znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 454/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., B. L., T., a A. K., D., zastúpených JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G., B. L. a A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 28. júla 2010 doručená sťažnosť J. G., B. L. a A. K. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe podanej žaloby žalobkyne M. L. o určenie neplatnosti závetu Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom   sp.   zn.   6   C   56/2006   z 21.   septembra   2006   určil,   že   závet   poručiteľa   O.   Z., zomrelého   21.   októbra   1992,   s   dátumom   vyhotovenia   22.   septembra   1992,   je   v časti vydedenia navrhovateľky neplatný.

3. Sťažovateľky, ktoré boli v označenom konaní v procesnom postavení žalovaných, podali proti rozsudku prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co 89/2006 z 30. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

4.   Zo   spisu   ďalej   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   vyznačení   doložky   právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku aplikoval u žalobkyne fikciu doručenia podľa ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a na základe takéhoto procesného postupu vyznačil právoplatnosť rozsudku 31. januára   2008   a jeho   vykonateľnosť   5.   februára   2008.   Splnomocnený   zástupca   žalobkyne podaním z 2. júna 2008, ktoré adresoval okresnému súdu, uviedol, že v čase doručovania rozsudku   sa   nezdržiaval   v mieste   bydliska   (v mieste   doručovania),   a   preto   žiadal   o jeho opätovné   doručenie.   Na   základe   tejto   žiadosti   bol   rozsudok   krajského   súdu   opätovne doručený splnomocnenému zástupcovi žalobkyne 21. júna 2008 a následne bola opätovne vyznačená právoplatnosť rozsudku krajského súdu 21. júna 2008 a vykonateľnosť 25. júna 2008.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa 17. júla 2008 dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľky sa so záverom najvyššieho súdu nestotožňujú a uvádzajú, že dovolací súd   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov   konania   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   vyhodnotil   dovolanie   ako   včas   podané,   hoci sťažovateľky preukázali, že dovolanie žalobkyne bolo podané oneskorene. Podľa ich názoru, pokiaľ   súd   prvého   stupňa   prepísal   právoplatnosť   a vykonateľnosť   rozsudku   na   neskorší dátum,   takýto   postup   neobstojí,   pretože   na   takýto   postup   nebol   zákonný   dôvod,   keďže doručenie   bolo   vyznačené   v súlade   so   zákonom   v zmysle   §   47   ods.   2   OSP.   Ďalej sťažovateľky v sťažnosti poukazujú na skutkové okolnosti, ktoré podľa ich názoru vyvracajú konajúcim súdom ustálený záver, že splnomocnený zástupca žalobkyne sa v čase doručovania rozsudku krajského súdu nezdržiaval v mieste bydliska.

7. Napokon sťažovateľky odôvodňujú porušenie označených práv aj tým, že najvyšší súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vyznačenie   právoplatnosti   je   dvojaké,   nedostatočne odôvodnil svoj záver o včasnosti podaného dovolania. Sťažovateľky uzatvárajú, že dovolací súd   sa   vôbec   nezaoberal   ich   námietkami,   ktoré   sú   zásadného   významu,   a preto   takéto rozhodnutie,   v ktorom   absentuje   vysporiadanie   sa   s námietkami   niektorého   z účastníkov konania, spôsobuje arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

8. Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu s tým, aby bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľky zároveň žiadajú priznanie náhrady trov konania.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

14.   Z hľadiska   skutkového   stavu   veci   je   nesporné,   že   vyznačenie   právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku krajského súdu bolo zmenené na základe opätovného doručenia rozsudku účastníkovi konania. Najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti podaného dovolania postupoval   v prospech   dovolateľa   a   prihliadal   na   neskoršie   vyznačenú   právoplatnosť rozsudku.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   teda   tvorí   právne   posúdenie   či   opätovné doručovanie   rozhodnutia,   následná   zmena   vyznačenia   právoplatnosti   a vykonateľnosti rozsudku   a záver   najvyššieho   súdu   o dodržaní   lehoty   na   podanie   dovolania   sú   ústavne konformné, a nie sú spôsobilé porušiť označené práva sťažovateliek.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre v skutkovo podobnej veci skonštatoval, že z ústavného   hľadiska   nie   je   udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   dovolacieho   konania spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd. Ak má byť právo na súdnu ochranu v dovolacom konaní efektívne realizovateľné, potom je nevyhnutné vychádzať z toho, že dovolanie podané v zákonnej lehote počítanej od dátumu   právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyznačeného   na   doložke právoplatnosti treba považovať za včas podané aj vtedy, ak skutočný dátum právoplatnosti bol skorší (porovnaj I. ÚS 1/03).

16.   Najvyšší   súd   preto   správne   postupoval,   ak   vyhodnotil   namietané   dvojaké vyznačenie právoplatnosti rozsudku krajského súdu v prospech dovolateľa a zaujal k nemu meritórne stanovisko. Opačný postup by znamenal popretie základného práva na súdnu ochranu   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   účastníka   konania.   Ústavný   súd poznamenáva,   že   najvyšší   súd   svoj   právny   záver   o podaní   dovolania   v zákonnej   lehote náležite a kompaktne odôvodnil, poukázal na relevantnú judikatúru, a preto sťažovateľmi uvedená   argumentácia   v   ich   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska.

17.   K označeným   skutkovým   okolnostiam,   ktoré   podľa   názoru   sťažovateliek preukazujú, že splnomocnený zástupca žalobkyne sa už pri prvotnom doručovaní rozsudku zdržiaval v mieste pobytu, a teda že opätovné doručovanie ani nemalo byť vykonávané, ústavný súd konštatuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha posúdenie a ustálenie skutkového stavu veci, interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Nie je vecou ústavného súdu ustáliť skutkový stav v danej veci.

18. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19. Podľa názoru ústavného súdu však o takýto prípad aplikácie práva v okolnostiach tejto veci nejde.

20. Ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd konal v danej veci v medziach svojej právomoci,   keď   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   ústavne   konformným   spôsobom,   ktorý   sa   neodchyľuje,   navyše   už   vôbec   nie extrémne, od zamýšľaného účelu a významu relevantnej právnej normy.

21.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateliek, a to návrhu na prikázanie vo veci konať a o trovách konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010