znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 454/2012-65

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcuMilana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Bohumilom   Novákom,   Horná   27,   BanskáBystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdv spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímvlády Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. februára 2011 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Bohumilom   Novákom,Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141aods.   3   ústavy   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   č.   37z 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie vlády“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 528 z 15. júla 2009vymenovaný   za   člena   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“).Namietaným uznesením vlády bol sťažovateľ „dňom 19. januára 2011“ odvolaný z funkciečlena súdnej rady. Namietané uznesenie nebolo sťažovateľovi do dňa podania sťažnostiústavnému súdu doručené, ale je „zverejnené na oficiálnej webovej stránke vlády SR“.Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu(III. ÚS 24/07, III. ÚS 165/07, III. ÚS 172/08, III. ÚS 107/10), podľa ktorej ujatie sa výkonuverejnej funkcie, resp. odvolanie z výkonu verejnej funkcie, nastáva dňom, v ktorom vzmysle   príslušných   právnych   predpisov   verejný   funkcionár   nadobudol,   resp.   stratiloprávnenia a povinnosti spojené s výkonom verejnej funkcie, a preto podáva ústavnémusúdu sťažnosť ešte pred tým, ako mu namietané uznesenie vlády bude doručené v záujmenezmeškania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“).

Poukazujúc na ustanovenia čl. 141a ods. 1 písm. d) druhú vetu a čl. 141a ods. 2a čl. 141a ods. 3 ústavy sťažovateľ zdôrazňuje, že „Päťročné funkčné obdobie členov Súdnej rady SR je garanciou stability zloženia Súdnej rady SR a to bez ohľadu na volebné obdobia vlády SR a Národnej rady SR, ktoré sú kratšie a toto obdobie sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej. Opak   by   viedol   k   neprístupnému   politickému   zasahovaniu   do výkonu   ústavnej   funkcie vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia a to jednotlivých členov Súdnej rady SR, ale aj do činnosti Súdnej rady SR ako ústavnej inštitúcie. Politická strata dôvery aktuálnej   vládnej   a   zákonodarnej   moci   k   ustanoveným   členom   Súdnej   rady   SR predchádzajúcou politickou mocou preto nemôže byť dôvodom na odvolanie členov Súdnej rady SR, ak inak naďalej spĺňajú ústavou stanovené podmienky členstva v Súdnej rade SR.“.

V ďalšej časti sťažnosti   sa sťažovateľ zaoberá ústavným postavením   súdnej radya v tejto súvislosti uvádza: „Ústava Slovenskej republiky a ani iný zákon nedefinuje súdnu radu, aké má inštitucionálne postavenie v rámci ústavných orgánov. Toto definovanie však možno vyvodiť zo začlenenia ústavnej úpravy tejto inštitúcie a z obsahu jej kompetencií, ktoré   jej   priznáva   ústava,   prípadne   zákon   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade.   Tým,   že ústavoprávna   úprava   Súdnej   rady   SR   bola   začlenená   do   VII.   hlavy   Ústavy   Slovenskej republiky došlo k zvýrazneniu jej nezávislého postavenia od moci zákonodarnej a moci výkonnej a vyjadruje reálne naplnenie základnej ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu. Z tohto zaradenia ústavnoprávnej   úpravy a z obsahu jej ústavných a zákonných kompetencií je možno konštatovať, že Súdna rada SR je vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť.“

Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „bezdôvodným odvolaním člena Súdnej rady SR vládou SR a teda porušením jeho ústavného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy o rovnakých podmienkach prístupu k voleným alebo iným funkciám, dochádza k prejavu svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva. Takýto postup v podmienkach právneho štátu musí byť vylúčený.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Z   článku   141a   ods.   1   Ústavy   SR   nevyplýva   právny princíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie menoval alebo volil, má právo z funkcie odvolať z akýchkoľvek dôvodov. Ostatná novelizácia § 27 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR nie je právne relevantná pre odvolanie z funkcie pred uplynutím 5 ročného funkčného obdobia   stanoveného   ústavou,   keďže   zákon   upravuje   len   procesný   postup   príslušného orgánu, pre prípad, že člen Súdnej rady SR by prestal spĺňať podmienky členstva v Súdnej rade SR. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj politická prax po roku 2006, kedy nedošlo k takýmto zásahom do zloženia a činnosti Súdnej rady SR. Napokon sťažovateľ poukazuje aj na   nález   Ústavného   súdu   SR   č.   III.   ÚS   58/08-29   zo   14.   októbra   2008   týkajúci   sa nezákonného odvolania podpredsedu Najvyššieho súdu SR pred skončením jeho funkčného obdobia, ktorý je na daný prípad plne akceptovateľný.“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vláda odôvodnila jeho odvolanie z funkciečlena súdnej rady (obdobne ako odvolanie ďalších dvoch členov súdnej rady) tým, že«z ústavnej ako aj zákonnej právnej úpravy vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako aj vláda Slovenskej republiky majú právomoc odvolať členov Súdnej rady Slovenskej republiky pred uplynutím ich funkčného obdobia“ podľa zásady „kto menuje, ten môže aj odvolávať“. Okrem toho ministerka spravodlivosti SR v tejto súvislosti v médiách poukázala na to, že Súdna rada zlyhala a je namieste, aby prišli noví dôveryhodní ľudia, bez toho, aby preukázala stratu dôveryhodnosti u odvolaných členov Súdnej rady SR...

Sťažovateľ   nespochybňuje   právomoc   vlády   SR   vymenovať   a   odvolávať   aj   členov Súdnej rady SR, ale nie svojvoľne, bez uvedenia dôvodu, resp. len voluntaristicky „tak chcem, tak to bude“. Za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať pred uplynutím funkčného obdobia člena Súdnej rady SR sťažovateľ, pri absencii úpravy dôvodov   odvolania   člena   Súdnej   rady   SR v   Ústave   SR (napr.   tak   ako   je   to   u   sudcov všeobecných súdov (čl. 147), predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR (čl. 145 ods. 3), verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 4 až 6) alebo u sudcov Ústavného súdu SR (čl.   138   ods.   2);   rovnako   pri   absencii   splnomocnenia   ústavodarcu   adresovaného zákonodarcovi upraviť zákonom dôvody odvolania z funkcie člena Súdnej rady SR, považuje stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 Ústavy SR stať sa (byť ustanovený)   členom   Súdnej   rady   SR,   teda   nepreukázanie   existencie   vysokoškolského vzdelania,   nepreukázanie   existencie   pätnástich   rokov   odbornej   praxe   alebo   stratou bezúhonnosti.».

