znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 450/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 50/2013 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V.   o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára 2014 doručená sťažnosť S. V. (ďalej len „sťažovateľ“) podaná na poštovú prepravu 12. februára 2014, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   CoKR   50/2013   z   31.   októbra   2013   (ďalej   aj   „uznesenie krajského   súdu“   alebo   „napadnuté   rozhodnutie“).   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. marca 2014.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   31   K   39/2009   zo   16.   novembra   2012   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu“)   odvolal   okrem   iného   sťažovateľa   z   funkcie   správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   –   Š.   B.   –   AGRONET...   a   ustanovil   do   funkcie   správcu „Slovenskú správcovskú a reštrukturalizačnú spoločnosť k. s.“. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

3. Podľa sťažovateľa okresný súd a následne krajský súd v napadnutých uzneseniach zaujali   viacero   nesprávnych   právnych   názorov   dôležitých   pre   posúdenie   veci,   a   týmto sťažovateľa   vylúčili   z   realizácie   jeho   práv.   Súčasne   ich   rozhodnutia   neobsahujú   riadne odôvodnenie podľa § 157 ods. 2 a podľa 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „pretože sa nevysporiadali so všetkými základnými otázkami, ktoré sa v konaní riešia...“. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čím boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

4. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že „Vec v odvolacom konaní bola pridelená členke senátu ktorá mala byť z prejednávania vylúčená. Vylúčenie v predmetnej veci malo spočívať   v   tom,   že   sťažovateľ   je   vo   viacerých   sporoch   s   jej   manželom,   ktorý   podľa sťažovateľa   spreneveril   finančné   prostriedky   sťažovateľa   a   vo   veci   prebiehajú   okrem civilných aj trestnoprávne konania. Súčasne v tom, že sťažovateľ inicioval trestné stíhanie smerujúce okrem iného aj k činnosti konajúcej sudkyne.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy... a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... v konaní pred Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 2 CoKR/50/2013-1597 zo dňa 31. 10. 2013, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   CoKR/50/2013-1597   zo   dňa 31.10.2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

10. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu o jeho odvolaní z funkcie správcu konkurznej podstaty a menovaní nového správcu (body IV a V výroku) a tiež o zamietnutí návrhov sťažovateľa na zrušenie uznesení prijatých veriteľským výborom (body I až III).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

13.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

14. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

15. Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu na strane   1   až strane 3   a po   opísaní   odvolacích   dôvodov   sťažovateľa   uviedol,   že   tieto dôvody preskúmal a pripustil jeho odvolanie [aj keď podľa § 36 ods. 3 v spojení s § 198 ods.   1   zákona   č.   7/2005   Z. z.   o   konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon   o   konkurze a reštrukturalizácii“)   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   o   odvolaní   správcu   odvolanie prípustné nie je] z dôvodu, že by mohol byť poškodený na svojich právach a nepripustenie tohto výkladu by mohlo znamenať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

16. Krajský súd sa plne stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa (§ 219 OSP) a k odvolacím dôvodom odvolateľa uviedol:

«Z   obsahu   spisu   je   nesporné,   že   Okresný   súd   Trnava   svojím   uznesením   č.   k. 31 K/39/2009-1015   zo   dňa   16.   03.   2010   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka:...   - AGRONET...

Dňa 10. 06. 2010 sa konala prvá schôdza veriteľov úpadcu, ktorú zvolal správca..., ktorý   zároveň   schôdzi   predsedal.   V   čase   konania   prvej   schôdze   veriteľov   pohľadávka veriteľa:   Tatra   banka,   a.   s.,   bola   správcom   zistená   čo   do   právneho   dôvodu a vymáhateľnosti.

