znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 453/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené pod sp. zn. Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline a jeho   uzneseniami   sp. zn. 6 Co 175/2013   z 30.   októbra   2013,   sp.   zn.   8   Co   570/2013 z 29. novembra 2013 a sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1924/2014.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho uzneseniami   sp. zn. 6 Co 175/2013   z 30.   októbra   2013,   a to   vo vzťahu   k postupu a uzneseniu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 6 C 79/2012 zo 7. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), sp. zn. 8 Co 570/2013 z 29. novembra 2013 a sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“), a to vo vzťahu k postupu a uzneseniam Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4 C 227/2012   z 21.   októbra   2013   a sp.   zn.   4   C   141/2012   z 15.   októbra   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení   žalobkyne   v   konaniach   vedených   pred   Okresným   súdom   Ružomberok a Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   spolu   len   „okresné   súdy“),   predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom týchto okresných súdov. Okresné súdy rozhodli vo veci samej o zamietnutí sťažovateľkou podaných žalôb. Proti prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov sťažovateľka podala/využila odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok,   za   podanie   ktorého   ju   okresné   súdy   postupujúc   podľa príslušných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   zaviazali   na   zaplatenie   poplatku   vo   výške   20   €. Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   rozhodol   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami o potvrdení prvostupňových rozhodnutí okresných súdov z dôvodu ich vecnej správnosti. V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosti.

3.1   Podľa   názoru   sťažovateľky   «Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   je rozhodnutím absolútne prekvapivým, pretože:

Popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rozhodnutie všeobecného významu, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“... A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku   neprichádza   do   úvahy,   pretože   v   zmysle   Článku   59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci   zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.

Je založené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti. Prehnane   formalistický   postup   vedúci   k   sofistikovanému   odôvodňovaniu   zrejmej nespravodlivosti predstavuje popretie základnej úlohy sudcu - cez zákon hľadať spravodlivé riešenie veci..

Je v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. a ústavnou úpravou čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.».

3.2. V ďalšom sťažovateľka podrobnejšie rozvádza, že podala «... odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktorým návrh... na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol. Sťažovateľovi bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- EUR zrejme za toto podané odvolanie. Súd však uviedol, že súdny poplatok je vyrubený v zmysle pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie   odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. V   prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov)   nie   je   jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o   žalobe   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade,   kde ju nemal.   Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.».

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší   a predmetné   veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 1924/2014 – sp. zn. Rvp 1926/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

9.   Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami krajského súdu z dôvodu, že podľa jej názoru «Krajský súd judikoval justičnú pohľadávku, ktorá nevznikla na základe zákona. Podľa čl. 59 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona.   Platí,   že súdny   poplatok nemožno kreovať súdnym rozhodnutím, ale súdne rozhodnutie môže len ukladať povinnosť úhrady súdneho poplatku kreovaného zákonom.

Povinnému   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade,   kde ju nemal.   Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva povinného na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...».

  10. Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“),   ktorý   tvorí   prílohu   tohto   zákona.   Podľa   §   2   ods.   4   zákona   o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto   podal   dovolanie.   Poplatníkom   je   tiež   ten,   kto   podal   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych   poplatkoch   poplatková   povinnosť   vzniká:   podaním   návrhu,   odvolania a dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom navrhovateľ,   odvolateľ   a dovolateľ.   Podľa   §   18ca   zákona   o súdnych   poplatkoch prechodného ustanovenia k úpravám účinného od 1. októbra 2012 z úkonov navrhnutých alebo za   konania začaté   do   30.   septembra   2012   sa   vyberajú poplatky   podľa   predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   zo   žaloby   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je poplatok 20 eur.  

