znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 452/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. E. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC 14/2011 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2011 doručená sťažnosť (doplnená podaním z 11. októbra 2011) spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 NcC 14/2011-57 z 12. mája 2011.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Dňa 21. 01. 2011 podal J. U... (ďalej len „Žalobca“)... proti Sťažovateľovi na Okresnom súde Michalovce žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru Žalobcu u Sťažovateľa, sp. zn. 21 C 12/2011.

Žalobca odôvodnil podanie žaloby na Okresný súd Michalovce tým, že podľa jeho názoru prevádzka Sťažovateľa v S., okres M., je organizačnou zložkou Sťažovateľa a teda mal za to, že miestna príslušnosť tohto súdu je daná podľa § 87 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ... vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Michalovce na konanie a rozhodnutie v tejto veci... vo vyjadrení, zo dňa 22. 03. 2011... V tomto podaní Sťažovateľ podrobne odôvodnil svoju námietku miestnej nepríslušnosti tým, Že Sťažovateľ nemá zriadené žiadne organizačné zložky a miestnu príslušnosť súdu nie je možné určiť podľa žiadneho z ustanovení § 87 a § 88 Občianskeho súdneho poriadku a je ju potrebné určiť podľa § 84 a § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Miestne príslušným súdom na konanie je všeobecný súd St'ažovateľa, ktorým je Okresný súd Bratislava II v Bratislave. Okresný súd Michalovce doručil dňa 08. 04. 2011 právnemu zástupcovi Sťažovateľa oznámenie   o   postúpení   veci,   zo   dňa   31.   03.   2011,   v   ktorom   uviedol,   že vec   postupuje Okresnému súdu Bratislava II ako súdu miestne príslušnému na ďalšie konanie, z dôvodu, že miestnu príslušnosť namietal žalovaný (pozn.: Sťažovateľ).

Žalobca...   podal   na   Okresný   súd   Michalovce   dňa   07.   04.   2011   námietku   proti postúpeniu veci na Okresný súd Bratislava II, podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ sa k uvedenej námietke podrobne vyjadril... 15. 04. 2011.

Okresný súd Michalovce následne v rozpore s § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku bez rozhodnutia a bez upovedomenia účastníkov postúpil spis na Krajský súd v Košiciach za účelom rozhodnutia o námietke Žalobcu proti upovedomeniu o postúpení veci na Okresný súd Bratislava II...

Krajský súd v Košiciach, hoci nebol príslušný na rozhodnutie v spore o miestnu príslušnosť, vydal dňa 12. 05. 2011 uznesenie, č. k. 2 NcC 14/2011-57, ktorým rozhodol, že na   konanie   je   príslušný   Okresný   súd   Michalovce.   Toto   rozhodnutie   bolo   vydané nepríslušným súdom a je zjavne vecne nesprávne.

Následne Okresný súd Michalovce zaslal spis na základe podania Sťažovateľa, zo dňa   14.   06.   2011,   na   Okresný   súd   Bratislava   II,   kde   bol   zaevidovaný   pod   sp.   zn. 11 C 143/2011. Okresný súd Bratislava II postúpil spis Krajskému súdu v Bratislave, kde je v čase podania tejto sťažnosti vedený pod sp. zn. 4 NcC 38/2011.»

3.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „Táto   sťažnosť   smeruje   v   prvom   rade   proti nesprávnemu opatreniu Okresného súdu Michalovce, ktorý v presne neidentifikovanom čase medzi 08. 04. 2011 a 12. 05. 2011 postúpil spis, sp. zn. 21 C 12/2011, na Krajský súd v Košiciach,   za   účelom   rozhodnutia   o námietke   Žalobcu,   podanej   podľa   §   105   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   proti   upovedomeniu   o postúpení   veci   na   Okresný   súd Bratislava II... smeruje aj voči nesprávnemu postupu Krajského súdu v Košiciach, ktorému bola vec postúpená za účelom rozhodnutia o miestnej príslušnosti v dôsledku nesprávneho opatrenia Okresného súdu Michalovce... a proti nesprávnemu uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2 NcC 14/2011-57, zo dňa 12. 05. 2011... ktorým Krajský súd v Košiciach, bez toho, aby bol príslušný rozhodovať v spore o miestnu príslušnosť v danom konaní, rozhodol o tom, že miestne príslušným na konanie bude Okresný súd Michalovce.“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Nesprávnym   opatrením   Okresného   súdu Michalovce...   a nesprávnym   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach...   bol Sťažovateľ   ukrátený   na...   základných   právach   a slobodách   garantovaných   Ústavou Slovenskej republiky.“. Konkrétne uviedla porušenie základných práv upravených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým „- vysloví, že opatrením   Okresného   súdu   Michalovce...   a   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Košiciach...   bolo   porušené   základné   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy... zruší uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2 NcC 14/2011-57, zo dňa 12. 05.   2011   a   vráti   vec   Okresnému   súdu   Bratislava   II   za   účelom   postúpenia   veci Krajskému   súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie   o   námietke   Žalobcu   podľa   §   105   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku“.

