znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 454/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“,   v citáciách   aj   „porušovateľ“)   sp.   zn.   5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že „Okresný   súd Bratislava I. v právnej veci navrhovateľa N., spol. s r. o. proti odporcovi H. B. o zaplatenie 14.060.634,60 € z titulu náhrady škody alebo z titulu bezdôvodného obohatenia rozhodol o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania, ku ktorej zaviazal neúspešného navrhovateľa. Na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu vydal Krajský súd v Bratislave rozhodnutie,   ktorým   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   navrhovateľa   zaviazal   na náhradu trov odvolacieho konania. Proti týmto rozsudkom, ako okresného, tak i krajského súdu podal na podnet navrhovateľa generálny prokurátor na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie, v ktorom sa domáhal, aby rozsudky obidvoch súdov boli zrušené a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   SR   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora rozhodol,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   13.   júna   2007,   č.   k. 19 C 191/2005-250 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. mája 2009, sp. zn. 9 Co 399/07 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že ho generálny prokurátor podal z týchto dvoch dôvodov:

1/ Obidva súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej ( § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. ) tým, že v odôvodnení rozsudkov opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné pre právne posúdenie, či je zodpovednosť odporcu ( čo do právneho základu ) daná. Naopak, zaoberali sa hodnotením pravdivosti takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú pre právne posúdenie veci žiadny význam.

2/ Konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojim významom   zásadný   pre   správne   skutkové   zistenia,   a   na   odmietnutie   vykonania   dôkazu v odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora zo dňa 02. 09. 2010 namietal jeho nedôvodnosť, pričom k obidvom uplatneným dovolacím dôvodom podal podrobné vysvetlenia.“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Tým,   že   porušovateľ (t.   j.   najvyšší   súd,   pozn.)   sa zaoberal otázkami, na ktoré nie je zo zákona oprávnený, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. článku 2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Porušovateľ v tomto konaní prekročil svoje oprávnenie, pri rozhodovaní išiel zjavne nad rámec procesných dôvodov uvedených v mimoriadnom dovolaní, dokonca zasiahol do hmotnoprávnej podstaty sporu a svojim spôsobom prejudikoval a naznačil ako by spor vrátený na úroveň súdu prvého stupňa mohol dopadnúť, pričom na takéto závery nebol oprávnený.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo navrhovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   uznesením   Najvyššieho   súdu...,   č.   k. 5 MCdo 10/2010 zo dňa 14. 06. 2011 porušené bolo. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 5 MCdo 10/2010 zo dňa 14. 06. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €...“

6.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu,   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 22. júna 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.   9   Co   399/07   zo   7.   mája   2009   a rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn. 19 C 191/2005 z 13. júna 2007.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

9. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011, ku ktorému (porušeniu) malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa stotožnil s dovolacími   dôvodmi   a právnymi   názormi   prezentovanými   generálnym   prokurátorom v mimoriadnom dovolaní z 22. júna 2010.

10.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   vychádza   v zásade z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom stanovisku k mimoriadnemu dovolaniu a ktorými sa najvyšší súd zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

12.   Právo na súdnu   ochranu sa   v občianskoprávnom   konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní,   t.   j.   aj   konania   o mimoriadnom dovolaní, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 243 a nasl. OSP (štvrtá hlava štvrtej   časti).   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   proti každému právoplatnému rozhodnutiu súdu z ustanovenia § 243f OSP výslovne vyplýva, že takéto dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v odseku 1 písm. a) až c) tohto zákonného ustanovenia. Podľa § 243i ods. 1 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerané ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 – § 243c).

