znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 453/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19.   apríla 2011   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina sp.   zn. 16   C 259/2004 z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2011 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citovanom texte aj „navrhovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   436/2010   z 19. apríla   2011   v spojení s rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   16   C   259/2004 z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   navrhovateľa   v súdnom   spore   o vydanie   nehnuteľností,   určenie vlastníckeho   práva   a určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   proti   odporcom   Mesto   Ž. a spoločnosti T., s. r. o., Ž., vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 259/2004. Okresný súd   rozsudkom   z 10.   júna   2008   návrh   sťažovateľa „v   celom   rozsahu“ zamietol.   Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. januára 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a pripustil dovolanie proti tomuto rozsudku. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, lebo „preskúmal   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   a dospel   k záveru,   že   ho   treba zrušiť“. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „odvolací súd sám nevyslovil a riadne nezdôvodnil svoj právny názor na položenú dovolaciu otázku...“, a pokiaľ „odvolací súd nevysloví právny   názor,   ktorým zodpovedá   celú   dovolaciu   otázku trpí   jeho   rozhodnutie vadou   spočívajúcou   v nedostatku,   resp.   nezrozumiteľnosti   dôvodov   rozhodnutia...“ (citované z odôvodnenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Následne krajský súd   opätovne „preskúmal   rozhodnutie (okresného   súdu,   pozn.) v napadnutom   rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Vo veci odvolací súd dovolanie nepripustil“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline nesprávne interpretoval   a v rozpore   s Ústavou   aplikoval   na   daný   prípad   príslušné   zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1, OSP, pričom následkom vyššie uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... Je nesporné, že súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie, z ktorého   však   vyvodil   nesprávny   skutkový   a právny   záver   a došlo   k rozhodnutiu,   ktoré nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, právnou úpravou.“.

4. Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo P. Š... podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy... a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 435/2010-362 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu v Žiline 16 C 259/2004-262, taktiež toto práva P. Š. bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 195/2010.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 435/2010-362, Rozsudok Okresného súdu   v Žiline   16   C   259/2004-262   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   2   Cdo   195/2010   sa zrušuje.“

5. Ústavný súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že sťažovateľ viackrát v sťažnosti poukazoval, že mu „nebolo priznané vlastnícke právo“, porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v petite sťažnosti výslovne nenamietal.

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A. K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom okresného súdu

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 259/2004-262 z 10. júna 2008 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti predmetnému   rozsudku   okresného   súdu podal   riadny opravný prostriedok   –   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. januára 2010. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosti v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 26. januára 2010 podal sťažovateľ dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.B. K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv, no najmä základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   2 Cdo 195/2010   z 28.   októbra   2010,   ktorým   zrušil   dovolaním   napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil v podstatnom takto:

„... Dovolací súd sa predovšetkým zameral na niektoré procesné otázky významné z hľadiska rozhodovania o dovolaní žalobcu s ohľadom na § 238 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého   je   odvolaciemu   súdu zverené oprávnenie   založiť   výrokom   rozsudku prípustnosť dovolania   v   prípade,   keď   toto   rozhodnutie   je   zásadného   právneho   významu.   V   zmysle ustálenej súdnej praxe treba pod pojmom rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného   významu   chápať   rozhodnutie,   ktoré   rieši   dosiaľ   nenastolenú   alebo   v   iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú právnu otázku takým spôsobom, ktorý je významný   zo   širších   hľadísk,   teda   nielen   v   konkrétnej   prejednávanej   veci.   Uvedené oprávnenie   odvolacieho   súdu   musí   mať   vždy   povahu   výnimočnosti   a   musí   vychádzať z prísneho rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť založiť prípustnosť dovolania najmä neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej   stránky.   Odvolací   súd   musí   v   odôvodnení   rozhodnutia   bližšie   vysvetliť   svoj myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, uviesť, ktorú normu hmotného práva aplikoval na daný skutkový stav, a z akého dôvodu.

Procesná   možnosť   odvolacieho   súdu   založiť   v   zmysle   §   238   ods.   3   O.   s.   p. prípustnosť   dovolania   nesmie   ani   v   zákonom   vymedzenom   rámci   právnej   zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd. Odvolací   súd   sa   musí   vyporiadať   so   všetkými   rozhodujúcimi   okolnosťami   a   jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal.

