znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 454/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Advokátska   kancelária,   Národného   oslobodenia 25,   Bernolákovo,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   102/2011   a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. marca 2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou   namietal   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 102/2011 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 2/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2013.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore   o náhradu   škody   proti   žalovanej   – Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 43/2006, o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom z 8. októbra 2010 tak, že žalobu o zaplatenie 18 937,13 € s príslušenstvom   z titulu   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 102/2011 z 25. augusta 2011, ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok.   Dovolanie   sťažovateľa   z 3.   novembra   2011 odmietol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   2/2012   zo   14.   novembra   2013   ako neprípustné.

3. Podľa názoru sťažovateľa „KS BA založil svoje rozhodnutie na právnom názore, ktorý   je   v zásadnom   rozpore   s judikatúrou   Ústavného   súdu   SR   v otázke   posudzovania prieťahov v súdnom konaní, keď konanie o určenie otcovstva trvajúce 15 rokov posúdil ako konanie bez prieťahov a teda liberoval štát zo zodpovednosti za škodu spôsobenú týmito prieťahmi.

KS BA zároveň príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. aplikoval v rozpore s ich účelom a zmyslom.

Ide   o vady   rozhodnutia   takej   intenzity,   že   ich   dôsledkom   je   porušenie   práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Krajský   súd...   rozsudkom   zo   dňa   25.   08.   2011,   č.   k.   3   Co/102/2011   porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 25. 08. 2011, č. k. 3 Co/102/2011 sa zrušuje.(Sťažovateľ omylom v sťažnosti uviedol 22. august 2011, pozn.)

3.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa   14.   11.   2013,   č.   k.   1   Cdo/2/2012   porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 11. 2013, č. k. 1 Cdo/2/2012 sa zrušuje.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   a Najvyšší   súd   SR   sú   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

5.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   [§   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] ústavný súd požiadal krajský súd o zaujatie písomného stanoviska k opodstatnenosti posudzovanej sťažnosti.

a)   Predseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3224/14   z 13.   mája   2014 v podstatnom uviedol:

„...   Dňa   25.   08.   2011   tunajší   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 3 Co 102/2011-128   tak,   že   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 25 C 43/2006-94 zo dňa 08. 10. 2010 z dôvodu, že nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/70/1990 o určenie otcovstva. Preto žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   v zmysle   zákona   č.   58/1969 o zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom,   resp.   v zmysle   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Poukazujem v celom rozsahu   na   odôvodnenie   rozsudku   tunajšieho   súdu   č.   k.   3   Co   102/2011-128   zo   dňa 25. 08. 2011...“

b) Keďže krajský   súd vo svojom   vyjadrení neuviedol   žiadne nové sťažovateľovi neznáme   skutočnosti,   ústavný   súd   nepovažoval   za   nevyhnutné   požiadať   sťažovateľa o zaujatie stanoviska k tomuto vyjadreniu.

6. Súčasne si ústavný súd vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 25 C 43/2006, nahliadnutím do ktorého zistil z hľadiska predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné skutočnosti:

-   na   čísle   listu   (ďalej   len   „č.   l.“)   1   -   2   je žaloba sťažovateľa   proti   žalovanému „o náhradu škody podľa § 18 z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu...“. V článku III žaloby sťažovateľ argumentoval: „Navrhovateľ   však   mal   nárok   na   sirotský dôchodok... Zdĺhavým postupom OS BA II vo veci určenia otcovstva však o tento svoj nárok prišiel a bola   mu   spôsobená   škoda...   Ďalšou   utrpenou   škodou   je   nemožnosť   uplatnenia   práv v konaní o dedičstve, ktoré bolo špecifikované v čl. II. Trhová cena predmetu dedičstva bola stanovená   1.600.000,-   Sk.   Zákonný   dedičský   podiel   je   1/3   a preto   žiada   žalovaného o náhradu tejto škody.“

- č. l. 29 - 30 je podanie sťažovateľa z 20. apríla 2007 – doplnenie čl. II žaloby: „... uplatnená náhrada škody teda predstavuje ušlý sirotský dôchodok na území Slovenskej republiky   vo   výške   37.200,-   Sk,   ušlý   sirotský   dôchodok   v Kanade   761.755,-   Sk   a 1/3 dedičského podielu 533.333,- Sk, čo spolu predstavuje 1.332.288,- Sk.“

Petit žaloby upravil v čl. IV takto: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.332.288,- Sk s ročným úrokom... nahradiť trovy konania...“

- č. l. 94 - 104 – rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 43/2006-94 z 8. októbra 2010,

- č. l. 128 - 129 – rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 102/2011 z 25. augusta 2011,

- č. l. 149 - 153 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie najvyššieho súdu zo   14.   novembra   2013,   rozsudok   krajského   súdu   z 25.   augusta   2011   a dovolanie z 3. novembra 2011.