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „Pravý zmysel požiadavky v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vyjadruje univerzálne právo každého občana podieľať sa   na   správe   verejných   vecí,   okrem   iného   tým,   že   má   rovnakú   možnosť   uchádzať   sa a zastávať   akékoľvek   funkcie   vo   verejnom   živote   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Inými slovami to znamená, že toto právo nesmie byť upierané žiadnej skupine občanov a na strane druhej nesmie byť žiadna skupina občanov zvýhodňovaná. Zmyslom ústavného zakotvenia práva na zastavanie verejnej funkcie po určenú dobu, je zabrániť diskriminácii z dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR alebo čl. 2 MPOPP (Medzinárodný pakt o občianskych a   politických   právach,   pozn.),   a   to   najmä   z   politických   dôvodov,   vzídených   z   volieb v roku 2010 tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 4ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 143a ods. 3 ústavy v kontexte s požiadavkouústavne   konformného   výkladu   právnych   predpisov   vyplývajúcich   z generálnehointerpretačného pravidla vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy ďalej tvrdí, že «toto právo už svojou podstatou neznamená len právo na prístup k (volenej alebo) inej verejnej funkcii, ktorou funkcia člena Súdnej rady Slovenskej republiky je, ale toto právo implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie, resp. na ochranu pred svojvoľným konaním každého, vrátane konania orgánu štátnej moci, v danom prípade vlády SR.

Z pohľadu ústavného práva ide pri odvolaní člena Súdnej rady SR menovaného vládou SR o zákonom schválený a možný zásah do osobnej sféry jednotlivca – člena súdnej rady. Takýto zásah okrem toho, že musí byť upravený zákonom, musí tiež súčasne sledovať dosiahnutie určitého legitímneho cieľa a vo vzťahu k tomuto cieľu musí byť primeraný. Je preto nevyhnutné, aby v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) bola splnená neopomenuteľná podmienka, že takýto zásah do autonómnej sféry jednotlivca musí mať   jasný   a vopred   poznateľný   dôvod,   ktorý legitimuje použitie takéhoto   zásahu, pričom takýto zásah musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Z uvedeného je zrejmé, že každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek postupu štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc formálne   danú.   Takéto   všeobecné   oprávnenie   vo   forme   právomoci   môže   byť   len predpokladom na použitie takejto zásahovej kompetencie, ale je vylúčené, aby ňou bola daná neobmedzená (svojvoľná) intenzita takéhoto použitia.

Z   uvedeného   treba   vyvodiť   záver,   že   pre   použitie   kompetencie   štátneho   orgánu nestačí, aby tento orgán takúto kompetenciu mal zákonom priznanú, ale súčasne musí byť využitie a použitie takejto kompetencie štátnym orgánom realizované ústavne a zákonne konformným spôsobom (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).

Politická   strata   dôvery   aktuálnej   vládnej   a   zákonodarnej   moci   k   ustanoveným členom súdnej rady predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na odvolanie   člena   súdnej   rady,   ak   inak   naďalej   spĺňa   ústavou   stanovené   podmienky členstva v súdnej rade. V právnom a demokratickom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) by malo byť považované za samozrejmé (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), že táto dĺžka funkčného obdobia bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, všetkými orgánmi verejnej moci. Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej   a   výkonnej.   Opak   vedie   k   neprípustnému   politickému   zásahu   do   výkonu ústavnej funkcie člena Súdnej rady SR vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia.

Postupom   vlády   SR   pri   rozhodovaní   a   prijatí   uznesenia   o   odvolaní   sťažovateľa z funkcie člena Súdnej rady SR bol teda porušený čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom sa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho objektivita,   ktorou   sa   v   rozhodovacom   procese   musí   vylúčiť   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy rozhodovacieho orgánu bez akýchkoľvek objektívnych limitov (II. ÚS 9/00).

Vláda SR ako štátny orgán, viazaný kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, môže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,   nepostupovala,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného   odôvodnenia,   v   intenciách citovaných článkov Ústavy SR.

Za porušenie čl. 141a ods. 3 Ústavy SR považuje sťažovateľ postup vlády SR, ktorá napriek jeho legitímnym očakávaniam, že funkciu člena Súdnej rady SR bude vykonávať po dobu ustanovenú v citovanom článku, ho odvolala pred uplynutím funkčného obdobia v rozpore s právnou úpravou uvedenou v Ústave SR a bez akýchkoľvek dôvodov svojvoľne, teda len pre samotnú skutočnosť, že chce „na svoj obraz“ meniť členov Súdnej rady SR, aby títo plnili jej politické príkazy, na ktorých sa dohodnú, čím výrazne zasiahnu do deľby moci v našej krajine; opak nemá nič spoločné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý definuje Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát.

Je   nespochybniteľné,   že   postup   vlády   SR   pri   odvolaní z funkcie   člena   Súdnej   rady   SR   je   dôsledkom   protiústavného   výkladu   a   uplatňovania príslušných ustanovení Ústavy SR a zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s Ústavou SR, tak ako to prikazuje všeobecné interpretačné pravidlo čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 sa zrušuje“.

3. Vláda Slovenskej republiky je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia tak, ako ich vyčísli na verejnom pojednávaní a zaplatiť ich v lehote   do   troch   dní   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Bohumila   Nováka,   advokáta, advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica...“

Sťažovateľ   zároveň   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšiekonanie   odložil   vykonateľnosť   namietaného   uznesenia   vlády   až   do   právoplatnéhorozhodnutia vo veci samej.