Dostatočné   vysvetlenie   skutkových   a   právnych   záverov   má   v   prípade   dovolania pripusteného podľa § 238 ods. 3 O. s. p. osobitný význam, pretože účastník (dovolateľ) je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve a len práve v konkrétne vymedzenej právnej otázke, pre ktorú bolo dovolanie   prípustné.   Odôvodnenie   výroku   zakladajúceho   prípustnosť   dovolania   by   mal odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej. Ak odvolací súd spomedzi viacerých, v konaní do úvahy prichádzajúcich alebo účastníkmi vyslovených právnych názorov zvolil len jeden, musí dostatočne vysvetliť, prečo ho považoval za správny a prečo iný názor neprijal.

Vecnú   správnosť   rozsudku   odvolacieho   súdu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky skúmal len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo v danej veci pripustené   dovolanie,   ktorou   bola   otázka   či   je   možné   nárok   žalobcu,   ktorý   vychádza z reštitučných   predpisov   uplatniť   podľa   všeobecných   predpisov   Občianskeho   zákonníka ustanovení § 37 ods. 1 a vlastníckou žalobou podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p.

V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   na   úkor   preskúmateľnosti   a   presvedčivosti napadnutého   rozsudku   v   jeho   odôvodnení   jasne   neuviedol,   k   akým   záverom   dospel   pri riešení otázky zásadného právneho významu, o ktorú oprel prípustnosť dovolania.

Keďže   odvolací   súd   sám   nevyslovil   a   riadne   neodôvodnil   svoj   právny   názor   na položenú   dovolaciu   otázku,   ktorá   zároveň   vymedzuje   rozsah   preskúmavania   dovolaním napadnutého   rozsudku,   dovolací   súd   konštatuje   nepreskúmateľnosť   rozsudku   v   tomto rozsahu.   Ako   bolo   uvedené   vyššie,   odvolací   súd   v   prípade   pripustenia   dovolania   voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenže znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku, ale sa ňou vo svojom rozhodnutí aj zaoberať a predložiť ním odôvodnený právny záver. Dovolací súd len preskúmava správnosť a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd sa následne svojím právnym názorom buď stotožní s názorom odvolacieho súdu (dovolanie zamietne),   alebo   zaujme   opačné stanovisko   (napadnuté rozhodnutie   zruší   alebo zmení). Nemôže však sám túto otázku riešiť. Pokiaľ odvolací súd nevysloví právny názor, ktorým zodpovedá celú dovolaciu otázku, trpí jeho rozhodnutie vadou spočívajúcou v nedostatku, respektíve   nezrozumiteľnosti   dôvodov   rozhodnutia.   Takéto   rozhodnutie   je   v   rozpore s právami účastníka konania a zakladá vadu rozhodnutia podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože je ním účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Nedostatok dôvodov alebo ich   nezrozumiteľnosť totiž   bráni   účastníkovi konania v   možnosti riadne a   konkrétne sa vyjadriť proti tomuto rozhodnutiu pre prípad podania opravného prostriedku, ktorý zákon pripúšťa   a   zároveň   fakticky   znemožňuje   možnosť   preskúmania   rozhodnutia   súdom príslušným na konanie o tomto opravnom prostriedku.

S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p., § 243d ods. 1 O. s. p.).“

16. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o návrhu sťažovateľa (bod 2) neskončilo.

17.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 4) ako dovolacieho súdu v danom prípade nemôže byť samo   osebe   dôvodom   na   sťažovateľom   tvrdené   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal   a   rozhodol   o   nej.   Sťažovateľ   má/mal možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   skutkovej   a   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho vyplýva, že má/mal ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej etape konania sa súdne konanie nachádzalo v štádiu druhostupňového   konania   na   krajskom   súde,   ktorý   vo   veci   opätovne   konal   v   súlade s názorom dovolacieho súdu.

18.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   okolnosť   (bod   17)   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 28.   októbra   2010.   Sťažovateľ má/mal   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv   v   konaní   pred   krajským   súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa   v tejto   jej   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 219/2011).

