znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 451/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 48/2006 a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 52/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   48/2006   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 52/2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „... podal žalobu dňa 05. 06. 2006 na OS BA I proti ľuďom, ktorí IGNOROJÚ ROZSUDOK EURÓPSKEHO SÚDU č. 57678/00 zo dňa 27. 06. 2006. Týmto rozsudkom Súd konštatoval porušovanie základných práv sťažovateľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13! Napriek rozsudku Súdu, konanie OÚJP-194/OEK-TT-1999 nie je stále ukončené   a policajti   z OR   PZ   Trnava   majú   byť   potrestaní,   čomu   však   bránia   žalovaní v konaní 15C/48/2006.

OS   Bratislava   I vyrúbil   poplatok   308.000.-   Sk   dňa   12.   12.   2008   ktorý   žalobca- sťažovateľ nemal z čoho zaplatiť a odvolal sa. OS BA I však konanie aj tak zastavil, čo je v rozpore so zákonom a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Odvolací   súd   protizákonné   rozhodnutie   odobril   a taktiež   konal   protizákonne a protiústavne   a proti   medzinárodnému   dohovoru,   ide   o jasný   dôkaz   MAFIÁNSKEHO PREPOJENIA SÚDOV a KRIMINÁLNY VÝKON SÚDNICTVA.

Sťažovateľ podal dovolanie, ale on nie je povinný neustále zápasiť s SVOJVÔĽOU SUDCOV ! ktorí navyše nerešpektujú rozsudok nadriadeného súdu...“.

Sťažovateľ na podporu porušenia svojich práv neuviedol v sťažnosti žiadnu právnu argumentáciu.

3. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci rozhodol o porušení ním označených práv okresným a krajským súdom, prikázal okresnému súdu priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov a vo veci konať, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 52/2009-125 z 27. februára 2009 a uložil okresnému súdu a krajskému súdu povinnosť, aby mu zaplatili primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   každý   v sume   10   000   €   a trovy   právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 48/2006 v konaní o ochranu osobnosti zistil, že návrh bol podaný na okresnom súde 5. júna 2006   a   rozšírený 11. septembra 2006 a 26. júla 2007. Vzhľadom na to, že išlo   o   návrh s   nedostatkami, okresný   súd opakovane (1. decembra 2006 a 18. júla 2007) vyzval sťažovateľa na ich odstránenie, zároveň 7. novembra 2007 vyzval sťažovateľa a 12. júna 2008 ho urgoval, aby dokladoval svoje osobné a majetkové pomery pre účely oslobodenia od platenia súdneho poplatku. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 48/06-106 zo 14. októbra 2008 sťažovateľovi neustanovil zástupcu z radov advokátov a uznesením č. k. 15 C 48/06-112 zo 7. novembra 2008 pripustil rozšírenie návrhu. Okresný súd vyzval 11. decembra 2008 sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku v čiastke 308 000 Sk. Sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil, v dôsledku čoho okresný súd konanie vo veci uznesením č. k. 15 C 48/06-120 zastavil a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   náhradu   trov   konania.   O odvolaní   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   krajský súd uznesením č. k. 8 Co 52/2009-125 z 27. februára 2009 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil   a odporcom nepriznal   trovy   odvolacieho   konania.   Sťažovateľ   podal   1.   júna   2009   proti   rozhodnutiu krajského   súdu   dovolanie   a požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu.   (Uvedeného   dňa bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa.)   Okresný   súd   2.   septembra   2009 vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho rodinných, zárobkových a majetkových pomerov. Uznesením č. k. 15 C 48/2006-135 z 1. októbra 2009 rozhodol, že sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov neustanovuje. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľa 15. októbra 2009 odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením č. k. 4 Co 425/2009-141 z 28. apríla 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresný súd vyzval 13. augusta 2010 sťažovateľa na zvolenie si právneho zástupcu a špecifikáciu dovolacieho dôvodu. Na základe reakcie sťažovateľa ho opätovne vyzval na preukázanie rodinných, zárobkových a majetkových pomerov a aj sám uskutočnil výzvy na ich prešetrenie.

6. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 48/2006 ústavný súd zistil, že v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie svojich práv prokurátorkou a riaditeľom V. B. a   policajnými orgánmi Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru Bratislava, bolo konanie zastavené a v konaní o dovolaní sa nepokračuje, keďže   nie   je   v súčasnom   období   vyriešená   otázka právneho   zastúpenia   sťažovateľa v dovolacom konaní.

7. Ústavný súd koná na základe princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na spravodlivé súdne konanie a z neho vyplývajúcich (a na neho nadväzujúcich ) označených práv, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal ochrany v konaní pred ústavným súdom a podaním dovolania najvyššiemu súdu a   zrušenia rozhodnutia krajského súdu. Ústavný súd poznamenáva, že konanie o ochranu osobnosti, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je právoplatne ukončené pred všeobecnými súdmi, keďže dosiaľ nie je vyriešená otázka právneho zastúpenia sťažovateľa pre dovolacie konanie. Je potrebné tiež uviesť, že doterajšia dĺžka konania na okresnom súde je zásadným spôsobom ovplyvnená prístupom   a   nespoluprácou   sťažovateľa   pri   vykonávaní   jednotlivých   úkonov.   Právo sťažovateľa na súdnu ochranu sa tak nemôže naplniť v dôsledku marenia postupu súdov ním samotným. Z uvedeného dôvodu je potrebné sťažnosť sťažovateľa považovať v celom rozsahu   za   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   ju   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010