znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 450/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   Ž.,   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   O.,   L., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   S   8/2010 z 28. septembra   2011   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo 52/2011 z 10. mája 2012 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená   sťažnosť   Ľ.   Ž.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 8/2010 z 28. septembra 2011 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 52/2011 z 10. mája 2012 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len,,minister vnútra“) z 15. júla 2009 prepustený   zo   služobného pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   z   dôvodov   uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Proti personálnemu rozkazu podal rozklad, o ktorom minister vnútra rozhodol 11. novembra 2009 tak, že rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. Dňa 4. januára 2010 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti   týchto   rozhodnutí   ministra   vnútra,   ktorú   krajský   súd   rozsudkom   zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok krajského súdu.

3.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   prejavil   nesúhlas   s   rozsudkami   krajského   súdu a najvyššieho súdu a na odôvodnenie zásahu do jeho označených práv uviedol:

,,Svojou   sťažnosťou   sa   domáham   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv obsiahnutých v čl. 46 ods.1 a 48 ods. 2 ústavy ako aj v článku 6 ods. 1 veta prvá dohovoru z dôvodu, že Najvyšší súd SR svojim postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžo/52/2011 nerešpektoval   a   poprel   základné   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie z dôvodov:

Najvyšší súd SR rozhodoval o odvolaní navrhovateľa rozsudkom, v dôvodoch ktorého svoje skutkové zistenia a právne závery presvedčivo neodôvodnil a rovnako ako Krajský súd v Bratislave...   porušil   ust.   §   157   ods.   2   O.s.p.   a   postupoval   v   rozpore   so   zaručenými právami občana obsiahnutými v článku 46 ods.1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 veta prvá dohovoru.

Najvyšší súd SR:

- sa   nezaoberal   dôvodmi   a   obsahom   odvolania   sťažovateľa   podaného   proti rozsudku Krajského súdu Bratislava... týkajúce sa porušenia práv odvolateľa v konaní o prepustení zo služobného pomeru,

- nezdôvodnil   žiadnym   právnym   ustanovením   závery   svojho   rozhodnutia, z ktorých   vyvodzuje,   že   v   konaní   neboli   porušené   procesné   práva   Ľ.   Ž.   ako   účastníka konania o prepustení zo služobného pomeru,

- nevyjadril   sa   najmä,   k   namietanému   postupu   podľa   §   193   ods.   2   zák. č. 73/1998   Z.   z.   a   uviedol,   že   postup   vyhotovenia   úradných   záznamov   nie   je   upravený v § zák. č. 73/1998 Z. z. pričom však postup správneho orgánu bol dodržaný s poukazom na to, že žalobca bol upovedomený o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru ako aj mu bola listom zo dňa 16.9.2009 daná možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálnom,

- nevyjadril sa k odvolaniu v napadnutej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa, že   výroková   časť   napadnutého   rozhodnutia   neobsahuje   žiadnu   skutkovú   vetu,   a   preto s poukazom   na   ust.   194   ods.   1   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   personálny   rozkaz   je   vadným rozhodnutím, ktorá vada má za následok jeho neplatnosť,

- jeho   rozhodnutie,   na   základe   vyššie   uvedených   nedostatkov,   nie   je preskúmateľné a je arbitrárnym rozhodnutím...

Na tomto mieste navrhovateľ zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia zák. č. 73/1998 Z.   z.   nevyplýva   postup   a   spôsob,   ktorý   zvolil   oprávnený   orgán   pri   oboznamovaní   sa navrhovateľa   s   návrhom   na   prepustenie   zo   služobného   pomeru,   a   preto   považuje   jeho postup   za   nezákonný.   V   správnom   konaní   môžu   správne   orgány   postupovať   výlučne na základe zákonov a akákoľvek svojvôľa sa vylučuje. Zákon č. 73/1998 Z. z. nedovoľuje správnemu orgánu zachytávať do úradných záznamov rôzne okolnosti, úkony a postupy v konaní vo veciach služobného pomeru. Nadriadený v danom prípade nebol oprávnený dokumentovať svoj postup do úradných záznamov, ktorých obsah nemohol sťažovateľ nijako ovplyvniť.   Keď   tak   urobil,   vylúčil   rovnoprávne   postavenie   druhého   účastníka   konania, vylúčil kontrolu druhého účastníka nad dodržaním postupu podľa § 193 ods. 2 zákona 73/1998 Z. z.

NS SR pripomína vo svojom rozhodnutí, že zákon č. 73/1998 Z. z. nie je možné porovnávať   s   porušením   pracovnej   disciplíny   ostatných   pracovníkov,   ustanovuje   vyššiu mieru zodpovednosti a tomu zodpovedajúce aj vyššie možnosti postihu. Na druhej strane celkom benevolentne pristupuje k preskúmaniu dodržania povinností správneho orgánu pri postupe v konaní vo veci prepustenia zo služobného pomeru.

