znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 451/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej JUDr. Š. D., a Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 115/2010 z 8. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“,   resp.   „odporca“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   slobodu   prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   a   2   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 115/2010 z 8. februára 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ dňa 8. 10. 2008 zverejnil v denníku S. článok s názvom „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“ (ďalej len „Článok“), ktorý obsahoval aj nasledovné vyjadrenie: „Súd odsúdil novinárky napriek tomu, že P. už získal odškodné v občianskoprávnom   konaní   s   vydavateľstvom   P.   S.   vo   svojom   článku   napísala,   že P.   je skorumpovaný. Označila ho za vulgárneho človeka, ktorý si rád vypije.

Dňa 26. 11. 2008 podal JUDr. P. P. na Okresnom súde Bratislava I (ďalej aj ako „prvostupňový   súd“)   návrh,   ktorým   žiadal,   aby   prvostupňový   súd   zaviazal   sťažovateľa v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku S. na strane č. 2 jeho tlačovú   odpoveď   v   zmysle   zákona   č.   167/2008   Z.   z.   o   periodickej   tlači   a   agentúrnom spravodajstve (ďalej len „tlačový zákon“). JUDr. P. P. zároveň žiadal, aby mu sťažovateľ zaplatil primeranú peňažnú náhradu vo výške 150.000 Sk a uhradil trovy konania. Prvostupňový súd návrhu JUDr. P. z väčšej časti vyhovel, keď rozsudkom zo dňa 7. 12. 2009 (ďalej aj ako „prvostupňový rozsudok“) sťažovateľovi uložil povinnosť uverejniť odpoveď   JUDr.   P.   v   denníku   S.   na   str.   2,   a   zaplatiť   mu   primeranú   peňažnú   náhradu 1659,70 eur a trovy konania.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku v plnom rozsahu odvolanie dňa 22. 12. 2009 (ďalej len „odvolanie“), ktorým žiadal, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „Súd“) prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh JUDr. P. zamietne.

Súd rozsudkom sp.   zn.   8 Co 115/2010 zo dňa 8.   2.   2011,   doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 30. 5. 2011 (ďalej aj ako „Konečný rozsudok") potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok, a v časti náhrad trov konania rozsudok zmenil tak, že sťažovateľovi uložil   povinnosť   zaplatiť   náhradu   trov   prvostupňového   konania   vo   výške   1647,27   eur. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť JUDr. P. trovy odvolacieho konania vo výške 98,50 eur.».

3. Sťažovateľka tvrdí, že sa jej „postupom Súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to predovšetkým z dôvodu, že Súd svojím postupom porušil princíp legality“. V závislosti s namietaným   porušením   princípu   legality   zdôraznila,   že   «z obsahu   odôvodnenia Konečného rozsudku je... zrejmé, že žiadosť o tlačovú odpoveď P. P. nesplnila požiadavky § 8   ods.   3   tlačového   zákona,   podľa   ktorého   „Žiadosť   o uverejnenie   odpovede   musí obsahovať popis uvedeného skutkového tvrdenia s uvedením v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby“.

Napriek jasnému zneniu zákonného ustanovenia a dostatočne zistenému skutkovému stavu Súd vo výroku potvrdil prvostupňový rozsudok a teda priznal P. P. právo na tlačovú odpoveď.

Súd tak podľa názoru sťažovateľa konal a rozhodol v rozpore s § 8 tlačového zákona, čím porušil princíp legality a príslušné ustanovenia ústavy a OSP“ a teda, že „rozhodnutie Súdu   o tom,   že   odpoveď   P.   P.   môže   obsahovať   aj   hodnotiace   úsudky   je   jednoznačne arbitrárne a v rozpore s tlačovým zákonom...».

4.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   sa   jej „postupom   prvostupňového   súdu   i   Súdu   odňala možnosť   konať   pred   súdom   a   to   z   dôvodov,   že   súdy   svojím   postupom   porušil   zásady spravodlivého   procesu.   Všeobecné   súdy   sa   v   odôvodnení   rozsudkov   dostatočne nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa, a z odôvodnenia rozsudkov (prvostupňového aj   Konečného   rozsudku)   nie   je   zrejmé   odôvodnenie   právneho   názoru   súdov.   Súd   vady konania pred súdom prvého stupňa neodstránil, a prvostupňový rozsudok potvrdil.

Súd   podľa   názoru   sťažovateľa   ani   nemohol   z   vykonaného   dokazovania   riadne odôvodniť   svoj   právny   záver.   A   to   preto,   že   z   textu   aplikovaného   právneho   predpisu

-tlačového zákona nemožno nijako dospieť k názoru odvolacieho súdu, že P. P. vzniklo právo na odpoveď a jeho žiadosť o uverejnenie tlačovej odpovede spĺňa všetky náležitosti požadované tlačovým zákonom.

Preto má odporca za to, že Konečný rozsudok je nespravodlivý, jeho odôvodnenie je nedostatočné, zmätočné...“.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Povinnosť   uložená   Súdom   sťažovateľovi   ako aprobácia uplatneného nároku P. P. je opatrením nad rámec tlačového zákona a čo do obsahu nie je proporcionálna a primerané údajne chránenému záujmu. Právo na odpoveď možno bezpochyby vnímať ako zásah do práva podľa čl. 26 ústavy. V súlade s čl. 13 ústavy ako   aj   v   zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   je   potrebné   pri   obmedzovaní   ústavných   práv postupovať reštriktívne a tieto obmedziť len nevyhnutne nutnej miere. Súd podľa názoru sťažovateľa   nie   je   oprávnený   extenzívnym   výkladom   tlačového   zákona   obmedzovať   nad mieru   stanovenú   týmto   predpisom   práva   sťažovateľa.   Takýto   postup   je   absolútne neudržateľný a ústavne neakceptovateľný.“.

6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1.   Rozsudkom   Krajského   súdu...   sp.   zn.   8   Co   115/2010   zo   dňa   8.   2.   2011   boli porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy..., a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy...

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 8 Co 115/2010 zo dňa 8. 2. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný...   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR.“

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   o úhradu   trov   jej   právneho   zastúpenia   v sume 314,18 €.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd dopytom na Okresnom súde Bratislava I zistil, že sťažovateľka podala 30. júna 2011 proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   8 Co   115/2010   z 8.   februára   2011 dovolanie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu v jej občianskoprávnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu právnu ochranu a práva na slobodu prejavu, resp. práva na spravodlivý proces   (body   1   a 6.1),   v dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhala   ako   v konaní   pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ňou označeného rozhodnutia krajského súdu (bod 6.2).

12. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 7) a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolanie   či   dovolanie)   a súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

14.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011