Súčasne   navrhla,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť namietaného uznesenia krajského súdu, uložil menovaným všeobecným súdom dočasne sa zdržať výkonu tohto uznesenia a uložil „tretím osobám“, aby sa dočasne zdržali ďalšieho konania na podklade napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Požiadal tiež o náhradu trov konania „vo výške 314,18 Eur“.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd dopytom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) zistil, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 NcC 38/2011 zo 14. septembra 2011 rozhodol o námietke sťažovateľky zo   14.   júna 2011   vo   veci   príslušnosti   a jej   žiadosti   o „vykonanie   nápravy   v uvedenom procesnom   postupe“ tak,   že   určil,   že „miestne   príslušným   súdom   na   prejednanie a rozhodnutie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11 C 143/2011 je Okresný súd Bratislava II“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

11. Sťažovateľka namieta porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 14/2011 z 12. mája 2011.

12. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

13.   Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   predovšetkým   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

14. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

15.   Ústavný   súd   považuje   v okolnostiach   danej   veci   za   potrebné   zvýrazniť,   že konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je (ústavný súd) oprávnený zaoberať sa len vtedy, ak sa nimi namieta porušenie takých základných práv alebo slobôd, ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného opravný prostriedok (chápaný nielen formálne, ale tiež materiálne, pozn.), ktorý má fyzická alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí   porušenie svojho základného práva alebo slobody   (mutatis mutandis I. ÚS   36/96). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd v rámci materiálnej ochrany ústavnosti je tiež situácia, ak nosné dôvody namietanej procesnoprávnej neústavnosti sú v časovom slede   po   prijatí   prípadne   neústavného   súdneho   rozhodnutia   následne   procesnoprávne konvalidované, čo v okolnostiach danej veci znamenalo, že vo veci nebude ako miestne príslušný   rozhodovať   Okresný   súd   Michalovce   (ktorého   miestnu   príslušnosť   a v tomto ohľade aj neústavnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu namietala sťažovateľka), ale ďalej bude rozhodovať okresný súd. Práve dosiahnutie tohto stavu vyplývalo z ratia decidendi podanej sťažnosti.

16.   Vychádzajúc   zo   zistenia   uvedeného   v bode   6   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľkou tvrdený „nesprávny postup“ krajského súdu a naň nadväzujúce „nesprávne uznesenie“ o miestnej príslušnosti (pozri body 2 a 3) bol v priebehu následného konania (procesného postupu) napravený/konvalidovaný rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, ktorý   určil,   že   miestne   príslušným   na   konanie   v posudzovanej   veci   je   Okresný   súd Bratislava II (pozri bod 6). Týmto – v poradí posudzujúcich miestnu príslušnosť v danej veci – ostatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, ktoré nadobudlo právnu moc, sťažovateľka   materiálne   dosiahla   to,   o čo   sa   snažila   podaním   ústavnej   sťažnosti,   t.   j. určenia miestnej príslušnosti v spore, ktorého je účastníčkou, Okresnému súdu Bratislava II (bod 5). Keďže v danom prípade (po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave) už nemohlo dochádzať, resp. nedochádzalo k namietanému materiálnemu porušovaniu označených práv sťažovateľky   a tiež   z dôvodu,   že   procesné,   resp.   vecné   chyby   spôsobené   postupom a namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   boli   reparované   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave,   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   a najmä   za   účelné   zaoberať   sa posudzovaním   namietaného   procesného   postupu   a rozhodovania   krajského   súdu   (a   ani Okresného súdu Michalovce). Ústavný súd poznamenáva, že podanie sťažovateľky z 11. októbra 2011 označené ako „Oznámenie sťažovateľa“ považuje za súčasť jej argumentácie doplňujúcu odôvodnenie jej sťažnosti z 10. augusta 2011.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako   celok   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011