Pokiaľ   by   odvolací   súd   prihliadol   na   argumenty   navrhovateľa   uvedené   v   žalobe a odvolaní proti rozsudku, svoje rozhodnutie dostatočne presvedčivo odôvodil po právnej a skutkovej   stránke,   poskytol   by   sťažovateľovi   v   plnej   miere   právo   na   súdnu   ochranu a na spravodlivé súdne konanie…

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neargumentoval odvolacie dôvody sťažovateľa a bez dostatočného zdôvodnenia rozhodnutia potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa,   ktorým   bola   žaloba   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho orgánu   zamietnutá.   Nedostatok   dôvodov   týkajúcich   sa   právneho   základu   rozhodnutia v merite veci, nedostatok právneho posúdenia veci a interpretačná svojvôľa odvolacieho súdu,   robia   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nepresvedčivým,   arbitrárnym, nepreskúmateľným, vedúcim do zásahu práva sťažovateľa na spravodlivý proces do takej miery, že vyžaduje ústavnú korekciu.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, ďalej žiada, aby ústavný súd tieto rozsudky zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd najskôr konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemal právomoc na preskúmanie rozhodnutí ministra vnútra (čo ani sťažovateľ nežiadal), ale ani namietaného rozsudku krajského súdu, keďže preskúmanie týchto   rozhodnutí   patrilo   do   právomoci   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   odvolaní v rámci správneho súdnictva. Táto skutočnosť bola dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu.

8. Na základe toho ústavný súd v súlade s ústavným obmedzením svojho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzoval len rozsudok najvyššieho súdu z hľadiska, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu   a   sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   s   právnymi   závermi krajského   súdu)   vyhodnotiť   v   podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok.   Sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či najvyšší súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

12.   Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   najskôr   poukázal na dôvody   rozsudku   krajského   súdu,   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a   vyjadrenie ministra vnútra, aby následne na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Z obsahu pripojeného súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil,   že personálnym rozkazom č. 281 zo dňa 15.07.2009 bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Bolo zistené, že dňa 24.05.2009 v čase od 07.30 hod. do 19.30 hod. bol velený do výkonu služby hliadky - PCO ako veliteľ hliadky a vodič služobného cestného vozidla. Pri vykonávaní dychovej skúšky na alkohol v čase o 11.35 hod. na Obvodnom oddelení PZ Levice   bolo   kontrolným   orgánom   zistené,   že   namiesto   menovaného   sa   na   vykonanie dychovej skúšky dostavil ppor. E. B., služobne zaradený na oddelení mýtnej polície Levice, ktorý mal oblečenú služobnú uniformu žalobcu s menovkou Ľ. Ž. a služobným samopalom vz...., výr.č.:... s 50 nábojmi, ktoré mal žalobca pridelené do výkonu služby. Na výzvu kontrolného orgánu sa žalobca dostavil na Obvodné oddelenie PZ Levice v civilnom odeve a následne v čase o 11.43 hod. bol podrobený dychovej skúške na alkohol. Analyzátorom dychu   Alcotest   7410   mu   bola   nameraná   hladina   alkoholu   0,42   mg/l   (0,88 promile) vydychovaného   vzduchu   a   pri   opakovanej   dychovej   skúške   v   čase   o 12.22 hod.   hladina alkoholu 0,34 mg/l (0,71 promile) vydychovaného vzduchu. Zároveň bolo zistené, že nemal pri sebe služobný preukaz ani doklady potrebné k vedeniu a prevádzke služobného vozidla, ktoré mu bolo na výkon služby pridelené, a toto riadil pod vplyvom alkoholu. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z úradného záznamu spracovaného žalobcom dňa 24.05.2009 kde okrem iného uviedol, že poprosil E. B., aby sa prezliekol do jeho uniformy, namiesto neho vykonal dychovú skúšku na alkohol a odovzdal mu služobnú uniformu aj služobnú zbraň. Priznal tiež požitie alkoholu a jazdu 10 km na služobnom vozidle pod vplyvom alkoholu. Žalovaný   rozhodnutím   č.   SLV-116/PK-2009   zo dňa   11.11.2009   napadnutý   personálny rozkaz   ministra   vnútra   č.   281   zo   dňa   15.07.2009   potvrdil   a   rozklad   podaný   žalobcom zamietol...