Vec   bola   podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   pridelená   sudkyni   spravodajkyniMarianne Mochnáčovej, členke I. senátu ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo faxom 23. februára 2011 a následne poštou 28. februára 2011doručené podanie vlády Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 127 z 23. februára 2011poverila   ministerku   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   Luciu   Žitňanskú   (ďalej   len„ministerka spravodlivosti“) podať námietku predpojatosti „členov senátu - JUDr. Milana Ľalíka a JUDr. Petra Brňáka podľa § 27 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z..., ktorí rozhodujú vo veci nesúladu rozhodnutia vlády č. 37 zo dňa 19. januára 2011 o odvolaní členov Súdnej rady Slovenskej republiky a vymenovaní nových členov Súdnej rady Slovenskej republiky so základnými právami sťažovateľa“.

Sudkyňa spravodajkyňa predložila podanie ministerky spravodlivosti na rozhodnutieo predpojatosti II. senátu ústavnému súdu ako senátu príslušnému podľa rozvrhu práceústavného súdu na rok 2011 (čl. IV bod 1) o tejto veci konať a rozhodnúť.

II. senát ústavného súdu uznesením č. k. II. ÚS 36/2012-11 zo 14. marca 2012(doručeným   sudkyni   spravodajkyni   21.   mája   2012)   rozhodol,   že   sudcovia   Milan   Ľalíka Peter   Brňák   nie   sú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   vedenejpod sp. zn. Rvp 281/2011.

Sudkyňa spravodajkyňa sa výzvou zo 14. júna 2012 obrátila na Kanceláriu Súdnejrady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária súdnej rady“), Ministerstvo spravodlivostiSlovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“) a   Generálnu   prokuratúruSlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), aby sa vyjadrili k problematikeodvolávania členov súdnej rady.

Kancelária   súdnej   rady   odpovedala   prostredníctvom   svojej   vedúcej   listomz 25. júna 2012, v ktorom uviedla: «Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Súdna rada má 18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia.“

Súdna rada Slovenskej republiky v súčasnosti nemá 18 členov a z tohto dôvodu nie je určený ani termín jej najbližšieho zasadnutia.

Podľa   §   6   ods.   11   zák.   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín   zasadnutia   súdnej   rady,   návrh   programu   zasadnutia   súdnej   rady   a   materiály, o ktorých má podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní pred   termínom   zasadnutia   súdnej   rady;   materiály   doplnené   na   rokovaní   súdnej   rady podľa § 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady.“ Vzhľadom na vyššie uvedené a existujúci skutkový a právny stav, sa Súdna rada Slovenskej republiky vo Vami určenej 20 dňovej lehote nemôže k sťažností vyjadriť.»

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec sa k výzve ústavnéhosúdu vyjadril podaním zo 4. júla 2012, v ktorom v podstatnom uviedol:

„Keďže ústava vo vzťahu ku členom súdnej rady, na rozdiel od iných ústavných funkcií, neuvádza dôvody, na základe ktorých ich možno odvolať z ich funkcie, znamená to, že vnútorné zloženie súdnej rady vychádza z princípu zachovania vzťahu dôvery medzi členmi súdnej rady a subjektmi (vláda, prezident, národná rada, sudcovia), ktorí ich môžu z tejto funkcie odvolať aj bez uvedenia dôvodu, resp. z dôvodu straty dôvery. Oprávnenie vlády odvolať členov súdnej rady, ktorých vymenovala do funkcie a to aj bez uvedenia dôvodov,   nenarušuje   nezávislosť   súdnej   rady   ako   ústavného   orgánu   vzhľadom   na   jej zloženie a spôsob uznášania sa. Nezávislosť súdnej rady od výkonnej moci je v tomto prípade   zabezpečená   ústavou   stanoveným   spôsobom   kreovania   súdnej   rady,   kedy   jej predsedom sa zo zákona stáva predseda najvyššieho súdu z titulu svojej funkcie a ostatní jej členovia sú v polovici delegovaní prezidentom, národnou radou, vládou a druhú polovicu tvoria zvolení sudcovia. Súdna rada pre svoje rozhodnutie predpokladá konsenzus medzi členmi delegovanými predstaviteľmi jednotlivých moci, ktorý princíp vylučuje ovládnutie súdnej rady niektorou z moci a zodpovedá princípu deľby moci zakotvenom v ústave. Vymenovanie členov súdnej rady vládou je upravené v § 25 ods. 2 zákona o Súdnej rade SR. Ústava neurčila podmienky odvolania člena súdnej rady vymenovaného vládou. Vláda   SR nepodlieha nijakému právnemu obmedzeniu v rozhodovaní   o tom,   či odvolá takého člena súdnej rady, ktorého do súdnej rady vymenovala.“

Generálna   prokuratúra   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   k   predmetnej   vecivyjadrila   prostredníctvom   svojho   prvého   námestníka   Ladislava   Tichého   podanímz 9. júla 2012, v ktorom uviedla:

„Z uvedenej právnej úpravy vyplýva,   že zákonodarca neustanovil   žiadne právne dôvody, na základe ktorých by člen súdnej rady musel alebo mohol byť z tejto funkcie odvolaný. Ani neodstránenie dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady v zákonom ustanovenej   lehote   či   strata   bezúhonnosti   nie   sú   takýmto   právnym   dôvodom.   Konflikt záujmov (tzv. inkompatibilita) a strata bezúhonnosti sú totiž podľa § 26 ods. 1 úvodnej vety a znenia ustanoveného v písmenách g) a h) právnymi dôvodmi, na základe ktorých zaniká funkcia člena súdnej rady priamo zo zákona. Tieto – ale aj iné vážne dôvody – by mohli byť právnymi dôvodmi na odvolanie členia súdnej rady. Zákonodarca sa však rozhodol inak. Umožnil síce odvolanie člena súdnej rady [§ 26 ods. 1 písm. c)], ale v zákone neustanovil žiadne dôvody, ktoré by mohli viesť k jeho odvolaniu. Neupravil ani spôsob, ako sa člen súdnej rady o svojom odvolaní dozvie, či má právo byť prítomný na hlasovaní o odvolaní, či má   právo   vyjadriť   sa   k   dôvodu   odvolania,   či   má   právo   domáhať   sa   ochrany pri nezákonnom odvolaní a najmä - kedy presne mu zaniká oprávnenie vykonávať funkciu člena súdnej rady. Na základe oznámenia predsedovi súdnej rady urobeného podľa právnej úpravy ustanovenej v § 27 v spojení s § 24 ods. 2 a § 25 zákona č. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky nie je možné jednoznačne určiť, kedy zanikla funkcia doterajšiemu členovi súdnej rady, čo spochybňuje výsledky hlasovania samotnej Súdnej rady Slovenskej republiky.