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14.   Ústavný   súd,   ako   to   vyplýva   z   jeho   konštantnej   judikatúry,   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011, ktorým v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol tak, že zrušil prvostupňový rozsudok sp. zn. 19 C 191/2005 z 13. júna 2007 a odvolací rozsudok sp. zn. 9 Co 399/07 zo 7. mája 2009. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup tohto súdu,   ktorý   by nemal oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal   a vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   (a   tiež   argumentáciou   generálneho prokurátora),   a   pretože   sa   s nimi   stotožnil,   zrušil   mimoriadnym   dovolaním   rozpadnuté rozhodnutia   všeobecných   súdov.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného mimoriadneho   dovolania,   v   rámci   ktorého   uviedol:   a) „Proti   týmto   rozsudkom,   ako okresného,   tak   aj   krajského   súdu,   s   poukazom   na   ustanovenie   §   243e   ods.   1   O.   s.   p. v spojení   s   §   243f   ods.   1   písm.   a/,b/   O.   s.   p.   podal   na   základe   podnetu   navrhovateľa mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol uvedené rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že konajúce súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci tým, že v odôvodnení rozsudkov opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové tvrdenia   účastníkov,   ktoré   boli   relevantné   pre   právne   posúdenie,   či   je   zodpovednosť odporcu   (čo   do   právneho   základu)   daná.   Naopak   zaoberali   sa   hodnotením   pravdivosti takých   sporných   tvrdení   účastníkov,   ktoré   nemajú   pre   právne   posúdenie   veci   žiadny význam. Bol toho právneho názoru, že ak súd vôbec nevyhodnotí takú skutočnosť, ktorá je účastníkom tvrdená a medzi účastníkmi sporná, a ktorá je podstatná pre právne posúdenie, či je základ nároku uplatneného v žalobe daný, ide o inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že konajúce súdy sa zamerali (a to nesprávne) na hodnotenie sporného tvrdenia, či stavba hradné schody mala alebo nemala   slúžiť   ako   oporný   múr   hradného   kopca...   Podstatná   skutková   okolnosť   pre posúdenie zodpovednostných vzťahov je... to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala technicky správne statické podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či stavba mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Inými slovami, hradné schody mali byť staticky podložené tak, že žiadnou stavebnou činnosťou v ich okolí, vykonanou lege artis, nedôjde k ich zosunu... zodpovednosť za škodu spôsobenú statickým narušením   stavby,   ku   ktorému   došlo   v dôsledku   stavebnej   činnosti   stavebníka   susednej stavby,   môže   byť   stavebníkovi   susednej   stavby   pričítaná   buď   vtedy,   ak   stavebník   pri stavebnej   činnosti   porušil   právnu   povinnosť   (subjektívna   zodpovednosť   podľa   §   420 Občianskeho   zákonníka)   alebo   ak   stavebník   pri   stavebnej   činnosti   právnu   povinnosť neporušil, za predpokladu neporušenia kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky narušenej stavby (objektívna zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka). Naopak, za škodu spôsobenú statickým narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej činnosťou   stavebníka   susednej   stavby,   zodpovedá   vlastník   staticky   narušenej   stavby,   ak stavebník   pri stavebnej   činnosti právnu   povinnosť neporušil,   za predpokladu porušenia kauzálnej   právnej   povinnosti   vlastníkom   staticky   narušenej   stavby   (subjektívna zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka).

Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že sporné skutkové tvrdenie (či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym spôsobom v odôvodnení   rozsudkov   nevyhodnotili...   Správne   mali   však   konajúce   súdy   prijať jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky podložená tak,   že   stavebnou   činnosť   v   jej   okolí,   vykonanou   lege   artis   (bez   porušenia   právnej povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že stavebnou činnosť na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia § 420 a § 451 Občianskeho zákonníka na skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť odporcu za škodu a za bezdôvodné   obohatenie (náklady vynaložené   na   opravu   schodov),   v prípade   kladnej odpovede návrh zamietnuť. Ak konajúce súdy nevyhodnotili podstatný skutkový záver, ktorý bol   medzi   stranami   sporný   a   ktorý   bol   pre   rozhodnutie   veci   zásadný,   zaťažili   konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Mimoriadny dovolateľ namietal aj to, že konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ OSP z   dôvodu,   že   odvolací   súd   odmietol   vykonať   navrhovateľom   navrhnutý   dôkaz,   svojím významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu v odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody. Navrhovateľ až v priebehu odvolacieho konania   získal   projektovú   dokumentáciu   stavby   hradné   schody   (technická   správa