III.

8.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na   začatie   konania   predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,   či   nie   sú   dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 3   ústavy   označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 4).

10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

12. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a 3   ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 14. novembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa   §   243b   ods.   5   O.   s.   p.   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“,   a   jemu predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu z 28. augusta 2011 (pozri bodu 1, 2 a 4).

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

17. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

18.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

19. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 17 a 18) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu a tiež dovolaciu argumentáciu sťažovateľa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto:„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok,   ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa,   ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom   prvého   stupňa   a   pred   odvolacím   súdom   tvorí   jeden   celok   a   určujúca   spätosť rozsudku   odvolacieho   súdu   s   potvrdzovaným   rozsudkom   vytvára   ich   organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa,   stačí,   ak   v   odôvodnení   rozsudku   iba   poukáže   na   relevantné   skutkové   zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým - ako už bolo spomenuté - tvorí jeden celok.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal. Z obsahu dovolania vyplýva, že sa v ňom uplatňuje aj námietka, že rozhodnutie odvolacieho   súdu   trpí   vadou   nesprávneho   právneho   posúdenia   (§   241   ods.   2   písm.   c/ O. s. p.). Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd však neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv   či   požiadaviek   žalobcu.   Tým   ale   nemohlo   dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. US 252/04), ani právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalobcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalobcom tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.).

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (rovnako ako tzv. iná vada konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. - nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia,   nezakladala   by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   v   danom   prípade   nemožno   vyvodiť   z   ustanovení § 238 a O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

20.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“ ako   neprípustné.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 2/2012 zo 14. novembra 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

21. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 102/2011   a jeho   rozsudkom   z 25.   augusta   2011,   ktorým   na   odvolanie   sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 43/2006-94 z 8. októbra 2010 (ktorým bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá)   potvrdil   (pozri   body   1,   2   a 4).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

23. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.

24. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí z 25. augusta 2011 uviedol:„Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca domáhal   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva vedenom na tomto súde pod sp. zn. 10 C 70/1990. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 5. 1. 1990 podal okresný národný výbor v mene žalobcu žalobu o určenie otcovstva proti domnelému otcovi žalobcu V. M. Ten zomrel dňa 19. 12. 1986 a preto mu bol v konaní o určenie otcovstva ustanovený opatrovník v osobe jeho otca (starého otca žalobcu) J. M. Konanie o určenie otcovstva sa skončilo   dňa   18.   5.   2004,   kedy   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava   II   zo   6.   4.   2004   č.   k.   10   C   70/90-164.   Žalobca   uvádzal,   že   v   dôsledku neprimerane dlhej doby trvania 3 Co 102/2011 konania o určenie otcovstva utrpel škodu, pretože   ako   zákonný   dedič   bol   opomenutý   v   dedičskom   konaní   po   starých   rodičoch a zároveň si nemohol uplatniť nárok na sirotský dôchodok, ktorý mu patril od narodenia. Z tohto   skutkového   stavu   súd   prvého   stupňa   vyvodil   záver,   že   žaloba   nie   je   dôvodná. Okresný súd Bratislava II sa v konaní sp. zn. 10 C 70/1990 nedopustil takého konania, ktoré by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Ak sa aj v konaní o určenie otcovstva vyskytli obdobia, ktoré mohol žalobca subjektívne považovať za nečinnosť súdu, nemalo to bez   ďalšieho   za   následok   vznik   neodôvodnených   prieťahov   v   konaní.   Pokiaľ   žalobca poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, podľa ktorých pri určitej dĺžke trvania konania nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, súd prvého stupňa uviedol, že tieto rozhodnutia ústavného súdu vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich okolností a preto ich nemožno paušálne aplikovať aj na iné konania s odlišnými účastníkmi a   s   odlišným   predmetom   sporu.   Neobstojí   ani   argumentácia   žalobcu   o   nadbytočnosti vykonaného dokazovania, pretože je vecou konajúceho súdu, dokazovanie v akom rozsahu vykoná.   Keďže   teda   v   konaní   o   určenie   otcovstva   nedošlo   k   nesprávnemu   úradnému postupu,   neboli   splnené   predpoklady   vzniku   nároku   na   náhradu   škody   v   zmysle   zák. č. 58/1969 Zb. a súd prvého stupňa preto žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   odvolanie   žalobca.   Navrhol,   aby   odvolací   súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že konanie o určenie otcovstva trvalo neprimerane dlho - 15 rokov a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. Medzi jednotlivými úkonmi súdu boli značné časové odstupy a v období od 1. 12. 1998 do 4. 4. 2000 bol súd nečinný. Ide teda o nesprávny úradný postup štátu a preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.

Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1 O. s. p.),   preskúmal   napadnutý   rozsudok,   prejednal   odvolanie   na   pojednávaní   a   dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi podrobne analyzoval postup súdu v konaní o určenie otcovstva a zaujal stanovisko, že i keď konanie o určenie otcovstva   trvalo   od   roku 1990 do roku 2004,   nemožno urobiť   záver   o   tom,   že by   išlo zo strany súdu o nesprávny úradný postup. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmto záverom súdu prvého stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto smere. Odvolací súd iba dopĺňa, že postup súdu v konaní o určenie otcovstva bol značne sťažený tým, že označený otec žalobcu v čase začatia konania nebol nažive a navyše, zomrel v Kanade. To spôsobilo problémy so získavaním podkladov pre znalecké dokazovanie. Starý otec žalobcu J. M. zomrel dňa 17. 10. 1999 počas trvania konania o určenie otcovstva. V tom čase mal žalobca 12 rokov a v rámci dedičskej postupnosti ako vnuk mohol   po   starom   otcovi   dediť,   ak   by   ho   jeho   zákonná   zástupkyňa   -   matka   prihlásila do dedičského konania. V takom prípade by dedičské konanie muselo byť zrejme prerušené do skončenia konania o určenie otcovstva. V spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 70/90 sa na č. l. 98 nachádza úmrtný list J. M., pričom matka maloletého do spisu nahliadla dňa 17. 4. 2000, čo vyplýva z úradného záznamu na č. l. 97a. O úmrtí J. M. teda vedela.   O   jeho   úmrtí   nemohla   nevedieť   aj   z   dôvodu,   že   J.   M.   bol   v konaní   o   určenie otcovstva   ustanovený   za   opatrovníka   nebohého   V.   M.   -   otca   žalobcu.   Preto   neobstojí tvrdenie žalobcu, že účastníkom 3 Co 102/2011 dedičského konania po nebohom J. M. sa nestal v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva. Z toho vyplýva záver, že aj keby postup Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva sp. zn. 10 C 70/90 bolo možné označiť za nesprávny úradný postup, chýbala by príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody spočívajúcej v tom, že žalobca nebol účastníkom dedičského konania po nebohom J. M. a preto po ňom nededil.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   v   zmysle   zák. č. 58/1969 Zb. a to existencia samotného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava   II   v   konaní   sp.   zn.   10   C   70/90   o   určenie   otcovstva.   Vo   vzťahu   k   škode pozostávajúcej z dedičského podielu po nebohom J. M. by ani prípadný nesprávny postup Okresného súdu Bratislava II v konaní o určenie otcovstva nezakladal nárok na náhradu škody. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

25. Keďže sa krajský súd „v celom rozsahu stotožňuje s... záverom súdu prvého stupňa a poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku v tomto smere“, považoval ústavný súd   za   dôvodné   oboznámiť   podstatu   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 25 C 43/2006 z 8. októbra 2010:

„Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.   patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu,   t.   j.   ide   o zodpovednosť bez ohľadu   na zavinenie.   Štát   zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nesprávny úradný postup orgánu štátu 2/ existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch) a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom...