Právnu úpravu zákona   č. 185/2002   Z. z. o Súdnej rade Slovenskej   republiky je potrebné dôsledne preskúmať z hľadiska jej zlučiteľnosti s princípmi právneho štátu

-   princípu   deľby   moci,   princípu   nezávislosti   súdnej   moci,   princípu   ústavnosti, princípu legality, princípu právnej istoty a so zreteľom na problematiku odvolania člena súdnej rady z hľadiska predvídateľnosti zákona a legality zásahu štátu do práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 141a ods. 3 ustanovila funkčné obdobie členov súdnej rady. Každý člen súdnej rady bol zvolený alebo vymenovaný do funkcie na päť rokov. Toto funkčné obdobie členov súdnej rady nemožno skrátiť len z dôvodu zmeny mocenských politických   síl   po   voľbách.   Snaha   politických   strán   a   politických   hnutí   presadiť   si   čo najväčší   vplyv   vo   všetkých   sférach   spoločenského   života   musí   byť   v   rozumnej   miere limitovaná   v   záujme   ochrany   demokratických   hodnôt.   Ak   by   dôvodom   na   odvolanie z funkcie člena súdnej rady mala byť strata politickej dôvery s cieľom umožniť orgánom kreovaným   na   politickej   báze   ustanoviť   za   členov   súdnej   rady   osoby,   ktoré   majú   ich politickú dôveru, v takom prípade by ústavodarca nepochybne neustanovil žiadne funkčné obdobie a ustanovenia o Súdnej rade Slovenskej republiky by konštituoval inak.

Postup   vlády   spočívajúci   v   odvolaní   člena   súdnej   rady   bez   uvedenia   dôvodu a bez opory v zákone neobstojí v teste legality, legitimity a proporcionality zásahu štátu do základných práv a slobôd chránených Ústavou Slovenskej republiky a Medzinárodným dohovorom o občianskych a politických právach. Vo všeobecnosti z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je možné vyvodiť záver, že zásah štátu do základných práv a slobôd je legálny len vtedy, ak je vykonaný na základe platného a účinného zákona, ktorého   právna   úprava   musí   byť   predvídateľná,   musí   obsahovať   konkrétne   prostriedky, ktorými   štát   je   oprávnený   disponovať   pri   zasahovaní   do   základných   práv   a   slobôd a jednotlivcovi   musí   poskytovať   ochranu   proti   arbitrárnemu   zásahu.   Zásah   štátu do základných   práv   a   slobôd   možno   považovať   za   legitímny   len   vtedy,   ak   opatrenie umožňujúce zásah do základných práv a slobôd je v súlade s cieľmi, ktorých legitimita vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pri zásahoch štátu do základných práv a slobôd musí byť dodržaná rovnováha medzi základnými právami a slobodami jednotlivca a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zásahu do jeho základných práv a slobôd. Tieto prostriedky musia byť primerané cieľu, ktorý sa má nimi dosiahnuť a musia byť spôsobilé sledovaný legitímny cieľ dosiahnuť. V tomto smere má právna úprava zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky vážne nedostatky, ktoré sa následne prejavili v postupe vlády pri odvolávaní niektorých členov Súdnej rady Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   454/2012-30   z   3.   októbra   2012   sťažnosťsťažovateľa prijal na ďalšie konanie a zároveň druhým výrokom tohto uznesenia jeho návrhuna odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády nevyhovel. K tomuto rozhodnutiupripojila podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné stanovisko sudkyňa MariannaMochnáčová (sudkyňa spravodajkyňa).

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním č. 2963/2013/KPV z 5. februára 2013(doručeným   8.   februára   2013)   v   predmetnej   veci   vyjadril   predseda   vlády   Slovenskejrepubliky   Róbert   Fico   (ďalej   len   „predseda   vlády“),   ktorý   k   vecnej   stránke   sťažnostisťažovateľa uviedol:

„... podľa môjho názoru sú všetky uznesenia vlády Slovenskej republiky, ktorými vláda Slovenskej republiky odvolala členov Súdnej rady Slovenskej republiky, v súlade s ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukazujem na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 201 1, ktorým Ústavný súd Slovenskej   republiky   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť JUDr. D. H.

Na základe uvedeného zastávam názor, že ani prijatím uznesenia vlády Slovenskej republiky   z   19.   januára   2011   č.   37.   ktorým   vláda   Slovenskej   republiky   odvolala ⬛⬛⬛⬛ z funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky, nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa. a preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

K doručenému podaniu predsedu vlády z 5. februára 2013 sa sťažovateľ vyjadrilprostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   z   26.   februára   2013   (doručenýmústavnému súdu 4. marca 2013), v ktorom uviedol:

„Podľa môjho názoru, moje odvolanie ako člena Súdnej rady Slovenskej republiky menovaného Vládou Slovenskej republiky ešte pred uplynutím môjho volebného obdobia, teda   skôr,   ako   uplynulo   moje   5   ročné   volebné   obdobie,   bez   toho,   aby   bola   splnená akákoľvek zákonná podmienka potrebná na moje odvolanie Vládou Slovenskej republiky, je neústavné, pretože v uznesení o odvolaní nebol uvedený žiadny dôvod môjho odvolania. Pokiaľ vo vyjadrení predseda Vlády Slovenskej republiky poukazuje na uznesenie Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   č. k.   IV.   ÚS   46/2011-13 zo   17.   2.   2011,   ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť JUDr. D. H., som presvedčený, že uvedené rozhodnutie bolo vydané   nezákonným   senátom.   Dôvodom   tohto   konštatovania   je   skutočnosť,   že   v   dobe vydania tohto uznesenia poradcom tohto senátu bol ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol Vládou   Slovenskej   republiky   menovaný   za   člena   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky a nepochybne mal záujem, aby toto jeho menovanie nebolo ničím spochybnené, a senát mal záujem, vzhľadom na vzťah s týmto poradcom, aby bolo ich rozhodnutie pre tohto poradcu priaznivé.   Navyše   nie   je   možné   vylúčiť   ani   záujem   tohto   senátu   rozhodnúť   o   ústavnej sťažnosti JUDr. D. H., čím skôr v prospech Vlády Slovenskej republiky, ktorá vykonala odvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky, okrem iných aj JUDr. D. H., a súčasne tým istým uznesením menovala nových členov Súdnej rady Slovenskej republiky, medzi iným aj ⬛⬛⬛⬛, čo by preukazovalo politickú angažovanosť tohto senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Toto svoje tvrdenie preukazujem tým, že uvedený senát rozhodol vo veci nezvyčajne superrýchlo, a to 9 dni po podaní sťažnosti, keď sťažnosť som podal 7. 2. 2011 a rozhodnuté bolo už 17.2. 2011.

I   keď   predseda   Vlády   Slovenskej   republiky   vo   svojom   vyjadrení   vychádza zo správnosti   cit.   uznesenia   Ústavného   súdu   SR,   som   presvedčený,   že   tento   názor   je nesprávny, pretože súčasnou vládou menovaní členovia Súdnej rady Slovenskej republiky nahrádzali neústavne menovaných členov Súdnej rady Slovenskej republiky. Tým došlo len k náprave neústavného stavu.

Z uvedených dôvodov navrhujem vyjadrenie predsedu Vlády Slovenskej republiky neakceptovať a mojej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť.“

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nesúhlasil s upustením od verejného pojednávania,v predmetnej veci sa 28. mája 2013 uskutočnilo verejné pojednávanie, na ktorom právnyzástupca sťažovateľa uviedol, že sa pridržiava celého obsahu svojich písomných podaní,a zároveň   predložil   vyčíslenie   trov   konania.   Zástupca   vlády   sa   predmetného   verejnéhopojednávania nezúčastnil. Verejné pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito.

II.

Prvým výrokom uznesenia č. k. I. ÚS 454/2014-58 z 9. júla 2014 bol schválenýnávrh stanoviska na zjednotenie právneho názoru I. senátu ústavného súdu v tejto vecia odchýlneho právneho názoru IV. senátu ústavného súdu vysloveného v skutkovo obdobnejveci v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 a zároveň I. senát ústavnéhosúdu druhým výrokom tohto uznesenia uložil sudkyni spravodajkyni povinnosť predložiťnávrh tohto stanoviska predsedníčke pléna ústavného súdu na jeho prerokovanie plénomústavného súdu.

Sudkyňa   spravodajkyňa   v zmysle   §   6   zákona   o ústavnom   súde   predložila   plénuústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov IV. senátu ústavnéhosúdu vyslovených v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 a I. senátuústavného   súdu   v jeho   stanovisku   schválenom   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   454/2012-58z 9. júla 2014,   ku ktorému   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľav konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 454/2012.

Plénum ústavného súdu uznesením č. k. Plz. ÚS 4/2014-12 z 12. novembra 2014návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov zamietlo.

III.

Ústavnému súdu bolo 3. decembra 2014 doručené oznámenie sťažovateľa, v ktoromuviedol: „Na   podanom   návrhu   trvám   a súhlasím,   aby   sa   v predmetnej   veci   konalo bez verejného pojednávania.“

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   rozhodol   o predmetnej   veci   na   neverejnomzasadnutí I. senátu ústavného súdu.

IV.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   právpodľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesenímvlády č. 37 z 19. januára 2011.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   formuluje   vo   vzťahu   k   namietanémuuzneseniu vlády v zásade tieto námietky:

a) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnejrady   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   z jeho   funkcie   pri   absencii   úpravy   dôvodovodvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladovustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo vládav jeho prípade zjavne nerešpektovala,

b)   súdna   rada   je   podľa   sťažovateľa „vrcholným   ústavným   orgánom   súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“,a preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,

c) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnejrady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvodna odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.

V nadväznosti na prvú z uvedených námietok sťažovateľa, podľa ktorej vláda môžepodľa   jeho   tvrdenia   odvolať   člena   súdnej   rady   z funkcie,   len   ak   „stratí“   jedenz predpokladov svojho ustanovenia do tejto funkcie uvedený v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j.„nepreukázanie existencie vysokoškolského vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich rokov odbornej praxe alebo stratou bezúhonnosti“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na§ 26 ods. 1 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnejrade“), ktorý znie:

„(1) Funkcia člena súdnej rady zanikáa) uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady, b) vzdaním sa funkcie člena súdnej rady, c) odvolaním člena súdnej rady, d) smrťou člena súdnej rady,e) zánikom funkcie sudcu, ak ho za člena súdnej rady zvolili sudcovia,f) zánikom funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,g) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady podľa § 3 ods. 5,h) ak člena súdnej rady už nemožno považovať za bezúhonného.“

Z citovaného vyplýva, že zákon o súdnej rade rozlišuje medzi zánikom funkcie členasúdnej rady priamo zo zákona, t. j. vtedy, ak nastanú skutočnosti uvedené v ustanoveniach§ 26 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) zákona o súdnej rade, a zánikom funkcie členasúdnej rady na základe odvolania [§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade].

Sťažovateľ tvrdí, že člen súdnej rady môže byť odvolaný z funkcie člena súdnej rady,len vtedy, ak „stratí“ jeden z ústavných predpokladov na výkon funkcie člena súdnej radyuvedených v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j. a) prestane byť bezúhonný,b) preukáže sa (dodatočne), že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie,c) preukáže sa (dodatočne), že nespĺňa predpoklad najmenej 15 rokov odbornej praxe.

