znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 453/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J., K., a O. J., K., zastúpených advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 41/2010 z 12. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. J. a O. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. V. J. a O. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 41/2010 z 12. apríla 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v prospech   nehnuteľnosti   sťažovateľov   bolo zriadené   vecné   bremeno   zodpovedajúce   právu   prechodu   pešo,   osobnými   a nákladnými vozidlami   cez   určité   parcely.   Vlastníci   jednej   z parciel,   ktorá   je   zaťažená   vecným bremenom v prospech nehnuteľnosti sťažovateľov, však na nej postavili dva rovnobežné ploty, ktoré znemožnili prechod pešo, a o to viac prejazd osobnými a nákladnými vozidlami z parcely sťažovateľov na verejnú komunikáciu. Z obidvoch strán plotu sa nachádza brána, od ktorej boli sťažovateľom ponúknuté kľúče, ktoré však neprevzali, pretože neboli ochotní akceptovať   takéto   obmedzenie   výkonu   ich   práv   z vecného   bremena.   Sťažovatelia   sa domáhali žalobou podanou na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 87/2009 proti žalovaným zdržania sa zásahov do výkonu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Okresný súd rozsudkom z 24. novembra 2009 návrh sťažovateľov zamietol a zaviazal ich nahradiť žalovaným trovy konania. Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp.   zn. 5 Co 41/2010 z 12. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2009.

3.   Podľa   sťažovateľov   rozsudok   krajského   súdu   nedáva   jasné   a zrozumiteľné odpovede   na   podstatné   argumenty   sťažovateľov   uvedené   v ich   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu. Rozsudok krajského súdu preto považujú za svojvoľný a arbitrárny, čím porušuje ich základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd navyše podľa sťažovateľov nezabezpečil ochranu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a zásahom do vecného bremena došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie ich majetku. Sťažovatelia   tiež   prejavili   názor,   že   skomplikovaním   prístupu   k ich   majetku   došlo k zníženiu hodnoty ich nehnuteľnosti.

4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.k. 5Co/41/2010-112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š e n é b o l o.

2. Základné právo sťažovateľov na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/41/2010-112 zo dňa 12.04.2010 p o r u š e n é b o l o.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/41/2010-112 zo dňa 12.04.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľom p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v Košiciach   povinný   vyplatiť   im   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Košiciach je p o v i n n ý uhradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 254,88 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne.

II.

5.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   príslušného orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2010, zjavne neopodstatnená.

9. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

10.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   z 12.   apríla   2010 obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   odôvodňujúcich   jeho   výrok,   ktoré dôsledne   vychádzali   z riadne   vykonaných   dôkazov.   Krajský   súd   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   odôvodnil,   prečo   nepovažoval   obmedzenie   výkonu   práva sťažovateľov na prechod a prejazd cez pozemok žalovaných za také obmedzenie, ktoré by podstatne sťažilo či znemožnilo dosiahnutie účelu zriadeného vecného bremena. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či   arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu) a ani to, aby závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov krajského   súdu.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   Podľa   názoru ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   však   takéto   nedostatky nevykazuje, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

11.   Sťažovatelia   sa   v sťažnosti   domáhali   aj   ochrany   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Judikatúra   ústavného   súdu   je   stabilizovaná   v   tom   smere,   že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 10 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla   byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľov   a   namietaným porušením   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Vecné   bremeno,   ktoré   bolo   zriadené   v prospech   nehnuteľnosti sťažovateľov, nebolo rozsudkom krajského súdu obmedzené a ani zrušené. Sťažovatelia sú aj   naďalej   nepochybne   osobami   z vecného   bremena   oprávnenými.   Preto   je   sťažnosť   aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   konania),   pretože   tieto   sú   viazané   na   to,   že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010