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

14.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

15. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

16. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

18.   Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

19.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Co 175/2013 z 30. októbra 2013 k meritu veci uviedol, že «... je potrebné uviesť, že v danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti   za   žalobcom   podané odvolanie.   Aj   preto je ťažko predstaviteľné, čo okrem prípadnej doslovnej citácie zákonných ustanovení, by ešte mohlo/malo byť obsahom takéhoto uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti. Napokon v prípade súdnych poplatkov ide o konanie svojho druhu, ktorého realizácia bola daná do právomoci súdu, nejde o priamy predmet súdneho konania, ale s týmto konaním iba súvisí. V aplikačnej praxi súdov sú na rozhodovanie o poplatkovej povinnosti vo všeobecnosti akceptované   aj   tlačivá.   Z   uvedených   dôvodov   je   podľa   odvolacieho   súdu   napadnuté uznesenie dostatočne odôvodnené a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom. Odvolací   súd   považoval   za   nesprávny   i   názor   žalobcu   o   absencii   osobitne   stanovenej poplatkovej povinnosti za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v prílohe SSP, čo znamenať, že takéto odvolanie nie je spoplatňované. Žalobca ignoruje ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb., najmä ust. § 6 ods. 2 veta druhá, v zmysle ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo vecí samej, obdobne ust. § 2 ods. 2 označeného zákona, ktoré určuje, že v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie a v neposlednom rade i ust. § 5 ods. 1 písm. a/ o vzniku poplatkovej povinností podaním odvolania. Podľa argumentácie   žalobcu   by   v   podstate   žiadne   odvolacie   konanie   nepodliehalo   súdnemu poplatku, nakoľko v Sadzobníku súdnych poplatkov výslovne nie je stanovená poplatková povinnosť za odvolanie voči žalobe. S ohľadom na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., by to bolo nadbytočné. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný, nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom. Stanovisko odvolateľa k aplikácii ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb., ktoré rieši určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom prípade), je nesprávne. Predmetné prechodné   ustanovenie   s   cieľom   predísť   nežiadúcej   retroaktivite   stanovuje,   že   zákonov navrhnutých   alebo   za   konania   začaté   do   30.   09.   2012   sa   vyberajú   poplatky   podľa predpisov   účinných   do   30.   09.   2012   a to   i   keď   sa   stanú   splatnými   po   tomto   dátume. V danom prípade však úkon - odvolanie - bol navrhnutý po 30. 09. 2012, preto správne okresný   súd   pristúpil   k aplikácii   právnej   úpravy   poplatkového   zákona   účinného   v   čase vzniku poplatkovej povinnosti. Pokiaľ by zákonodarca mal záujem, aby boli od súdneho poplatku oslobodené všetky úkony (aj také), ku ktorým dôjde následne v čase účinnosti novej   úpravy   (v   konaní   začatom   po   01.   10.   2012),   zvolil   by   k tomu   zodpovedajúcu formuláciu, t. j. „z úkonov navrhnutých, v konaniach začatých do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012.“. V predmetnom prípade tomu však nie je.   Prechodné   ustanovenie   rieši   len   situáciu,   aby   úkony   navrhnuté   pred   zmenou poplatkového zákona boli (aj v ich prípadne neskoršej splatnosti) spoplatnené v zmysle právnej úpravy účinnej v čase ich uplatnenia.».

19.2 Krajský súd v uzneseniach sp. zn. 8 Co 570/2013 z 29. novembra 2013 a sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013 k meritu veci zhodne konštatoval, že „... položka 7a sadzobníka   súdnych   poplatkov   bola   opätovne   zavedená   po   novele   zákona   o súdnych poplatkoch   účinnej   od   01.10.2012,   na   základe   čoho,   zo   žaloby   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom je poplatok 20 eur. Je potrebné súhlasiť s navrhovateľom, že v zmysle prechodných ustanovení § 18ca ZoSP, - úpravám účinným od 1. októbra 2012, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012 a bolo zrejme úmyslom zákonodarcu spätné nevyberanie súdnych poplatkov z už podaných žalôb pred 01.10.2012. Z poplatkovej povinnosti však nemôžu byť vyňaté konania začaté po 01.10.2012. V tomto prípade sa jedná o odvolacie konanie, ktoré je samostatnou časťou občianskeho súdneho procesu a odvolanie potom podlieha poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods.   4   ZoSP,   v spojení   s § 5 ods.1 písm.   a/   ZoSP,   keďže poplatková   povinnosť   vzniká podaním odvolania. Odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 16. 10. 2013“ (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   570/2013   z 29.   novembra   2013), „... odvolanie podal navrhovateľ až po účinnosti novely a to dňa 14. 10.2 013“ (uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 537/2013 z 29. novembra 2013).

20. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   teda napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných ustanovení zákona o súdnych   poplatkoch   a Občianskeho   súdneho   poplatku. Krajský   súd teda   vo   svojich   rozhodnutiach   právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným   spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zaviazal sťažovateľku povinnosťou zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 € za podané odvolania ako riadny opravný prostriedok.

