zásadného   významu   v   Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“

14.   V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   v prvom   rade   podotýka,   že   predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa je preskúmanie ním napádaného rozhodnutia krajského súdu v jeho   individuálnej   trestnej   veci   z   hľadiska   jeho   ústavnej   udržateľnosti   v interakcii so základnými   právami   sťažovateľa,   a nie   preskúmanie   rozhodnutí   v iných   trestných veciach, ktorých sa sťažovateľ argumentačne dovoláva. Inými slovami, predmetom konania ústavného   súdu   je   posúdiť,   či   všeobecné   kritériá   pre   právne   posúdenie   trestného   činu krádeže ako zločinu deklarované najvyšším súdom v jeho zjednocovacom stanovisku boli na   prípad   sťažovateľa   aplikované   ústavne   akceptovateľným   spôsobom. A   contrario k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv v príčinnej súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by krajský   súd   aplikoval   závery   zjednocovacieho   stanoviska   najvyššieho   súdu   na   prípad sťažovateľa   aj   napriek   tomu,   že   by   zistený   skutkový   stav,   resp.   skutkové   okolnosti nekorešpondovali s generálne (pre neurčitý počet identických prípadov, pozn.) najvyšším súdom nastavenými kritériami pre právne posúdenie trestného činu krádeže podľa základnej alebo podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty.

15. V danom prípade sťažovateľ žiadnym   spôsobom nerozporuje, resp. nepopiera v jeho prípade zistený skutkový stav, t. j. že sa dopustil krádeže vlámaním do cudzieho obydlia, pri ktorej spôsobil škodu 683 € (škoda spôsobená krádežou 675 € a poškodením dverí 8 €, pozn.). Takže vzhľadom na to, že všetky dokazovaním zistené a sťažovateľom nepopierané   skutkové   zistenia   týkajúce   sa   ním   spáchaného   skutku   napĺňajú   znaky (markanty)   stanovené   najvyšším   súdom   v jeho   zjednocovacom   stanovisku   na   to,   aby konanie sťažovateľa bolo možné kvalifikovať ako zločin krádeže (t. j. sťažovateľ si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil pri vlámaní, a spôsobil tak malú škodu, pozn.), nemožno dospieť   k záveru,   že   by   na   jeho   prípad   boli   tieto   závery   najvyššieho   súdu   aplikované neústavne.

16. Pokiaľ ide o ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu vyslovených v jeho zjednocovacom   stanovisku,   ktoré   boli   v celom   rozsahu   implikované   do   rozhodnutia okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúceho rozhodnutia krajského súdu, sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   okrem konštatovania,   že   napriek   tomuto   zjednocujúcemu   stanovisku rozhodujú   iné   súdy   v obdobných   veciach   rozdielne,   ako   to   bolo   v jeho   prípade (diskrimináciu   sťažovateľ   nenamieta,   pozn.),   neuviedol   žiadne   iné   vecné   dôvody,   kvôli ktorým by bolo možné považovať tieto závery za neústavné a z pohľadu ktorých by ústavný súd mal tieto závery podrobiť testu ústavnosti, preto sa ústavný súd touto otázkou ani nezaoberal.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

18.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu v napádanom   rozsudku   sp.   zn.   2   To   89/2014   z 11.   septembra   2014   sú   ústavne udržateľné a podľa   ústavného   súdu   im   nemožno   vyčítať   rozporuplnosť,   svojvoľnosť a neodôvodnenosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho významu   rozhodovať   o jeho   návrhu   na   prijatie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   bola odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 89/2014 z 11. septembra 2014.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015