-architektúra   Hradný   vrch   z   roku   1985).   Tento   dôkaz   navrhovateľ   v   priebehu prvostupňového konania predložiť alebo navrhnúť nemohol, nakoľko odporca vo svojich vyjadreniach na pojednávaní existenciu takejto listiny poprel. Prípustnosť takého dôkazu v odvolacom   konaní   je   preto   v   zmysle   §   205a   OSP   daná.   Význam   uvedeného   dôkazu   je značný,   nakoľko   v   projektovej   dokumentácii   sa   nachádza   informácia   o spôsobe plánovaného   podloženia   stavby   hradné   schody,   ktorá   nekorešponduje   s výsledkami znaleckého dokazovania o skutočnom podložení stavby (číslo listu 284 - technická správa odkazuje na geologický posudok a upozorňuje na nutnosť založenia stavby do skalnatého podlažia).“

b) Následne najvyšší súd oboznámil stanoviská účastníkov konania k mimoriadnemu dovolaniu: „Navrhovateľ   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   a   argumentáciou   mimoriadneho dovolateľa.

Odporca (t. j. sťažovateľ, pozn.) vo svojom vyjadrení navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. ako nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Bol toho názoru, že nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, nakoľko ako prvostupňový, tak aj odvolací súd rozhodli v danej veci v súlade so zákonom. Poukazoval na to, že žalobca netvrdil, že hradné schody boli nesprávne vystavané bez ohľadu na to, či mali slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca, ale práve naopak, že navrhovateľ v priebehu sporu tvrdil, že hradné schody mali byť postavené ako oporný múr celého hradného kopca a ako oporný múr neboli správne vystavané. V konaní neboli predložené také listinné dôkazy, resp. vo svedeckých výpovediach neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že stavba hradných schodov nemajúca charakter oporného múru hradného svahu, nemala správne statické podloženie, resp. že by nebola správne udržiavaná. Na stavbu hradné schody bolo riadne vydané kolaudačné rozhodnutie a odporca neporušil žiadnu povinnosť ako základ hmotnoprávnej podmienky pre priznanie náhrady škody. Bol toho názor, že v konaní nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. Nebolo totiž vôbec preukázané, kedy boli navrhovateľovi predmetné technické správy, ktoré chcel   použiť   ako   dôkaz   v   odvolacom   konaní,   doručené   a   tieto   boli   predložené   len vo fotokópii. Tieto existovali už od roku 1985 a aplikácia ustanovenia § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. preto neprichádzala do úvahy. Okrem toho ani obsah uvedených listín nemohol mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Vedľajší   účastník   na   strane   navrhovateľa   sa   k   mimoriadnemu   dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.“

c) Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne názory odôvodnil takto: «Najvyšší súd...   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   včas   generálnym   prokurátorom (§ 243g O. s. p.) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p. a § 243i ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.

Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. a tiež tzv. iných procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší   súd   nielen   v   konaní   o   dovolaní   (viď   §   242   ods.   1   O.   s.   p.),   ale   aj   v   konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Vzhľadom   na   túto   zákonnú   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní   postihnutom   niektorou   z   procesných   vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej   veci   nejde   o   prípad   nedostatku   právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať,   alebo   prípad   rozhodovania vylúčeným   sudcom   či   súdom   nesprávne   obsadeným).   Osobitne   sa   pritom   sústredil   na námietku mimoriadneho dovolateľa spočívajúcu v tom, že navrhovateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať tým, že tento nevykonal dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý až v odvolacom konaní.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia § 237 f/ O. s. p. sa rozumie taký závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právnym poriadok priznáva.

