znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 452/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti

, zastúpenej ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom advokáta ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 5 S 115/2014 z 5. marca 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti, o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 29. mája 2015 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len  ,,dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) sp. zn. 5 S 115/2014 z 5. marca 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako navrhovateľka účastníkom   konania   o ochrane   pred   nezákonným   zásahu   orgánu   verejnej   správy   podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku. Návrhom doručeným krajskému súdu 10. júna 2014 sa domáhala, aby tento zakázal Daňovému úradu Bratislava (ďalej len,,daňový úrad“) odmietnuť alebo inak považovať za nepodané jej podanie urobené elektronicky (mailom) a doplnené v listinnej podobe poštou a aby súd prikázal daňovému úradu prijať jej podanie označené ako odvolanie voči rozhodnutiu ako účinné. V predmetnom návrhu formulovala aj alternatívny petit. Napadnutým uznesením krajského súdu z 5. marca 2015 bolo konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľkou s tým, že jej nebola priznaná náhrada trov konania. Výrok o nepriznaní práva na náhradu trov konania krajský súd odôvodil tým, že si ich sťažovateľka neuplatnila.

3. Sťažovateľka v sťažnosti zvlášť stručným spôsobom namieta, že si trovy konania pred krajským súdom riadne a včas uplatnila a tieto aj vyčíslila najskôr v samotnom návrhu a neskôr   v osobitnom   podaní.   Podľa   jej   názoru   preto   krajský   súd   rozhodol   arbitrárne a priamo   proti   dôkazom   v spise,   pričom   podľa   jej   názoru   ide   o zjavný   vecný   omyl. Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje zásah do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza:

,,Podrobnejšie   dôvody   si   dovolíme   predložiť   po   prijatí   veci   na   prerokovanie ústavným súdom. Ako prvé teda navrhujeme prijať sťažnosť na ďalšie konanie.“

4. V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a priznal jej náhradu trov konania v sume 467,59 €. Alternatívne žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie alebo aby jej priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   331,15   €.   Návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bližšie neodôvodnila.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predovšetkým   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažnosť s minimalistickým   odôvodnením   tvrdeného   zásahu   do   označených   práv   s dodatkom,   že ,,... Podrobnejšie dôvody si dovolíme predložiť po prijatí veci...“, je z pohľadu splnenia zákonných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   takpovediac na hrane. Každý sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom je totiž povinný riadne odôvodniť už samotnú sťažnosť, a nie je v súlade so zákonom, ak si – rovnako ako to učinila sťažovateľka – vyhradzuje doplnenie podrobnejších dôvodov sťažnosti až na čas po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   je   totiž obligatórnou náležitosťou každého návrhu na ústavný súd aj jeho odôvodnenie, pričom účel citovaného ustanovenia je sledovaný aj zákonnou požiadavkou na kvalifikované zastúpenie sťažovateľa   advokátom.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   už   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č. 586/2003   Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

8. Aj napriek uvedenému však zo sťažnosti možno vyvodiť primárny dôvod nesúhlasu sťažovateľky   s napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Krajský   súd   totiž   sťažovateľke nepriznal   náhradu   trov   konania,   pretože   si   ich   podľa   jeho   záveru   neuplatnila,   pričom sťažovateľka   tvrdí,   že   tieto   si   v návrhu   riadne   uplatnila   a vyčíslila.   Ústavný   súd   preto zameral   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   svoju   pozornosť   aj   na   ostatné   zákonné dôvody, ktoré sú podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde limitom pre odmietnutie sťažnosti, resp. pre jej prijatie na ďalšie konanie. Osobitne sa pritom zameral na skúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

10.   Sťažovateľke   možno   prisvedčiť,   že   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia   v rozpore   s obsahom   jej   návrhu   na   začatie   konania   nesprávne   uviedol,   že   si náhradu   trov   konania   neuplatnila.   Táto   skutočnosť   je   však   z pohľadu   opodstatnenosti sťažnosti   bezvýznamná.   Sťažovateľka   totiž   v sťažnosti   nijak   neodôvodňuje, prečo by   jej krajský   súd   –   aj   vzhľadom   na   jej   procesný   neúspech   spočívajúci   v zastavení   konania v dôsledku   späťvzatia   návrhu   –   mal   priznať   právo   na   náhradu   trov   konania   vo   vzťahu k daňovému úradu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu totiž zreteľne vyplýva, že dôvodom späťvzatia návrhu sťažovateľky bolo iné uznesenie krajského súdu (sp. zn. 2 S 122/2014 z 27. augusta 2014), ktoré bolo vydané na návrh sťažovateľky v inom konaní,   konkrétne   v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorým ,,... došlo k právoplatnému vyriešeniu otázky, ktorá je základom posúdenia veci aj v tomto konaní“.

11.   Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   sa   ochrany   pred   nekonaním daňového úradu o jej odvolaní domáhala (i) návrhom v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku a súčasne (ii) návrhom   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho poriadku.   Právoplatné   rozhodnutie   v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy následne viedlo k späťvzatiu   jej návrhu   v konaní   o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Podľa § 250v ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel. Podľa § 250v ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania. Keďže osobitné zákonné pravidlá pre rozhodovanie o trovách konania v prípade zastavenia konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy absentujú, je potrebné vychádzať primerane z ustanovení upravujúcich náhradu trov konania v riadnom sporovom konaní (§ 250v ods. 8 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku).   Všeobecne   pritom   platí,   že   ak   bolo   konanie   zastavené,   žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, avšak zavinenie na zastavení   konania   znamená   povinnosť   za   to   zodpovedného   účastníka   na náhradu   trov konania.   Jedine   v prípade,   ak   došlo   k späťvzatiu   dôvodne   podaného   návrhu   v dôsledku správania   odporcu,   vzniká   povinnosť   odporcu   uhradiť   trovy   konania   (§   146   ods. 1   a 2 Občianskeho súdneho poriadku).

12.   Sťažovateľke   by   teda   v zmysle   citovaných   ustanovení   prislúchalo   právo na náhradu   trov   konania   v prípade,   ak   by   súd   jej   návrhu   v   konaní   o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   vyhovel   (k   čomu   nedošlo),   alebo v prípade, ak by dôvodne podaný návrh vzala späť v dôsledku správania odporcu. Keďže však samotná sťažovateľka neuviedla v sťažnosti žiaden právne relevantný argument, ktorým by   odôvodnila   ňou   požadované   rozhodnutie   krajského   súdu   o   trovách   konania   v jej prospech, neprichádzalo do úvahy ani len prijatie jej sťažnosti na ďalšie konanie, v rámci ktorého by ústavný súd mohlo posúdiť ústavnoprávnu relevanciu jej námietok.

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Výrok napadnutého uznesenia krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania totiž vecne korešponduje   s procesným   neúspechom   sťažovateľky   v tomto   type   konania   a absenciou preukázania dôvodov na priznanie náhrady trov v dôsledku späťvzatia dôvodne podaného návrhu.   Vychádzajúc   z uvedeného   možno   konštatovať,   že   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Keďže   bola   sťažnosť   odmietnutá   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015