22. V nadväznosti na sťažovateľkou použitú citáciu z publikácie Edmund Horváth: Zákon o súdnych poplatkoch komentár. Bratislava: Iura Edition 2006 „... použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené (k   tomu   pozri...  ,   a   nasl.   tiež   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007).“, ústavný súd poukazuje na citáciu vyplývajúcu z tej istej publikácie použitej sťažovateľkou, podľa ktorej „Do účinnosti novely zákona o súdnych poplatkoch (zákonom č. 621/2005 Z. z.) boli podľa § 4 ods. 1 písm. c) súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku oslobodené. Citovaná novela uvedené vecné oslobodenie v bode 3 vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených   žalôb   o náhradu   škody   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   v žalobných návrhoch   sú   predmetom   sporu   istiny   v hodnotách   prekračujúcich   sumu   niekoľko   sto miliónov   slovenských   korún,   pričom   zriedkavosťou   nie   sú   prípady,   v ktorých   je   výška údajnej škody vyčíslená v miliardách korún bez toho, aby nároky žalobcov mali akúkoľvek oporu v zákone. Predkladateľ novely uviedol, že oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o túto náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej   agendy,   keďže   v štádiu   predbežného   prerokovania   nároku   v konaní   pred ústredným orgánom štátnej správy nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti nemožno vyhovieť. Vzhľadom na uvedené, sa preto v položke 7a sadzobníka zaviedol nový paušálny   poplatok   zo   žaloby   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3 000 Sk. Ako dodáva dôvodová správa k citovanej novele, pokiaľ sa preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude z tohto titulu v súdnom konaní   zaviazaný   na   náhradu   škody,   úspešným   žalobcom   bude   v rámci   náhrady   trov konania vrátený aj zaplatený súdny poplatok.“. S prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť   ústavného   súdu   vo   veciach   ústavného   prieskumu   sťažovateľkou   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté ňou uplatnené žalobné nároky vo veciach   náhrady   škody   za   nesprávny   úradný   postup   všeobecných   súdov   v exekučnom konaní   (m. m. I. ÚS 369/2014, I. ÚS 373/2014, IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014), nachádzajú už citované časti dôvodovej správy k zákonu č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, svoje plné vyjadrenie aj v postupe samotnej sťažovateľky.

23.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

24.   Inými   slovami,   ústavno-súdna   korekcia   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalo   do práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46 ods. 1   ústavy).   K   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III.   ÚS   264/05).   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   z   týchto   ani   inú   tu   výslovne   neuvedenú skutočnosť,   ktorá   by   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   robila   ústavne neakceptovateľné,   a   teda   vyžadujúce   ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

25. Ústavný súd v širších svojich úvahách poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej k povinnosti   zaplatenia   súdneho   poplatku   ako   podmienke   konania   za   konanie a rozhodovanie   súdu   vyplýva,   že   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   nemôže   byť považovaná   za   také   obmedzenie   práva   na   prístup   k súdu,   ktoré   by   samo   osebe   bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Kreuz c. Poľsko z 19. júna 2001,   §   60),   že   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   nevyplýva   právo   na   bezplatné   súdne   konanie (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Airey c. Írsko z 9. októbra 1979, § 25 – § 26) a že nikdy nevylúčil   možnosť,   že potreby spravodlivého výkonu justície   môžu odôvodniť   uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudky ESĽP vo veci Brualla Goméz de la Torre c. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33, vo veci Tolstoy-Miloslavsky c. Spojené Kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl., vo veci Kreuz c. Poľsko, § 54).

26. V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, predovšetkým zákona o súdnych   poplatkoch,   ktorá   by   bola   popretím   účelu   a významu   tejto   právnej   normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené napadnuté rozhodnutia krajského súdu,   absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne   neopodstatnené.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   rozhodovanie o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   v nich   uplatnených   (zrušenie   napadnutých rozhodnutí   krajského   súdu   a vrátenie   vecí   na   ďalšie   konanie   a   priznanie   náhrady   trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

27. V neposlednom rade ústavný súd podotýka, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo   spočívať   v komplikovanom   riešení   banalít,   ako   to   je   v danom   prípade,   keď predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 20 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého z ústavou garantovaných práv sťažovateľky, je absurdná, pretože len náklady spojené s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného   prípadu   pre sťažovateľku   „v   hre“.   Inými   slovami,   v danom   prípade   nemožno hovoriť o takom zásahu krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky (m. m. III. ÚS 337/2013, III. ÚS 28/2014).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014