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku navrhovateľa sa súd v prvom rade zaoberal tým, či navrhovateľ preukázal splnenie podmienok pre existenciu zodpovednosti štátu za škodu v zmysle vyššie citovaného zákona. Vychádzal pritom z obsahu uznesenia krajského súdu, v ktorom   tento   vymedzil   tri   hľadiská   skúmania   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní, a to 1/ právna a faktická zložitosť veci, 21 správanie účastníkov konania a 3/ postup samotného súdu. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v   preukázaní   splnenia   predpokladov   pre   existenciu   zodpovednosti   štátu   za   nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide prvé kritérium, a to právna a faktická zložitosť veci, tu sa súd čiastočne stotožnil   s   názorom   právneho   zástupcu   navrhovateľa,   keď   sa   domnieva,   že   po   stránke právnej   konanie   o   určenie   otcovstva   nie   je   vecou   zložitou.   Súd   totiž   určuje   otcovstvo na základe domnienok presne stanovených zákonom o rodine (v tom čase § 51 až § 62 zákona č. 94/1963). Ich poradie je stanovené fixne; pokiaľ sa uplatní prvá domnienka, je vylúčená aplikácia druhej až do doby, kým prvá nebude právoplatne zapretá. To isté potom platí pre domnienku druhú a tretiu. Zmyslom týchto domnienok je totiž stanoviť, kto bude podľa   práva   považovaný   za   otca   dieťaťa,   nie   kto   je   jeho   otcom.   Pokiaľ   ide   o   stránku skutkovú, tu sa súd domnieva, že v skúmanom prípade nešlo o vec samo o sebe zložitú, avšak náročnú na dokazovanie, a to nielen z dôvodu, že odporca bol už v čase začatia konania mŕtvy, ale aj z dôvodu, že mal bydlisko a zomrel v Kanade. Tieto okolnosti značne sťažovali postup súdu pri vykonávaní dokazovania.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   uznesenia   Mestského   súdu   v   Bratislave,   úlohou okresného   súdu   bolo   po   zrušení   prvostupňového   rozsudku   doplniť   dokazovanie,   a   to o zdravotnú dokumentáciu nebohého odporcu a ostatné podklady potrebné pre znalecké dokazovanie. Získanie zdravotnej dokumentácie, o ktorú sa súd pokúsil prostredníctvom Ministerstva   spravodlivosti   SR,   Ministerstva   zahraničných   vecí   SR   a   Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Otawe, bolo sťažené pre neexistenciu zmluvy o vzájomnej pomoci medzi Slovenskou republikou a Kanadou a pre prísnosť kanadských zákonov o ochrane súkromia a lekárskeho tajomstva (viď aj odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6. 4. 2004). Požadovanú dokumentáciu sa súdu napokon ani nepodarilo získať. Pokiaľ išlo o znalecké dokazovanie to bolo sťažené z dôvodu, že obdobnú situáciu oslovení súdni znalci dovtedy neriešili   a nevedeli uviesť,   či   sa pomocou štandardných metód analýzy   DNA otcovstvo k maloletému   dá   jednoznačne   potvrdiť   alebo   vylúčiť.   Až   v   dôsledku   rozvoja   vedeckého výskumu v oblasti   genetiky   mohli   na   základe   nových   poznatkov   vypočítať   percentuálnu pravdepodobnosť otcovstva nebohého odporcu k maloletému (viď aj odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6. 4. 2004), a to analýzou DNA na bratovi nebohého odporcu.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, preskúmaním postupu účastníkov v konaní súd nezistil v ich správaní závažné pochybenie, resp. dlhšie trvajúcu nečinnosť. Je pravdou, že na výzvy a pokyny súdu reagovali niekedy s oneskorením (napr. vedľajšia účastníčka sa zaviazala doručiť súdu odvolanie proti rozsudku s jeho odôvodnením v lehote do 15. 1. 1993, pričom ho doplnila až 15. 2. 1993, opatrovník odporcu sa zaviazal dňa 13. 4. 1994 predložiť adresu nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný nebohý odporca spolu s menom jeho ošetrujúceho lekára,   pričom   až   2.   6.   1994   oznámil   nemožnosť   získania   týchto   informácií),   ktoré skutočnosti   však   v   celkovom   súhrne   nemožno   označiť   za   postup,   ktorým   by   spôsobili prieťahy v konaní.