19.   Ústavný   súd   aj   napriek   tomu   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery.

II.C. K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom krajského súdu

20. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal tiež vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19. apríla 2011.

21. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

22. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

23.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby bol účastník konania v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane odvolacieho konania či   konania o dovolaní.   Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 290/09, I. ÚS 308/2011).

24.   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

25.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

26. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

27.   Ústavný   súd   z týchto   hľadísk   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 435/2010   z 19.   apríla   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 259/2004 z 10. júna 2008. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   krajský   súd   sa zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

28.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   oboznámení   výsledkov   konania   (jeho skutkových a právnych záverov) a rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacích dôvodov sťažovateľa,   vyjadrení   odporcu   v 1.   rade,   svojho   rozhodnutia   (rozsudku   sp.   zn. 8 Co 56/2009 z 26. januára 2010), dovolacích dôvodov sťažovateľa a podstaty uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 krajský súd «ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného   súdu   podľa   ust.   §   219   ods.   1 O.   s.   p.   potvrdil   ako vecne   správny.   Vo   veci odvolací súd dovolanie nepripustil.

V   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   z   vykonaného   dokazovania   prvostupňovým súdom mal preukázané, že sa navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde v Žiline dňa 18. 8. 2004 domáhal voči odporcovi 1/ vydania nehnuteľností, a to parc. KN č. 2089 - ostatná plocha o výmere 232 m2 a parc. KN č. 2090 - záhrada o výmere 532 m2, vedených na liste vlastníctva č. 1100 pre kat. úz. Ž. pre odporcu 1/. V návrhu poukázal na to, že so správnym predchodcom odporcu 1/ Československým štátom - Mestský národný výbor v Ž. uzavrel dňa 6. 2. 1987 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a to parc. EN č. 2089,   č. 2090   a   rodinný dom súp.   č.   891.   Uvádzal,   že túto   kúpnu   zmluvu   považuje   za neplatnú od samého začiatku podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ju neurobil slobodne,   vážne   z   toho   dôvodu,   že   na   neho   bol   zo   strany   kupujúceho   vyvíjaný   veľký psychický   nátlak   k odpredaju nehnuteľností,   lebo   tieto   pozemky mali slúžiť   ako   verejné priestranstvo - zeleň. Nehnuteľnosti odpredať nechcel, pretože tam žil a býval. Zo strany právneho   predchodcu   odporcu   ho   navštevovali   pracovníci   aj   doma,   vyvolávali   ho   na mestský úrad a psychicky ho tlačili k tomu, aby svoje nehnuteľnosti odpredal. Vyhrážali sa, že v prípade ak nehnuteľnosti neodpredá, bude celý jeho majetok vyvlastnený, nedostane ani ½-icu z toho, čo mu ponúkajú v kúpnej zmluve. Kúpna cena za pozemky predstavovala sumu 10.300,- Kčs. Tvrdil, že pracovníci právneho predchodcu odporcu 1/ sa mu vyhrážali, že   ak   nebude   spolupracovať,   nebudú   mu   v Ž.   „kvitnúť   ruže“.   Pri   niekoľkých   takýchto jednaniach boli prítomní aj svedkovia, cudzie osoby, J. K., V. G., ktorých žiadal vo veci vypočuť a ktorí mali potvrdiť, že bol pod veľkým nátlakom, aby zmluvu ohľadne predaja nehnuteľnosti podpísal. Uviedol, že dňa 21. 7. 2004 doručil odporcovi žiadosť o vydanie veci. Odporca sa k jeho žiadosti nevyjadril. Poukázal na to, že susedné pozemky KN č. 2087 a č. 2088 odporca 1/ vydal na základe rozhodnutia Okresného súdu v Žiline vo veci sp. zn. 7 C/1277/1992 pôvodnému majiteľovi.

Počas konania odporca 1/ nehnuteľnosti odpredal odporcovi 2/ T., s. r. o., so sídlom Ž., a to kúpno-predajnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený Katastrálnym úradom, Správa katastra Ž. pod č. V 3133/05.

