znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 452/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 7 Er 742/2010 z 10. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 742/2010 z 10. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Podľa sťažovateľky napadnutým uznesením okresný súd v označenom konaní vylúčil súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie, pretože existujú pochybnosti o jeho nestrannosti z objektívneho hľadiska.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tvrdí,   že   okresný   súd   napadnutým   uznesením   a   jemu predchádzajúcim postupom v označenom konaní rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie „bez podnetov alebo návrhov či sťažnosti zo strany sťažovateľa ako veriteľa, dlžníka ako povinného v exekúcii alebo súdneho exekútora“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   označenom   konaní a napadnutým uznesením porušil jej práva, konkrétne:

«A. práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; B. práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;. C.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

D. práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Ako aj z hľadiska porušenia zákazu diskriminácie ustanoveného čl. 14 Dohovoru.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie jej v sťažnosti uvedených práv, tvrdiac, že okresný súd svojím postupom v označenom konaní a napadnutým uznesením „zamedzil tomu, aby sťažovateľ vymáhal svoju legitímnu pohľadávku   a   jej   príslušenstvo   prostredníctvom   zvoleného   súdneho   exekútora,   ktorému dôveroval a s ktorého výsledkami práce bol spokojný. Súd nezákonne postavil sťažovateľa do   situácie,   kedy   viac   nie   je   schopný   efektívne   a   účinne   domôcť   sa   uhradenia   svojej pohľadávky a jej príslušenstva...“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že „Podľa   zákona   je   na   rozhodovanie o vylúčení exekútora z výkonu exekúcie potrebný návrh účastníka (oprávneného) veriteľa alebo povinného dlžníka). Súd nemôže sám bez návrhu rozhodnúť o vylúčení exekútora, aj keby sa dozvedel o dôvodoch vylúčenia zo svojej úradnej činnosti.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že zákon Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   nepripúšťa,   aby   podala   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu „odvolanie alebo iný   účinný   opravný   prostriedok,   je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že ňou označené práva boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené,   a   v   nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   zrušené. Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje, že táto   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   advokátom,   nespĺňa   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V   splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prejednania sťažnosti zistil, že k sťažnosti nie je pripojená kópia napadnutého uznesenia. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil,   že   v   spise   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   Er   742/2010   sa   napadnuté uznesenie, teda uznesenie o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonania exekúcie, nenachádza.   V   deň,   ktorý   je   v   sťažnosti   sťažovateľkou   uvedený   ako   deň   vydania napadnutého uznesenia, bolo okresným súdom   vydané uznesenie sp.   zn. 7 Er 742/2010, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá z dôvodu, že predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   uvedená sťažovateľkou v odôvodnení sťažnosti   nekorešponduje s rozhodnutím, ktorým   mali byť označené   práva   sťažovateľky   porušené,   keďže   napadnuté   rozhodnutie   špecifikované sťažovateľkou v sťažnosti, teda uznesenie o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonania   exekúcie   v   označenom   konaní,   neexistuje.   Podaná   sťažnosť   tak   neumožňuje ústavnému súdu preskúmať predpoklady jej prípustnosti (a právomoci) podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ani posúdiť otázku jej prípadnej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), prípadne vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné prijať návrh na ďalšie konanie vo veci samej.

Ústavný súd už len pripomína, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Ústavný súd podotýka, že   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS   206/2010   a   iné).   Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne zastúpenie   sťažovateľky   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také   nedostatky   náležitostí predpísaných   zákonom,   že   nie   je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných podmienok konania pred ústavným súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podanej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013