A   napokon,   pokiaľ   ide   o   posledné   kritérium,   postup   samotného   súdu,   tu   súd vychádzal   z   pripojeného   prehľadu   jednotlivých   úkonov   súdu   v   priebehu   konania.   Ich dôslednou analýzou dospel k záveru, že v konaní súd postupoval plynule, medzi jednotlivými úkonmi a pokynmi zákonných sudcov neboli dlhšie časové odstupy. Ak sa aj na prvý pohľad vyskytlo   určité   obdobie,   počas   ktorého   súd   neurobil   promptný   úkon,   príčina   bola objektívneho   charakteru   a   súvisela   so   zisťovaním   rozhodujúcich   skutočností a zabezpečovaním   nevyhnutných   dokladov   (výzvy   a   žiadosti   ohľadne   zdravotnej dokumentácie nebohého odporcu) alebo s konaním tretích osôb (znalec, brat nebohého odporcu   M.   M.,   ktorý   sa   bránil   výkonu   lekárskeho   úkonu).   Preto   rýchlosť   vybavenia určitých úkonov nemohol súd v plnom rozsahu ovplyvniť. Súd však aj v takej situácii neostal absolútne   nečinný   (napr.   zisťoval   stav   vybavenia   žiadosti   o   poskytnutie   zdravotnej dokumentácie,   stav   vypracovania   znaleckého   posudku,   vyzýval   M.   M.   na   dostavenie   sa ku súdnemu znalcovi a pod). Ďalej nemožno opomenúť, že na postup súdu v konaní mali vplyv   aj   nepredvídané   objektívne   nastané   okolnosti,   ako   smrť   opatrovníka   odporcu s potrebou   ustanoviť   opatrovníka   nového,   zmena   zákonného   sudcu   spojená   s   potrebou dôsledného   naštudovania   spisového   materiálu   a   pod.   Na   tieto   okolnosti   súd   opätovne reagoval plynule, a preto tunajší súd v jeho postupe nevzhliadol závažnejšie nedostatky. Tomu   nasvedčuje   napokon   aj   vyjadrenie   predsedníčky   samotného   Okresného   súdu Bratislava II, s ktorým sa súd stotožnil.

Sumarizáciou vyššie   uvedených   skutočností   dospel   súd   k záveru,   že Okresný   súd Bratislava II. sa v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 70/1990 nedopustil takého konania, ktoré by sa dalo označiť za nesprávny úradný postup. Pokiaľ nesprávny úradný postup právny zástupca navrhovateľa odvodzoval od dĺžky súdneho konania,   ktorá bola podľa neho   neprimeraná,   súd   mal   rozhodnúť   najneskôr   do   10   rokov   od   podania   návrhu   na základe čisto znaleckého posudku, tu súd uvádza, že ak sa aj v konaní Okresného súdu Bratislava II vyskytli obdobia, ktoré mohol navrhovateľ ako účastník subjektívne pociťovať ako nečinnosť súdu, nemohlo to mať bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených a zbytočných prieťahov v konaní. Ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS   46/01).   Pokiaľ   sa   právny   zástupca   v   tejto   súvislosti   odvolával   na   rozhodnutia Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorých   pri   určitej   dĺžke   trvania   konania nemožno   také   konanie   charakterizovať   ako   bezprieťahové,   tu   súd   udáva,   že   tieto rozhodnutia a ich závery vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich okolností, a preto   nemôžu   byť   paušálne   aplikované   aj   na   iné   konania   s   odlišnými   účastníkmi a predmetom sporu. A napokon, pokiaľ ide o argumentáciu o nadbytočnosti vykonaného dokazovania, pretože súd mal rozhodnúť na podklade znaleckého posudku a celé konanie o určenie otcovstva právoplatne ukončiť do 10 rokov od podania návrhu, súd udáva, že je výlučne vecou konajúceho sudcu aký rozsah dokazovania a akými dôkaznými prostriedkami zvolí. Ide totiž o jeho procesný postup v konaní, ktorý je zameraný na získanie relevantných podkladov potrebných na ustálenie skutkového stavu a následne pre vydanie meritórneho rozhodnutia   vo veci,   do   ktorého hodnotenia   mu iný súd nemôže   zasahovať.   V   kontexte týchto skutočností považoval súd úvahy o možnom ukončení konania v určitej lehote len na podklade znaleckého posudku za čisto hypotetické a ničím nepreukázané.

Vyhodnotiac   vyššie   uvedené   skutočnosti,   dospel   súd   k   záveru,   že   navrhovateľ v konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   ohľadne   splnenia   predpokladov   pre   vznik zodpovednosti odporcu za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na tento záver súd posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný a v celom   rozsahu   ho   zamietol.   Keďže   súd   dospel   k   záveru   o   nesplnení   prvotných predpokladov   pre   zodpovednosť   odporcu   za   škodu,   v   ďalšom   sa   nezaoberal   otázkou prípadnej škody a jej výšky...“

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Vzhľadom   na   už   uvedené skutočnosti   ústavný súd podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy („Každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu...“) predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 1 a 4).

31.   Keďže   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   neporušili   ústavnoprocesný   princíp vyplývajúci   z čl.   46   ods.   1   ústavy   (body   21   a 30),   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, navyše keď menované súdy vo veci riadne konali a aj rozhodli (pozri tiež bod 14). Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

32.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014