Z ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p. vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli   uplatnené   pred   súdom   prvého   stupňa,   sú   pri   odvolaní   proti   rozsudku   alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní uvedenej námietky mimoriadneho dovolateľa dospel k záveru, že tento dôvodne namieta odňatie možnosti navrhovateľovi konať   pred   odvolacím   súdom   v   súvislosti   s   nevykonaním   vykonania   nových   dôkazov v odvolacom konaní v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Odvolací   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z   právneho   názoru,   že   listinné dôkazy založené navrhovateľom k odvolaniu (technická správa - architektúra Hradný vrch z roku 1985), nie sú dôkazmi v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p., keď tieto dôkazy objektívne existujú od roku 1985 a právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným spôsobom   nepreukázal,   že   ich   nemohol   predložiť   do   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pre posúdenie dôvodnosti uplatnenia skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa v prejednávanej veci je právne irelevantné, či tieto dôkazy objektívne existovali od roku 1985 alebo vznikli neskôr. Podstatná je skutočnosť, či ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorou sa odvolací súd (ktorý rozhodoval bez   nariadenia   pojednávania)   vysporiada]   len   tak,   že   právny   zástupca   navrhovateľa žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd nechal bez povšimnutia a ani nereagoval na tvrdenia navrhovateľa,   ktorý   poukazoval   na   postoj   odporcu   v   konaní,   ktorý   existenciu   takýchto listinných dôkazov popieral a nezaoberal sa ani časom a spôsobom, akým sa tieto dostali do dispozičnej sféry navrhovateľa, hoci tento okolnosti ich nadobudnutia podrobne opísal. Bez zistenia a následného vyhodnotenia týchto podstatných skutkových okolností nie je totiž možné právne posúdiť, či navrhovateľ tieto dôkazy nemohol označiť alebo predložiť bez svojej viny do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Dôvodná   je   preto   námietka   mimoriadneho   dovolateľa,   že   postupom   odvolacieho súdu bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Inou vadou konania,   na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia.   Jej   základom   je   porušenie   iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   je potrebné považovať prípad,   kedy zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s § 120 ods. 1 vetou treťou O. s. p.; ak súdom neboli vôbec zisťované rozhodné   (právne   relevantné)   skutočnosti   potrebné   pre   správne   posúdenie   veci   a   to i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci došlo. Z   ustanovenia   §   122   ods.   1   O.   s.   p.   vyplýva,   že   súd   vykonáva   dokazovanie   na pojednávaní,   ak   neboli   splnené   podmienky   na   vydanie   rozhodnutia   bez   ústneho pojednávania.

Podľa   §   123   O.   s.   p.   účastníci   majú   právo   vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny,   osoby   a   odbornej   spôsobilosti   znalca,   vecnej   správnosti   postupu   súdu   pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred jeho skončením).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o mimoriadnom dovolaní (rovnako ako konanie o dovolaní) má prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p. a § 243i ods. 2 O. s. p.). O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie, si môže   urobiť   obraz   len   zo   spisu;   konkrétne   o   priebehu   pojednávania   môže   usudzovať zo zápisnice o pojednávaní (§ 40 O. s. p.).

Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 5. februára 2007 (č. l. 182 spisu), zo dňa 30. apríla 2007 (č. l. 210 spisu) a zo dňa 13. júna 2007 (č. l. 240 spisu)   nevyplýva,   že   by   súd   na   pojednávaní   okrem   prednesov   právnych   zástupcov účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkov Ing. E. T., Ing. P. T. a Ing. D. M. vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 O. s. p., hoci v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza viacero listinných dôkazov, z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho stavu vychádzal.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   vykonávanie   dôkazov   na pojednávaní, je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom (§ 120 O. s. p.), ide o tzv. inú vadu konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Povinnosť vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie § 118 ods. 1 O. s. p. Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti, vyplývajúcej pre súd z ustanovenia § 119 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že nie je možné na začiatku   nového   pojednávania   oznámiť   obsah   vykonaných   dôkazov,   keď   tieto   neboli zákonom predpísaným spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou uvedenou v ustanovení § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorú vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   aj   s   námietkami   mimoriadneho dovolateľa   o   výskyte   ďalšej   tzv.   inej   vady,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   právne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Za podstatnú skutkovú okolnosť pre   posúdenie   zodpovednostných   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   aj   dovolací   súd považoval to,   či stavba (hradné schody) mala alebo nemala technicky správne statické podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či stavba mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa vyplýva, že k porušeniu hradných schodov došlo stavebnou činnosťou navrhovateľa, avšak nebol učinený žiadny skutkový záver súdov o tom, že by navrhovateľ staval v rozpore so stavebným povolením, v rozpore s právnymi predpismi, inak ako lege artis, alebo, že by stavebné   povolenie   bolo   vydané   po   technickej   stránke   nesprávne.   Preto   mimoriadny dovolateľ dôvodne namietal, že pri uvedených skutkových záveroch mal súd vyhodnotiť, či stavba hradné schody bola alebo nebola správne staticky podložená (navrhovateľ tvrdil, že nebola, odporca tvrdil, že bola), pretože ak hradné schody boli správne staticky podložené, potom   navrhovateľ,   hoci   žiadnu   právnu   povinnosť   pri   stavebnej   činnosti   neporušil,   má objektívnu zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Ak hradné schody neboli správne staticky podložené, potom je navrhovateľ deliberovaný z objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú stavebnou činnosťou.   V prípade,   že hradné schody neboli   správne staticky   podložené   (a   v   spôsobilom   stave   udržiavané),   potom   odporca   zodpovedá navrhovateľovi   za   škodu   spôsobenú   porušením   právnej   povinnosti   (§   420   Občianskeho zákonníka). Odporca je zároveň povinný uhradiť navrhovateľovi náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na opravu hradného múra, ktorá oprava bola vykonaná so súhlasom odporcu (súhlas daný primátorom J. M.). Dôvodná je aj námietka, že sporné skutkové tvrdenie (či hradné   schody   boli   alebo   neboli   správne   staticky   podložené)   konajúce   súdy   žiadnym spôsobom   v   odôvodnení   rozsudkov   nevyhodnotili.   V   odôvodnení   rozsudku   súdu   prvého stupňa   sa   síce   stručne   spomína,   že   navrhovateľ   nepreukázal,   že   odporca   porušil   pri výstavbe   hradných   schodov   svoju   povinnosť,   avšak   v   tom   zmysle,   že   hradné   schody nepodložil tak, aby slúžili „na podporu hradného masívu“. Správne mali však konajúce súdy prijať jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky podložená tak, že stavebnou činnosťou v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia právnej povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že stavebnou činnosťou na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia § 420, § 420a a § 451 Občianskeho zákonníka   na   skutkový   stav,   t.   j.   v   prípade   zápornej   odpovede   vyvodiť   zodpovednosť odporcu za škodu a za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v prípade kladnej odpovede návrh zamietnuť.