Pokiaľ ide o prvý, druhý a tretí výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa súd vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu v konaní č. 2 CoKR/42/2010-1313 zo dňa 25. 10. 2010,   podľa   ktorého   správca   nie   je   účastníkom   konkurzného   konania   a   nie   je   aktívne legitimovanou osobou na podanie návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesením schôdzou veriteľov.   S   poukazom   na   ust.   §   35   ods.   6,   8   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii... súd prvého stupňa správne návrh správcu... na zrušenie uznesením prvej schôdze veriteľov zo dňa 11. 06. 2010 ako podaný neoprávnenou osobou zamietol. Pokiaľ   ide   o   štvrtý   a   piaty   výrok   napadnutého   uznesenia,   ktorým   súd   odvolal z funkcie   správcu...   a   ustanovil   do   funkcie   správcu   Slovenskú   správcovskú   a reštrukturalizačnú   spoločnosť   k.   s...   odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa postupoval v súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu v konaní č. k. 2 CoKR/23/2012- 1505   zo   dňa   17.   05.   2012,   doplnil   dokazovanie,   vyhodnotil   oprávnenie   veriteľa   Tatra banka, a. s., hlasovať na schôdzi veriteľov konanej dňa 10. 06. 2010, vyhodnotil plnú moc splnomocneného zástupcu... na schôdzi veriteľov, postup správcu, resp. jeho pracovníka pri overovaní   plnej   moci   pri   prezentácii.   Odvolací   súd   sa   s   jeho   právnymi   závermi   plne stotožnil.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že zápisnicu zo schôdze veriteľov zo dňa 10. 06.   2010   treba   posudzovať   ako   úradnú   listinu   a   jej   závery   sú   vierohodné,   pokiaľ   sa nepreukáže opak. Z nej jednoznačne vyplýva, že oprávnenie zástupcu Tatra banky, a. s.,... konať v mene veriteľa bolo pri prezentácii bez akýchkoľvek pochybností preukázané, o čom svedčí podpis na prezenčnej listine (č. l. 1238) a priznanie počtu hlasov 2.998.116. Samotná zápisnica   až   do   odvolania   správcu   neobsahuje   žiadne   výhrady   správcu   k   plnej   moci zástupcu Tatra banky, a. s. V zmysle § 13 vyhl. č. 666/2005 Z. z. mal správca možnosť vyžiadať od zástupcu Tatra banky, a. s., pri akejkoľvek pochybnosti plnú moc s úradne osvedčeným podpisom zástupcu veriteľa. Správca, resp. ním poverený pracovník až do jeho odvolania tak neurobil. V tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožnil s názorom správcu, že pri väčšom počte veriteľov nemohol on osobne zabezpečiť úkony súvisiace s prezentáciou. Počet veriteľov nebol až tak veľký (10), aby sám správca nemohol overiť plné moci. Okrem toho na túto činnosť určil povereného pracovníka, ktorý mal byť natoľko erudovaný, aby vedel   zhodnotiť   platnosť   plných   moci   veriteľov.   Správca   po skončení   hlasovania   až   v rôznom namietal, že „pri kontrole hlasovacích práv a dokladov súvisiacich súčasťou na prvej schôdzi veriteľov, predseda schôdze zistil, že účasť veriteľa č. 135-136 (na prezenčnej listine vedená pod č. 25 - Tatra banka, a. s.) nespĺňa stanovené náležitosti a na jeho účasť sa zo zákona neprihliada“. Z tohto zápisu však nie je zrejmé, prečo sa na účasť Tatra banky neprihliada, t. j. nie je zrejmé, že išlo o nedostatok plnej moci. Na nedostatok plnej moci poukázal správca až vo svojom návrhu na zrušenie uznesení prvej schôdze veriteľov zo dňa 11. 06. 2010, kedy uviedol, že „podľa overovacej doložky notára zo dňa 04. 06. 2010 je však overená iba fotokópia z obchodného registra v rozsahu 9 strán, nie však Dohoda o plnej moci zo dňa 01. 06. 2010, ako 1. strana predložených dokladov veriteľom. Fotokópia Dohody o plnej moci je teda neplatným právnym úkonom“. Postup správcu na schôdzi v tomto   smere   nebol   správny   a   nezakladá   domnienku,   že   sa   na plnú   moc   Tatra   banky neprihliada. Podľa § 13 vyhl. č. 666/2005 Z. z. od zástupcu, ktorý zastupuje zastúpeného na základe   plnej   moci,   môže   správca vyžadovať,   aby sa preukázal   plnou   mocou s úradne osvedčeným podpisom zastúpeného, inak na ňu nemusí prihliadať. Zo zápisnice zo schôdze veriteľov zo dňa 10. 06. 2010 nevyplýva, že správca postupoval v súlade s cit. ustanovením. V zápisnici nie je zmienka o tom, že správca vyzval zástupcu Tatra banky, a. s., aby sa preukázal   plnou   mocou   s   úradne   osvedčeným   popisom   zastúpeného.   Až   keby   zástupca veriteľa   takýto   doklad   nepredložil,   mohol   by   správca   skonštatovať,   že   na   plnú   moc neprihliada.

