znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 450/2015 –10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom advokáta   JUDr.   Juraja   Remšíka,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 34 P 254/2012-124 zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP 15/2015-149 z 11. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   34   P   254/2012-124 zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoP 15/2015-149 z 11. marca 2015.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   (narodená   v roku   1989)   bola v procesnom   postavení   odporkyne   v 1.   rade   účastníkom   súdneho   konania,   ktorého predmetom bolo zapretie otcovstva. Návrh podal navrhovateľ, ktorý bol v čase narodenia sťažovateľky ako odporkyne v 1. rade manželom jej matky (odporkyne v 2. rade), pričom návrh bol podaný v roku 2012. Napadnutým rozsudkom okresného súdu touto sťažnosťou bolo   návrhu   vyhovené,   keď   tento   určil,   že   navrhovateľ   nie   je   otcom   sťažovateľky. Na odvolanie sťažovateľky, ako aj odporkyne v 2. rade vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom, tiež napadnutým touto sťažnosťou, potvrdil rozsudok okresného súdu. Všeobecné   súdy   ku svojim   záverom   dospeli   na   základe   vykonaného   dokazovania,   keď v zmysle   listinného   dôkazu   predloženého   navrhovateľom   je   prakticky   100   %   vylúčené biologické otcovstvo navrhovateľa u odporkyne v 1. rade. Sťažovateľka pritom po nariadení znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru   genetiky,   odvetvia   analýzy   DNA,   odmietla odber   biologickej   vzorky   na   účely   analýzy   DNA,   čím   zmarila   nariadené   znalecké dokazovanie.   Pokiaľ   ide   o moment,   kedy   navrhovateľ   začal   mať   pochybnosti   o svojom otcovstve, všeobecné súdy ustálili, že sa tak stalo až v roku 2009, keď sa výrazne zmenilo správanie   sťažovateľky   k nemu   po   tom,   ako   na   ňu   previedol   svoj   majetok.   Odlišné vyjadrenia matky sťažovateľky v tomto smere súdy pre ich rozporuplnosť vyhodnotili ako nehodnoverné. Právne vec súdy posúdili priamou aplikáciou ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) tak, ako to predpokladá čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 ústavy.

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:,,Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich nálezov skonštatoval nesúlad úpravy zapretia otcovstva manželom matky podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Uvedené ustanovenie Zákona o rodine stratilo účinnosť dňa 8. septembra 2011 ako aj svoju platnosť, nakoľko Národná rada SR neuskutočnila nápravu v lehote do 6 mesiacov od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov. V uvedenom prípade mám za to, že je dôležité uprednostniť práva sťažovateľky ako dieťaťa   -   dcéry   na   rodinu   a   jej   výchovu   rodičmi   pred   ochranou   súkromného   života jednotlivca, a to najmä v záujme stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. Mám   za   to,   že   nesúlad   tzv.   právneho   a   biologického   otcovstva   výrazným   spôsobom nezasahuje do súkromnej sféry právneho otca /navrhovateľa/ v konaní o zapretie otcovstva. Otec sťažovateľky už v čase uzavretia manželstva vedel, že jeho manželka je tehotná s iným mužom, napriek tomu uzatvoril s ňou manželstvo a uznal dcéru za svoju, o čom svedčí aj fakt, že je ako otec uvedený v rodnom liste sťažovateľky. Otec sťažovateľky si bol ešte pred uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom sťažovateľky, avšak svoj návrh o zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, kedy vznikla právna neistota ohľadom zapretia otcovstva manželom matky a najmä po tom, čo sa s navrhovateľom rozviedli a tento si našiel novú priateľku a založil si s ňou novú rodinu.

Ústavný   súd   však   zároveň   nevymedzil   ďalší,   dočasný   postup   zapretia   otcovstva, počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, aby tak predišiel právnej neistote. Vyslovil názor, že pri zapieraní otcovstva nie je možné vychádzať len z posúdenia skutkovej otázky biologického otcovstva, ale je potrebné zvážiť, či záujem právneho otca na zapretí otcovstva preváži v konkrétnom prípade nad záujmom dieťaťa a matky...

V danom prípade je zrejmé, že otec sťažovateľky sa dozvedel o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej,   že   je   otcom   sťažovateľky,   už   pred   uzavretím   manželstva. ESĽP   pri   aplikácii   článku   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd odlišne posudzuje prípady vedomého   založenia vzťahu otca   a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva   právnym   otcom   v   zákonom   ustanovenej   zapieracej   lehote   napriek   vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dcéry. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii článku 8 Dohovoru je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického a právneho   otcovstva,   resp.   o   skutočnostiach   spochybňujúcich   jeho   otcovstvo.   Týmto momentom   totiž   právny   otec,   ktorého   otcovstvo   bolo   založené   zákonnou   domnienkou otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom právnom   vzťahu   s   dieťaťom   a   niesť   z   neho   vyplývajúcu   zodpovednosť   za   jeho   výchovu a výživu   alebo   využiť   právne   prostriedky   na   odstránenie   nesúladu   medzi   právnym a biologickým otcovstvom.

V uvedenej veci otec sťažovateľky už v čase jej narodenia, mal pochybnosti o svojom otcovstve k dieťaťu. nevyužil však právne prostriedky na zapretie otcovstva v zákonnej lehote zo subjektívnych dôvodov, a preto je jeho návrh na zapretie otcovstva podaný po viac ako 20 rokoch od narodenia sťažovateľky nedôvodný nielen v zmysle slovenskej právnej úpravy zapretia otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty na zapretie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí otcovstva.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň uviedla, že spolu s odporkyňou v 2. rade podali proti právoplatnému rozsudku krajského súdu na Najvyššom súde Slovenskej republiky dovolanie.

5. Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudky okresného súdu, ako aj krajského súdu za arbitrárne, vadné a v konečnom dôsledku odporujúce princípu právnej istoty a záujmom sťažovateľky. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv iba rozsudkom krajského súdu, ktorý navrhuje zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje priznať aj náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že na jej prerokovanie nemá právomoc a súčasne je neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.

8. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane   práv   sťažovateľky,   ktoré   ním   mohli   byť   porušené,   mal   v rámci   riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Sťažnosť bola preto v tejto   časti   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

9. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy súčasne znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie),   v   dôsledku   tvrdeného   porušenia   ktorého   sa   domáhala   ochrany   ako   v   konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu ústavný súd verifikoval aj na najvyššom súde, kde bolo potvrdené, že sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom zatiaľ rozhodnuté nebolo.

11.   Ústavný   súd   už   opakovane   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní sťažovateľky.   Pritom   lehota   na   prípadné   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého dovolaním sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia   dovolacím   súdom,   lebo   sťažovateľka   môže   podať   ústavnú   sťažnosť   až   po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Keďže ústavný súd sťažnosť v celosti odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015