znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 451/2015 -10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného   spoločnosťou   JUDr.   Marián   Dzuroška,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Mariána Dzuroška, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 75/2013 zo 7. marca 2014, rozsudkom   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn. 5 To   56/2014   z 29.   júla   2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 70/2014 z 24. februára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 29. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), v ktorej v petite namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   sp. zn.   3   T   75/2013   zo   7.   marca   2014   (ďalej len,,rozsudok   okresného   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 5 To 56/2014 z 29. júla 2014 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“)   a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tdo 70/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a e) Trestného zákona a zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného   zákona   na   skutkovom   základe   tam   uvedenom.   Za to   mu   bol   rozsudkom okresného súdu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol rozsudkom okresného súdu uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov   a povinnosť nahradiť škodu. Na základe odvolania prokurátora, ako aj sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V ostatných výrokoch ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý a odvolanie sťažovateľa bolo   zamietnuté.   Dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   a rozsudku krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v jeho trestnej veci neboli splnené zákonné podmienky   na   prijatie   jeho   vyhlásenia,   že   je   vinný   zo   spáchania   skutku   uvedeného v obžalobe, uvedené v ustanovení § 257 Trestného poriadku. Sťažovateľ najmä namieta, že zo   zápisnice   z hlavného   pojednávania   nie   je   zistiteľné,   či   okresný   súd   splnil   svoju poučovaciu povinnosť podľa § 257 ods. 4 Trestného poriadku. V zmysle tohto ustanovenia v zákonom   ustanovených   prípadoch   obžalovaný   musí   byť   poučený   o tom,   že   namiesto vyhlásenia,   že   je   vinný,   môže   vyhlásiť,   že   nepopiera   spáchanie   skutku   uvedeného v obžalobe, čo súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia bude považovať za priznanie spáchania skutku. Sťažovateľ ďalej namieta, že zo zápisnice z hlavného pojednávania nie je zistiteľné ani stanovisko poškodeného k vyhláseniu sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa prijatiu   jeho   vyhlásenia   o vine   bránili   aj   pochybnosti   o skutkových   tvrdeniach, na odstránenie ktorých sa javilo nevyhnutým vykonať kontradiktórne hlavné pojednávanie. Sťažovateľ   aj   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   popiera   úmysel   usmrtiť   poškodenú a tvrdí,   že   práve   vo   vzťahu   k subjektívnej   stránke   ostalo   v rámci   prípravného   konania množstvo   nezodpovedaných   otázok.   V tomto   smere   namieta,   že   jedine   kontradiktórne hlavné pojednávanie dávalo sťažovateľovi reálnu šancu na spravodlivý proces a uplatnenie celej škály jeho práv na obhajobu.

4.   Krajskému   súdu   sťažovateľ   rovnako   vytýka,   že   v rámci   odvolacieho   konania nepreskúmal, či boli splnené zákonné podmienky pre prijatie jeho vyhlásenia, že je vinný zo spáchania   skutku   uvedeného   v obžalobe,   uvedené   v §   257   Trestného   poriadku. Sťažovateľ uvádza, že tejto povinnosti nezbavuje krajský súd ani skutočnosť, že rozhodoval o odvolaniach   prokurátora   a obžalovaného   len   čo   sa   týka   výroku   o   treste.   Vo   vzťahu k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   neuvádza   žiadne   konkrétne skutočnosti, ktorými by odôvodňoval zásah do jeho označených práv.

5.   V petite   sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby   ústavný súd rozhodol tak,   že   jeho označené práva boli porušené rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu, ako aj   uznesením   najvyššieho   súdu.   Súčasne   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

9.   Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje   aj na sťažnosť   podľa   §   49   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania,   ako   aj   zákonom   výslovne požadovanými ďalšími náležitosťami návrhu osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj kópiu napadnutého rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu ani uznesenia najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje, a to ani v období po doručení sťažnosti ústavnému súdu. Nedoručenie rozhodnutí všeobecných súdov, proti ktorým ústavná sťažnosť smeruje, je nesplnením explicitne ustanovenej podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkom konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 399/2012, I. ÚS 561/2012, I. ÚS 533/2014). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky   právne   prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a záujmy   klienta.   Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom.“   Aj v súvislosti   s   tým   naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

11. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015