znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 453/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o.,   Brečtanová 1, Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Bugala   –   Ďurček,   s. r. o.,   Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 9413/2015 a sp. zn. Rvp 9414/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   v spojení   s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž   17/2013   z   26.   marca   2015   a sp.   zn.   5   Sž 21/2013 z 26. marca 2015 v znení opravného uznesenia z 8. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 9413/2015 a sp. zn. Rvp 9414/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9413/2015.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. júna 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení   s čl.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 17/2013 z 26. marca 2015 a sp. zn. 5 Sž 21/2013 z 26. marca 2015 v znení opravného uznesenia z 8. apríla 2015 (spolu ďalej len „napadnuté rozsudky najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti ústavným súdom pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9413/2015 a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona   č. 195/2000   Z. z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o vysielaní   a retransmisii“)   v súvislosti   s nesprávnym   uplatnením   klasifikácie programov   jednotného   systému   označovania.   Rozhodnutím   rady č. RP/045/2013 z 27. augusta 2013 bola sťažovateľke uložená pokuta 1 000 € pre porušenie ustanovenia § 20 ods. 4   zákona   o   vysielaní   a retransmisii   tým,   že „na   programovej   službe odvysielal dňa 23. 12.2012 o cca 17:41 hod, 18:41 hod a 19:52 hod upútavku na program Barbar Conan klasifikovanú ako nevhodnú a neprístupnú pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, čím došlo k nesprávnemu zaradeniu predmetnej upútavky do vysielania a tým k nesprávnemu uplatneniu § 4 ods. 1 Jednotného systému označovania“. Proti uvedenému rozhodnutiu   rady   sa   sťažovateľka   odvolala.   O   jej   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 17/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.

3. Z obsahu sťažnosti ústavným súdom pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9414/2015 a jej príloh vyplýva, že rada oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii v súvislosti   s nesprávnym   uplatnením   klasifikácie   programov   jednotného   systému označovania.   Rozhodnutím   rady č. RP/063/2013   z   27.   augusta   2013   bola   sťažovateľke uložená pokuta 6 000 € za celkovo štyri porušenia povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona   o   vysielaní   a   retransmisii vykazujúce   znaky   pokračovacieho   správneho   deliktu. Proti uvedenému   rozhodnutiu   rady   sa   sťažovateľka   odvolala.   O   jej   odvolaní   rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 21/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.

4. Sťažovateľka namieta, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu boli porušené v petite sťažnosti jej označené práva podľa ústavy a dohovoru, a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza:

«...   k   zásahu   a   porušeniu   práva   sťažovateľky   došlo   postupom   najvyššieho   súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

...   nevykonanie   jediného   dôkazu   v   konaní   v   súlade   so   zákonom   a/   alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu....

Rada   vo   svojom   Oznámení   o   začatí   správneho   konania,   ako   aj   v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:... záznam z vysielania programovej služby JOJ...; a

... prepis/popis skutkového stavu;... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala špecifikované dôkazy   (záznamy   z vysielania)   vôbec;   alebo   (ii)   ich   nevykonala   v   súlade   so   Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom...

Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplné „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky...

Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo- zvukového   záznamu   (resp.   ak   Rada   uvádza,   že   sa   „oboznámila   s   podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý   záver   o   tom,   že   členovia   Rady   (každý   člen   Rady,   ktorý   hlasoval   o udelení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.

...   vykonanie   takéhoto   dôkazu   je   možné   preukázať   výlučne   len   formou   zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak   Rada   (jej   členovia)   vykonala   dôkaz   (vzhliadla   obrazovo-zvukový   záznam), tzn. obhliadla   dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným....

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane poukazuje   na skutočnosť,   že sa so záznamami   oboznámila,   ide   o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom....

S   ohľadom   na   citeľnú   ekonomickú   ujmu,   ktorú   môžu   pokuty   Rady   znamenať,   je potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, zruší napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

6. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7. S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 9413/2015 a sp. zn. Rvp 9414/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu   a základným právom, porušenie ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

11.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   1   dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd potvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutia rady, keď nezistil procesné porušenie majúce vplyv na zákonnosť jej rozhodnutí.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

13. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné   posudzovať   spoločne.   Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažností preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a argumentáciu sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov najvyššieho súdu.

17. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky,   ktoré   tvoria   aj   jej   sťažnostnú   argumentáciu,   a   svoje   závery   dostatočne odôvodnil, keď v odôvodnení napadnutých rozsudkov uviedol:

„K   námietke   navrhovateľky   uvedenej   v   opravnom   prostriedku   týkajúcej   sa k prepisu/popisu posudzovaného programu, senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila   takýto   prepis   zo   záznamu   vysielania   pre   účely   správneho   konania.   S   týmto navrhovateľku   v   rámci   administratívneho   konania   oboznámila   a   poskytla   jej   možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i stanovisko   navrhovateľky   doručené   odporkyni...   Navrhovateľka   v   rámci   správneho konania   nenamietala   konkrétne   rozpory   predmetného   prepisu/popisu   vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že oboznámenie   sa   s   obsahom   záznamu   je   vlastne   vykonanie   dôkazu   ohliadkou   a   bolo povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou. Dôkazný prostriedok

-ohliadka je oboznámenie sa s vonkajšími znakmi hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, nejde však o oboznámenie sa s jej obsahom, ako v prípade záznamu z vysielania....

Záverom   poukazuje   senát   najvyššieho   súdu   na   svoje   obdobné   rozhodnutie sp. zn. 5Sž/14/2013 zo dňa 27.11.2014.“

18. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnení napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutých rozsudkov v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základné   princípy   a   postuláty   Slovenskej   republiky,   avšak   nepredstavujú   konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

20.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušenia označených práv napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti [bod 2 výroku tohto uznesenia (obdobne napr. I. ÚS 164/2015, I. ÚS 213/2015)].

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažností sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015