Tvrdenie sťažovateľa zjavne nemá oporu ani v ústave [ústava v ustanovení čl. 141aods. 1 písm. d) neuvádza taxatívnym a ani demonštratívnym spôsobom dôvody, na základektorých môže vláda ňou vymenovaného člena súdnej rady odvolať z funkcie] a ani v zákoneo súdnej rade, keďže príslušné ustanovenie tohto zákona [§ 26 ods. 1 písm. c)] obdobne akoústava nevymedzuje dôvody, na základe ktorých môže vláda člena súdnej rady odvolaťz funkcie, t. j. zjavne predpokladá aj iné dôvody, na základe ktorých môže vláda uplatniťprávomoc   zverenú   jej   priamo   ústavou   (odvolať   ňou   vymenovaného   člena   súdnej   radyz funkcie). Navyše, tvrdenie sťažovateľa je aspoň vo vzťahu k „strate bezúhonnosti“ členasúdnej rady zjavne nepresné (nesprávne), keďže v prípade „straty bezúhonnosti“ funkciačlena súdnej rady zaniká priamo zo zákona na základe § 26 ods. 1 písm. h) zákona o súdnejrade, a teda nie odvolaním.

Ak   vezmeme   do   úvahy,   že   preukázanie   existencie   vysokoškolského   vzdelaniaa existencie pätnástich rokov odbornej praxe je vláda povinná obligatórne preskúmať užpri vymenúvaní určitej osoby za člena súdnej rady (a je teda prakticky nepredstaviteľné,že by do funkcie člena súdnej rady vymenovala osobu, ktorá tieto podmienky nespĺňa),tak by   ustanovenie   právomoci   vlády   odvolávať   ňou   ustanoveného   člena   súdnej   radypred uplynutím jeho funkčného obdobia predstavovalo v zásade prázdnu množinu a bolo byv legislatívnej úprave (tak v ústave, ako aj v zákone o súdnej rade) v podstate nadbytočné.Uvedené skutočnosti signalizujú zjavnú neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o možnostivlády   odvolať   člena   súdnej   rady   (ňou   vymenovaného)   len   z   dôvodov   vyplývajúcichz čl. 141a ods. 2 ústavy, o to viac, že sám sťažovateľ v zásade nespochybňuje a ani nemôžespochybňovať   právomoc   vlády   odvolať   niektorého   z   troch   členov   súdnej   rady,   ktorýchvymenovala,   keďže   táto   právomoc   vlády   je   výslovne   uvedená   v   dikcii   čl.   141a   ods. 1písm. d)   ústavy.   Navyše,   ak   by   sa   argumentácia   sťažovateľa   doviedla   do   dôsledkov,nemohla by vláda odvolať svojho „nominanta“ z funkcie člena súdnej rady ani v prípade,ak by   sa   tento   dlhodobo,   resp.   vôbec   nezúčastňoval   zasadnutí   súdnej   rady   (napr.zo zdravotných alebo iných dôvodov), a neplnil by si tak základnú povinnosť vyplývajúcuz členstva v súdnej rade, ktorú možno implicitne z ústavnej, ale i zákonnej úpravy vyvodiť(hoci táto povinnosť a ani ďalšie povinnosti člena súdnej rady nie sú v ústave ani v zákoneo súdnej rade výslovne uvedené). To isté by pritom v zásade muselo platiť aj o členochsúdnej rady, ktorí sú volení a odvolávaní sudcami Slovenskej republiky, Národnou radouSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   a prezidentom   Slovenskej   republiky(ďalej len „prezident“). Rovnako by pri dôslednej akceptácii argumentácie sťažovateľa bolov zásade   problematické   odvolať   člena   súdnej   rady   z funkcie,   ak   by   bol   právoplatnýmrozhodnutím   súdu   pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony,   resp.   by   jeho   spôsobilosťna právne úkony bola obmedzená.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého jesúdna rada „vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných   inštitucionálnych   prvkov   je   nezávislosť“, naopak,   stotožňuje   sa   s   nímpoukazujúc   pritom   aj   na   príslušnú   časť   dôvodovej   správy   k návrhu   ústavného   zákona,ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavnéhozákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. [parlamentná tlač č. 1271 (ďalejlen „dôvodová správa)], predloženého skupinou poslancov, v ktorej sa uvádza: „Začlenenie Súdnej rady SR do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti   a oddelenia   výkonu   súdnej   moci   od   iných   orgánov   štátu.“ V nadväznostina uvedené ústavný súd ale pripomína, že existuje viacero inštitucionálnych mechanizmov,prostredníctvom   ktorých   môže   ústavodarca   zabezpečiť   nezávislosť   určitého   ústavnéhoorgánu od iných ústavných orgánov (resp. iných mocí), ku ktorým nepochybne patrí ajústavou ustanovený spôsob kreovania príslušného ústavného orgánu a jemu zodpovedajúcezloženie tohto   ústavného   orgánu,   ako   aj   ústavou ustanovený spôsob   jeho uznášania sa(rozhodovania).

Ústavou ustanovený spôsob kreovania súdnej rady je vo svojej podstate založenýna „delegačnom princípe“. V ústavou ustanovenom počte sú za členov súdnej rady volení,resp.   vymenovaní   (delegovaní)   zástupcovia   sudcov   Slovenskej   republiky   (tedapredstaviteľov súdnej moci), národnej rady, prezidenta a vlády. Takto kreované ústavnézloženie súdnej rady pritom v spojení s ústavou ustanoveným spôsobom uznášania sa súdnejrady je zároveň založené na nevyhnutnosti dosiahnuť pri rozhodovaní konsenzus medzičlenmi „delegovanými“ predstaviteľmi jednotlivých mocí (sudcami Slovenskej republikyna jednej strane a zástupcami národnej rady, prezidenta a vlády na druhej strane). To nielenprincipiálne, ale aj fakticky vylučuje, aby niektorá z týchto mocí „politicky ovládla“ súdnuradu, keďže (najmenej) polovicu jej členov tvoria sudcovia (predseda najvyššieho súdua ôsmi sudcovia zvolení sudcami Slovenskej republiky) a druhú polovicu tvoria členovianominovaní „do   tohto   orgánu   v   rovnomernom   pomere   vládou   Slovenskej   republiky, Národnou radou Slovenskej republiky a prezidentom Slovenskej republiky“, čo zodpovedá„Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd.“ (pozri dôvodovúsprávu).