V   danom   prípade   nebolo   sporné,   že   bolo   dostatočne   preukázané   porušenie služobných povinností a služobnej prísahy v súvislosti so skutkom, ku ktorému došlo dňa 24.05.2009, pretože podstatnou námietkou odvolania žalobcu bolo, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), t.j.   nesprávny   postup   správneho   orgánu   pred   vydaním   rozhodnutia   a   z   dôvodu,   že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uvedené   námietky   vyhodnotil   odvolací   súd   ako   neopodstatnené   a   v   rozpore s obsahom administratívneho spisu. Pokiaľ ide o úradné záznamy, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. presne stanovený spôsob ich vyhotovenia nevyplýva a v danej veci sú   v   nich   zachytené   okolností,   za   akých   došlo   dňa   18.06.2009   počas   dočasnej práceneschopnosti žalobcu, k oboznámeniu žalobcu príslušníkmi polície v mieste bydliska s dôkazným   materiálom   a   návrhom   na   prepustenie   zo   služobného   pomeru,   s   jeho vyjadrením, a stanoviská riaditeľa OR PZ a OO PZ v Leviciach. Niet pochýb o tom, že žalobca   bol   dňa   26.05.2009   (osobne   prevzal)   upovedomený   o   začatí   konania   vo   veci prepustenia   zo   služobného   pomeru   na   základe   protokolu   o   výsledku   kontroly   zo   dňa 24.05.2009 a zároveň mu bola stanovená lehota na predloženie vyjadrenia k danej veci, tak ako aj po podaní rozkladu, keď listom zo dňa 16.09.2009 mu bola daná možnosť oboznámiť sa   so   spisovým   materiálom.   Ak   bola   daná   žalobcovi   možnosť   vyjadriť   sa   k   návrhu na prepustenie   zo   služobného   pomeru,   nahliadnuť   do   spisového   materiálu,   navrhovať dôkazy a obhajovať sa, je jeho právom a nie povinnosťou, či toto svoje právo využije alebo nie a k veci sa vyjadrí.

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia a spisu žalovaného odvolací súd nezistil, že by v konaní boli porušené procesné práva žalobcu ako účastníka konania. Rozhodnutie žalovaného   je   kvalifikované   v   súlade   so   zákonom,   vychádza   zo   spoľahlivo   zisteného skutkového   stavu,   má   požadované   formálne   i   obsahové   náležitosti   a   je   dostatočne odôvodnené.

Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy podľa správnych orgánov spočíva v tom, že žalobca nebol disciplinovaný a zodpovedný ako sa k tomu v služobnej prísahe zaviazal, keď naviedol bývalého kolegu na zámenu osôb pri vykonávaní dychovej skúšky, rovnako svojím konaním porušil § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 8/2009 Z. z.) tým,   že viedol služobné motorové vozidlo v takom čase po požití alkoholu,   kedy sa alkohol   ešte   nachádzal   v   jeho   organizme.   Ďalej   porušil   čl.   21   ods.   4   písm.   a/,   b/,   c/ nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2005 o prevádzke služobných cestných vozidiel a § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z., tým, že nemal pri sebe predpísané   doklady   potrebné   pre   vedenie   služobného   motorového   vozidla,   ako   i   čl.   2 Nariadenia   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   64/1999   o   vydávaní,   výmene, odovzdávaní a odoberaní služobných preukazov príslušníkov policajného zboru, nakoľko mal   povinnosť   služobný   preukaz   chrániť   pred   stratou,   poškodením,   odcudzením   alebo zneužitím, čo neurobil, lebo dňa 24.05.2009 mu bol služobný preukaz odcudzený. Žalobca ďalej porušil čl. 5 ods. 1 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 35/1995 o prideľovaní,   nosení   a   ukladaní   služobných   zbraní,   keďže   vydal   služobnú   zbraň   E.   B.   - policajtovi   Mýtnej   polície.   V   štátnej   službe   sa   nezdržal   konania,   ktoré   mohlo   narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a je v rozpore s ustanovenými úlohami v Rozkazoch Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 1/2002, 2/2002,   62/2003, 63/2003   a   64/2003   o   úlohách   na   zamedzenie   protiprávneho   konania   príslušníkov Policajného zboru v súvislosti s požívaním alkoholu a iných návykových látok a o úlohách na   zvýšenie   morálneho   stavu   a   disciplíny   príslušníkov   Policajného   zboru,   čl.   1   ods.   1 písm. a/   nariadenia   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   18/2008   o   niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru   napriek   tomu,   že   bol   s   nimi   oboznámený.   Z   listiny   zo   dňa   18.06.2009   - Oboznámenie s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že dňa 17.06.2009 bol žalobca   oboznámený   v   zmysle   §   193   ods.   2   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   s   návrhom na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj s dôkazným materiálom, podľa § 237 ods. 2 a 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. poučený o práve nazrieť do spisového materiálu, urobiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť   sa   a   navrhovať   na   podporu   svojich   tvrdení   dôkazy.   Úradné   záznamy   písomne zachytávajú skutočností za akých k oboznámeniu došlo.