Navrhovateľ podaním zo dňa 18. 01. 2006 rozšíril návrh a žiadal, aby súd určil, že aj zmluva   medzi   odporcami   1/,   2/   ohľadne   nehnuteľností   parc.   KN   č.   2089   a   č.   2090   je neplatná. Žiadal, aby odporcovia 1/, 2/ boli povinní vydať mu parc. č. 2089 a č. 2090, vedené na LV č. 1100 pre kat. úz. Ž. oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu 10.300,- Sk.

Navrhovateľ rozšíreným návrhom zo dňa 12. 03. 2007 sa domáhal určenia, že kúpna zmluva uzatvorená medzi ním a právnym predchodcom odporcu 1/ zo dňa 06. 02. 1987, predmetom ktorej bol prevod parc. č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž. je neplatná. Zároveň žiadal určiť, že kúpna zmluva uzatvorená medzi odporcami 1/, 2/ ohľadne nehnuteľností č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž., vklad ktorej bol povolený pod č. V 3333/05 je neplatná. Žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom predmetných parciel a odporcovia 1/, 2/ sú povinní mu ich vydať oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu 10.300,- Sk. Uvádzal, že má   naliehavý   právny   záujem   na   určení   podľa   §   80   písm.   c/   O.   s.   p.   v   tom.   aby   bol odstránený stav v rozpore s § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, aby bol dosiahnutý účel tohto súdneho konania s prihliadnutím na zmenu vlastníctva žalovaných nehnuteľností na označeného odporcu 2/. V ostatnom zotrval na skutočnostiach, ktoré uvádzal v pôvodnom žalobnom návrhu.

Okresný súd vo veci vykonal podrobné dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, listinnými dôkazmi a návrh navrhovateľa v jednotlivých petitoch v plnom rozsahu zamietol. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Požiadavkou   slobodného   urobenia   právneho   úkonu   sa   vylučuje   platnosť   úkonu urobeného pod tlakom násilia a pod tlakom bezprávnej vyhrážky.

Prvostupňový   súd   sa   v   konaní   dôsledne   a   podrobne   zaoberal   skutočnosťami tvrdenými navrhovateľom, že zo strany pracovníkov právneho predchodcu odporcu 1/ na neho bol vyvíjaný nátlak a bolo mu zo strany právneho predchodcu odporcu 1/ hrozené bezprávnou vyhrážkou, že musí odpredať predmetné nehnuteľnosti, v opačnom prípade mu „,ruže v Ž. nepokvitnú“.

Odvolací súd považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné, bol toho názoru, že navrhovateľ   nepreukázal   bezprávnu   vyhrážku   takej   intenzity,   ktorá   by   bola   spôsobilá vyvolať neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa 06. 02. 1987.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil svedecké výpovede svedkov, ktorí v konaní mali preukazovať tvrdenia uvádzané navrhovateľom v návrhu. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a s vyhodnotením okolností, za ktorých bola uzavretá kúpna zmluva medzi právnym predchodcu odporcu a navrhovateľom. Mal   za   to,   že   neboli   preukázané   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   by   boli   v   rozpore s podmienkou zásady slobody vôle účastníkov právneho úkonu a aj odvolací súd bol toho názoru, že kúpna zmluva zo dňa 06. 02. 1987 bola uzatvorená platne. Neplatnosť kúpnych zmlúv nie je možné vysloviť jednak tiež pre absenciu naliehavého právneho záujmu a pre nemožnosť zápisu takéhoto výroku do katastra nehnuteľností.

Pokiaľ   prvostupňový   súd   zamietol   návrh   navrhovateľa   ohľadne   určenia   jeho vlastníckeho práva k parc. KN č. 2089 a č. 2090, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením zamietajúceho   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   aj   voči   tomuto   výroku,   pretože navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva po dátume 06. 02. 1987, kedy predmetné nehnuteľnosti odpredal Československému štátu. Nepreukázal žiaden   nadobúdací   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   preskúmavať,   či   sa   stal vlastníkom predmetných nehnuteľností po uskutočnenom prevode dňa 06. 02. 1987. Navrhovateľ sa domáhal vydania predmetných nehnuteľností odporcami 1/, 2/ oproti vráteniu kúpnej ceny za predmetné pozemky, odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil. Navrhovateľ nepreukázal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie týchto parciel.