Ústavou ustanovený spôsob kreovania a zloženia súdnej rady v spojení s ústavouustanoveným spôsobom jej uznášania sa (rozhodovania) má pritom aj vecné odôvodnenievzhľadom na ústavou vymedzenú pôsobnosť súdnej rady (čl. 141a ods. 4 ústavy v znení jejnovely   č.   161/2014   Z.   z.),   ktorá   je   podrobnejšie   rozvedená   v   zákone   o   súdnej   rade.Do pôsobnosti   súdnej   rady   totiž   patrí   okruh   otázok,   ku   ktorým   majú   právo   celkomodôvodnene (legitímne) sa vyjadriť a podieľať sa na rozhodovaní o nich nielen zástupcoviasudcov Slovenskej republiky [ako základného personálneho substrátu súdnej moci, ktorýmústava   garantuje   nezávislý   výkon   sudcovskej   funkcie   a   nezávislosť   sudcovskéhorozhodovania   (pozri   čl.   144   ústavy)],   ale   aj   zástupcovia   národnej   rady   ako   jedinéhozákonodarného orgánu Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), zástupcovia prezidenta akohlavy štátu, ktorá disponuje významnými právomocami smerujúcimi či už priamo, alebonepriamo do sféry súdnej moci [pozri napr. právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1písm. j), o), s) a f) ústavy], a tiež vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci (čl. 108ústavy).

Takto koncipované ústavné zloženie prispieva nielen „k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu   na   riešené   problémy (problémy   súdnictva,   pozn.) a zamedzeniu   prípadnej jednostrannosti   náhľadu   na   ich   riešenie“ (pozri   dôvodovú   správu),   ale   je   zároveň   ajprejavom skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princípdeľby moci chápať absolútne a izolovane, ale len v spojení so systémom vzájomných bŕzda protiváh. Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že byiné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálnemožnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nieje   dotknutý   fundamentálny   základ   nezávislosti   súdnej   moci   spočívajúci   v   nezávislostisudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci (zodpovedajúcev podstate   argumentácii   sťažovateľa)   založené   na   tvrdení,   že   o   veciach   týkajúcich   sasúdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremáciisúdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavnéhoprincípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratickýcha právnych štátov.

Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakýchpodmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, nepochybne patrí aj funkcia člena súdnej rady.Aj keď už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že odvolanie z volenej aleboinej   verejnej   funkcie   nemožno   považovať   za   akt   odopretia   prístupu   k   týmto   funkciám(m. m. II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačnéhouchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie   v   týchto   funkciách(II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00), nepovažuje ústavný súd vo veci sťažovateľa za vhodnéa ani účelné zásadným spôsobom spochybňovať jeho tvrdenie, že „... toto právo implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie...“, a toaj vzhľadom na to, že v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998 v zásade (aj keď vzásadne   iných   okolnostiach)   pripustil,   že   získaním   verejnej   funkcie „sa   ústavné   právoobčanov   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok...nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo naprístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej mociosobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobomustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bezakejkoľvek ústavnej či zákonnej opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr.ak by mu ústava (alebo zákon) takúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možnéz ústavy (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].

Za   daných   okolností   by   sa   nepochybne   dalo   uvažovať   o   možnom   porušenízákladného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej(verejnej) funkcie z iných dôvodov alebo nad rámec dôvodov, ktoré ustanovuje ústava(ak by   napr.   prezident   odvolal   z   funkcie   sudcu   ústavného   súdu   nad   rámec   dôvodovuvedených   v čl.   138   ods.   2   ústavy   alebo   predsedu   najvyššieho   súdu   z   tejto   funkcienad rámec   dôvodov   uvedených   v   čl.   147   ústavy,   prípadne   aj z   iných   dôvodov),   alebonad rámec dôvodov uvedených v zákone [napr. ak by národná rada navrhla prezidentoviodvolať generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)z iných dôvodov, ako sú uvedené v § 8 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov, a prezident by takýto návrh akceptoval].

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,že ústava rozlišuje medzi ústavnými (verejnými) funkciami, z ktorých

a) nemožno ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím volebnéhoobdobia vôbec odvolať [napr. z funkcie poslanca národnej rady; v tomto prípade ústava lentaxatívnym spôsobom vymenúva dôvody, v dôsledku ktorých môže dôjsť k zániku mandátuposlanca (pozri čl. 81a ústavy)],

b)   možno   ústavného   činiteľa   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   z jeho   ústavnejfunkcie odvolať len na základe ústavou alebo zákonom ustanovených dôvodov [popri užspomenutým funkciám sudcov ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu a generálnehoprokurátora,   ide   ďalej napr. o   funkciu   verejného   ochrancu   práv (pozri   čl. 151a ods.   5ústavy),   predsedu   a podpredsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky(pozri   čl. 51 ods. 1   ústavy v spojení s § 12 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v zneníneskorších predpisov)] a

c)   možno   ústavného   činiteľa   odvolať   z jeho   ústavnej   funkcie   pred   uplynutímfunkčného (volebného) obdobia bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody,na základe ktorých k takémuto odvolaniu môže dôjsť.

K   ústavným   (verejným)   funkciám,   z   ktorých   možno   ústavného   činiteľa   odvolaťbez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciám členovsúdnej   rady),   patria   funkcie   predsedu   a   podpredsedov   národnej   rady,   ako   aj   funkciepredsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako akopri členoch súdnej rady ústava a tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996Z.   z.   o rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v   znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliťa odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne lenprávomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolaťich   z   tejto   funkcie   upravuje   výslovne   len   rokovací   poriadok,   pozn.)   týchto   ústavnýchčiniteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy,resp. § 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku).