Odvolací súd zároveň poukazuje na stanovisko Tatra banky, a. s. (č. 1. 1465), podľa ktorého   vzhľadom   na   to,   že   plnomocenstvo   udelené...   nebolo   správcom   ani   raz spochybnené...

Keďže sa tak nestalo, správca účasť splnomocneného zástupcu na schôdzi povolil, umožnil mu predkladať návrhy a hlasovať, čím je zrejmé, že pri prezentácii predloženú Dohodu o plnej moci akceptoval. Bolo povinnosťou správcu skontrolovať listiny predložené pri   prezentácii   veriteľmi   ešte   pred   otvorením   schôdze   a   pred   hlasovaním.   Namietanie nedostatku plnej moci až po skončení hlasovania, kedy bol správca odvolaný zo svojej funkcie, sa aj odvolaciemu súdu javí ako účelové a neprofesionálne.

... správca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal neplatnosť plnej moci zástupcu veriteľa: Tatra banka, a. s., na schôdzi veriteľov konanej dňa 10. 06. 2010. Závery prijaté na tejto schôdzi sú preto platné.

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, že konkurzný súd v súlade s § 41 ZKR bol povinný v rámci   výkonu   dohľadu   súdu   nad   činnosťou   správcu   z   vlastného   podnetu   rozhodnúť o zrušení uznesení schôdze veriteľov, odvolací súd dodáva, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý odvolal... z funkcie správcu a ustanovil nového správcu jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa nezistil dôvod na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov dňa 10. 06. 2010 z vlastného podnetu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

17. Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie krajského súdu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení   právnych   záverov   pri   výklade   niektorých   ustanovení   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Posudzované uznesenie   krajského   súdu   nie   je   svojvoľné   či   nedostatočne   odôvodnené,   ako   to   tvrdí sťažovateľ.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   181/2014) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   aj   nezákonnosť   sudkyne,   ktorá   v odvolacom senáte krajského súdu rozhodovala o jeho odvolaní, pretože „sťažovateľ je vo viacerých sporoch   s   jej   manželom,   ktorý   podľa   sťažovateľa   spreneveril   finančné   prostriedky sťažovateľa a vo veci prebiehajú okrem civilných aj trestnoprávne konania“. Ústavný súd k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že posúdenie otázky vylúčenia sudcov je plne v právomoci všeobecného súdu, a pokiaľ sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom zaujatosť   sudcov   nenamietal,   ústavnému   súdu   v   súlade   so zásadou   subsidiarity   pre nedostatok jeho právomoci neprináleží sa meritórne zaoberať touto časťou argumentácie sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd už iba dodáva, že (i) odvolací senát vo veci konal práve   v záujme   ochrany   procesných   práv   účastníkov   (pozri   bod   15)   a   (ii)   napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo v senáte odsúhlasené v pomere 3 : 0.

20.   Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (obdobne I. ÚS 181/2014).

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014