Závery   žalovaného   považuje   najvyšší   súd   za   správne,   zodpovedajúce   zásadám logického myslenia a v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnené tým, že žalobca, ktorý   mal   byť   čestným   a   disciplinovaným   príslušníkom   Policajného   zboru   nastúpil do výkonu štátnej služby a vykonával ju pod vplyvom alkoholu, nemal pri sebe doklady potrebné k vedeniu služobného motorového vozidla a okrem toho naviedol bývalého kolegu na osobnú zámenu pri vykonávaní dychovej skúšky.

K tomu   najvyšší   súd   dodáva,   že nie je   bez významu   skutočnosť,   že žalobca mal pri sebe služobnú zbraň   samopal vz....1, výr. č.:... s päťdesiatimi nábojmi pridelenými mu ̶ do výkonu služby, keďže sa pri plnení služobných úloh podieľal aj na odhaľovaní akejkoľvek formy trestnej činnosti a za takýchto okolností môže dôjsť k neočakávaným situáciám s nepredvídateľným   následkom.   Tvrdenia   žalobcu   o   tom,   že   nemal   možnosť   nazrieť   do spisového materiálu, oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie a podať vyjadrenie sú v rozpore s obsahom spisu a pokiaľ ide o jeho zdravotný stav po úraze hlavy dňa 09.06.2009, podľa vyjadrenia lekára MUDr. L. Š. netrpel kvalitatívnou ani kvantitatívnou poruchou vedomia,   bol   schopný   prijímať   informácie   týkajúce   sa   jeho   osoby   a   úrazový   stav   túto schopnosť nezmenil.

Zákon   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   nie   je   možné   porovnávať   s   porušením pracovnej disciplíny ostatných pracovníkov, ustanovuje vyššiu mieru zodpovednosti a tomu musia zodpovedať aj vyššie možnosti postihu. Citovaný zákon kladie na policajtov vyššie nároky   profesionálneho   a   morálneho   charakteru   pre   výkon   služby,   ktorých   porušenie nekompromisne sankcionuje, čo v konečnom dôsledku znamená, že vo vzťahu k plneniu služobných povinností vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony.   Žalobca   sa   svojím   konaním   dopustil   porušenia   služobnej   prísahy   hrubým spôsobom, čo malo za následok jeho prepustenie zo služobného pomeru, ktoré bolo v súlade so zákonom a plne dôvodné.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

13.   V   intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok najvyššieho súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad   práva   všeobecným   súdom   nie   je   taký,   že   popiera   účel   a   zmysel   príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok krajského   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   najvyšší   súd   sťažovateľovi podrobnú   a   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   prečo   jeho   konanie   zakladalo zákonný dôvod na prepustenie zo služobného pomeru, a to z hľadiska porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, (ii) prečo ním tvrdené procesné pochybenia ministra vnútra (resp. konajúcich osôb) neboli zistené, a napokon (iii) prečo neboli porušené jeho procesné práva v konaní o prepustení zo služobného pomeru. Výklad najvyššieho   súdu   reaguje aj na všetky   relevantné odvolacie   námietky   a nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či   svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel   a   význam   (m.   m.   III.   ÚS   264/05,   I.   ÚS   23/2010).   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09, I. ÚS 417/08).  

15.   V   rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je   arbitrárny   a   zrozumiteľným   spôsobom   dáva odpoveď   na   otázku,   prečo   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny potvrdil.   Inak   povedané,   v   sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti so sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   rozsudkom   ústavný   súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody týkajúce sa kvality súdneho konania a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia ústavný súd len stručne dodáva. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje sa špecifická   odpoveď   práve na tento argument (Georiadis   c.   Grécko z 29.   mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

17.   Z   tohto   pohľadu   je   potom   zrejmé,   že   aj   napriek   výhradám   sťažovateľa obsiahnutým v jeho sťažnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poskytol ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky podstatné otázky majúce vplyv na zákonnosť preskúmavaných   rozhodnutí   ministra   vnútra   o   prepustení   sťažovateľa   zo   služobného pomeru.

18. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v tejto časti sťažnosť nie je nijako odôvodnená. Sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že postupom a/alebo rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k zásahu do niektorého z čiastkových práv zaručených označeným článkom ústavy (verejné prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   v   jeho   prítomnosti,   právo   vyjadriť sa k vykonaným dôkazom). Keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a dôvody možnej neústavnosti postupu a rozhodnutí všeobecných súdov nevyhľadáva z vlastnej iniciatívy, touto časťou sťažnosti sa bližšie zaoberať nemohol.

19. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   O   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného   práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, II. ÚS 98/06,   III.   ÚS   198/07).   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012