Rovnako tak nie sú v ústave ani v žiadnom zákone uvedené dôvody na odvolaniepredsedu a ďalších členov vlády prezidentom, pričom v posudzovaných súvislostiach jeirelevantné, že aktu odvolania predchádza iná právne relevantná skutočnosť; vyslovenienedôvery národnou radou alebo návrh predsedu vlády na odvolanie člena vlády adresovanýprezidentovi   (pozri   čl.   110,   čl.   111,   čl.   115   ods.   1   a   čl.   116   ods.   3   a   6   ústavy).V posudzovaných   súvislostiach   taktiež   nemá   podstatný   význam   ani   skutočnosť,   žena rozdiel od   členov súdnej rady nemajú funkcionári národnej rady ani   členovia vládyv ústave výslovne ustanovené funkčné obdobie; z povahy veci totiž vyplýva, že toto jev zásade nepriamo odvodené z volebného obdobia národnej rady.

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkciívolí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j.na vzťahoch   ústavno-politickej   zodpovednosti.   Z   toho   vyplýva,   že   národná   rada   môžefunkcionárov   národnej   rady   z   ich   ústavných   funkcií   odvolať   aj   bez   toho,   aby   svojímkonaním   (opomenutím)   porušili   určitú   právom   ustanovenú   povinnosť,   t.   j.   k   odvolaniuz ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch jezaložené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, ževzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnomvzťahu   k   prezidentovi,   ktorý   disponuje   právomocou   odvolať   ich   z   funkcie,   ale   na   ichzodpovednostnom vzťahu k národnej rade (prípadne aj k predsedovi vlády v prípade ďalšíchčlenov   vlády,   pozn.),   pričom   prezident   tento   zodpovednostný   vzťah   len   autorizuje(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanietvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskejrepubliky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založenýna porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorádisponuje   právomocou   voliť   a   odvolávať   ich   z   ich   ústavnej   funkcie,   resp.   na   vzťahochpredsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť zosamotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.

V   prvom   rade   ústavný   súd   nemá   dôvod   (a   v zásade   ani   právo)   spochybňovaťracionálny   prístup   ústavodarcu   k   vnútornej   konštrukcii   čl.   141a   ústavy   upravujúcehopostavenie,   zloženie,   pôsobnosť   a spôsob   uznášania   sa   súdnej   rady.   Ak   ústavodarcana rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základektorých   možno   členov   súdnej   rady   odvolať   z ich   funkcie,   tak   to   neurobil   z   dôvoduopomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnémuzloženiu   súdnej   rady   pozostávajúceho   zo   zástupcov   jednotlivých   zložiek   moci,resp. ústavných   orgánov,   ktoré   tieto   zložky   moci   reprezentujú,   ako   aj   z   ústavouustanoveného spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcovjednotlivých   zložiek   moci,   resp.   zástupcov   ústavných   orgánov,   ktoré   ich   reprezentujúvo veciach týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnostisúdnej rady.

Ústavou   ustanovená   vnútorná   konštrukcia   (zloženie)   súdnej   rady   by   totižpodľa názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnejrady po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktoríich do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, takaspoň podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zverilprávomoc   kreovať   (voliť   a vymenúvať)   členov   súdnej   rady,   t.   j.   sudcom   Slovenskejrepubliky,   národnej   rade,   prezidentovi   a   vláde,   prenášať   na   pôdu   súdnej   rady   svojepredstavy   o   fungovaní   súdnictva   a ovplyvňovať   v   primeranom   rozsahu   (v   rozsahuzodpovedajúcom   počtu   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   ich   kreačnej   dispozícii)   jejrozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášaniavychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôverymedzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musízodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,resp.   aj   z   iného   ústavou   a   ani   zákonom   neustanoveného   dôvodu.   Na   tom   nič   nemenískutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy ústavy označenej nadpisom „Súdnamoc“,   ani   to,   že   do   pôsobnosti   súdnej   rady   patria   veci   týkajúce   sa   chodu   súdnictva.Ide o vyvážené   ústavné   riešenie,   ktoré   je   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   princípovdemokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzda protiváh   v   rámci   ústavou   ustanoveného   systému   deľby   moci,   ktoré   zároveň   v   plnomrozsahu   rešpektuje   princíp   nezávislosti   sudcov   a sudcovského   rozhodovania.   V   tejtosúvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,prezidenta   a   sudcov   Slovenskej   republiky)   odvolať   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   jej„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady akoústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.

Vychádzajúc z uvedených úvah a právnych záverov nemohol ústavný súd súhlasiťs tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť   len   zmenou   politického   prostredia   v   moci   zákonodarnej   a   výkonnej.“. Naopak,v kontexte   s   uvedenými   právnymi   závermi   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ústavnákonštrukcia   ustanovovania   a   odvolávania   členov   súdnej   rady   v   kontexte   s   ďalšímiustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať členasúdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, resp.v dôsledku zmeny „politického prostredia v moci... výkonnej“.

Postup vlády pri odvolávaní sťažovateľa z funkcie člena súdnej rady, ktorý vyústildo namietaného uznesenia z 19. januára 2011, zodpovedá preto podľa názoru   ústavnéhosúdu ústavne konformnej interpretácii a aplikácii čl. 141a ods. 1 ústavy, a nie je v takejpríčinnej súvislosti s obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani s čl. 1 ods. 1,čl.   2   ods. 2,   čl.   12   ods.   2   a čl. 141a   ods.   3   ústavy,   ktoré   sťažovateľ   označuje   v   petitea ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, ktorá by umožňovala, aby ústavný súd moholreálne vo svojom rozhodnutí dospieť k záveru o ich porušení.

Sťažovateľ   sa   v   petite   tiež   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietanýmuznesením vlády došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale túto časť petitu v texte sťažnosti žiadnym spôsobomneodôvodňuje. Z jej celkového vyznenia možno len usudzovať, že ich porušenie namieta zrovnakých   dôvodov,   ako   malo   podľa   jeho   argumentácie   dôjsť   aj   k   porušeniu   jehozákladného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141aods.   3   ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   nemá   ústavný   súd   relevantný   dôvod   osobitneposudzovať dôvody opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a len odkazuje na svojeprávne závery vyjadrené vo vzťahu k možnému porušeniu ďalších ustanovení ústavy, ktorésťažovateľ v petite označil. Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, žev prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založenána taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodovodvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (ajkeď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktoréhopríslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomutozáveru zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti ústavy aj prevládajúca ústavná praxodvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, tak ako to jeuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014