Z   uvedených   dôvodov   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 243b ods. 2 O. s. p. a § 243b ods. 3 O. s. p. v spojení s 243i ods. 2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.»

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti (resp.   neprípustnosti) opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom   (v   danom   prípade   vo   vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu), v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

17. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je celkom zjavný nesúhlas so skutočnosťou, že   generálny   prokurátor   našiel   v postupe   a rozhodnutiach   všeobecných   súdov (prvostupňového a odvolacieho) dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a že najvyšší súd   dospel   k záveru   o dôvodnosti   tohto   opravného   prostriedku.   Súčasťou   práva   na spravodlivý proces však nie je právo sťažovateľa na konkrétny výsledok konania orgánov aplikácie práva a bez označenia presvedčivých argumentov o zjavne svojvoľnom výklade alebo aplikácii   procesných   či   hmotnoprávnych   noriem   zo   strany   najvyššieho   súdu   jeho sťažnosti zjavne chýba ústavná opodstatnenosť.

18. Právne relevantné námietky, ktorých prípadná opodstatnenosť by mohla založiť preskúmavaciu pôsobnosť ústavného súdu, koncentruje sťažovateľ do tézy o nedôvodnosti mimoriadneho dovolania a neexistencii právne relevantnej vady konania [pozri body 15 b) v nadväznosti   na   body   3   a 4];   pričom   sťažovateľ   neuvádza   také   významné,   právne a skutkovo relevantné okolnosti, ktorými by sa najvyšší súd opomenul zaoberať.

19. Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia namietaného uznesenia konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o potrebe kasácie prvostupňového, ako aj odvolacieho rozhodnutia napadnutých generálnym prokurátorom, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný zákonný   základ.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   dané   okolnosti   iný   názor,   nijako neindikuje porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

20.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22. Ústavný súd považuje v tejto veci za nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj z hľadiska dokazovania, aj z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je uznesením, v dôsledku ktorého sa vec vracia na konanie prvostupňovému súdu. Všetky argumenty, ktorými sťažovateľ podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu uplatniť v konaní,   v ktorom   sa   o jeho   nároku   meritórne   rozhodne.   Na   základe   uvedeného, rešpektujúc princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd môže konať o   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV.   ÚS   243/05, II. ÚS 90/06). Na základe uvedeného v danej veci (po jej zrušení dovolacím súdom a vrátení okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie)   nie   je   navyše   daná   ani   právomoc   ústavného   súdu na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011