Pokiaľ v odvolacom konaní poukazoval navrhovateľ na analógiu medzi obdobným prípadom riešeným na Okresnom súde v Žiline v konaní sp. zn. 7 C/1277/1991, odvolací súd takúto analógiu nemohol konštatovať.   Vo veci sp.   zn. 7 C/1277/1991 sa navrhovateľka domáhala   vydania   nehnuteľností   v   zmysle   reštitučného   zákona   č.   87/1991   Zb.,   pričom navrhovateľ vo svojom návrhu podanom na Okresnom súde v Žiline dňa 18. 8. 2004, ako aj v   jeho   jednotlivých   rozšíreniach,   žaloval   o   neplatnosť   zmluvy   podľa   §   37   ods.   1 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ navrhovateľ vo veci žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie v danej veci, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a skutočnosti zásadného právneho   významu   v   prejednávanej   veci   videl   v   tom,   že   má   byť   v   rovnakom   právnom postavení čo sa týka vydania nehnuteľností ako ďalší vlastníci susediacich nehnuteľností a nemôže byť s poukazom na Ústavu SR na jeho ťarchu ako osoby neznalej práva, ktorá nevyužila tzv. reštitučné nároky, lebo sa jednalo o relatívne krátky čas na podanie žiadosti o vydanie nehnuteľností, aby sa nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva cez ustanovenia Občianskeho zákonníka odvolací súd zdôrazňuje, že reštitučné predpisy sú všeobecnými predpismi, akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená že tam kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo vyhovené, je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na neznalosť práva   vo   vzťahu   k   uplatneniu   nárokov,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania,   tento   jeho argument vyhodnotil odvolací súd ako účelový.

S   poukazom   na   znenie   dovolacej   otázky   poukazuje   odvolací   súd   na   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré riešili obdobnú otázku v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo/300/2008, 4 Cdo/130/2007, 2 Cdo/199/2007 a 2 Cdo/216/2006. Pre uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval   položenú   dovolaciu   otázku   za   otázku   zásadného   právneho   významu a dovolanie vo veci nepripustil...».

29. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body 21   až 26) opätovne   zdôrazňuje, že čl. 46   ods.   1 ústavy   sa   zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

30. V prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s obsahom   rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

32.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

33. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

34. Ústavný   súd   v danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

35. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   procesných   a hmotnoprávnych   ustanovení   zákona (napr.   Občiansky   súdny   poriadok, Občiansky   zákonník),   ako   aj   rešpektovanie   právneho názoru najvyššieho súdu je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

36. Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal tiež porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a základných práv upravených v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

39. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená; obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom), čl. 17 ods. 1 a 5 (osobná sloboda sa zaručuje; do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu), čl. 46 ods. 2 (kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví inak...), čl. 48 ods. 2 (každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom; verejnosť možno vylúčiť...) a čl. 47 ods. 1, 2 a 3 ústavy (každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe; každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom... všetci účastníci sú si v konaní... rovní), ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ako zjavne neopodstatnenú   pre   absenciu   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným porušením   označených   základných   práv   (sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho záveru ústavného súdu uvedeného v bodoch 36 a 37 (konanie súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie ďalších sťažovateľom označených základných práv).

40.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, keďže tieto obsahujú základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“ (I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00). K namietanému porušeniu označených článkov ústavy ústavný súd   ešte   poznamenáva,   že   predmetné   ustanovenia   predstavujú   všeobecné   zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich posudzovať   samostatne,   bez   ich   vzájomného   pôsobenia   (ako   aplikačného   pravidla) s konkrétnym   základným právom   alebo slobodou.   Keďže   v danom   prípade   ústavný   súd v posudzovanej   veci   nezistil   také   porušenie   označených   základných   práv,   ktoré   by odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že postupom krajského súdu (a ani pred ním vo veci konajúcich všeobecných súdov) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   436/2010   a jeho   rozsudkom   z 19.   apríla   2011   nedošlo k porušeniu uvedených článkov ústavy.

III.

41. Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011