znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 450/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/116/2007 a jeho uznesením z 13. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/5/2011 a jeho uznesením z 26. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/116/2007 a jeho uznesením z 13. decembra 2010, ako aj Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/5/2011 a jeho uznesením z 26. mája 2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Od   roku   2007   vediem   dva   rozdielne   súdne   spory   na   našich   súdoch   pod   č.   k. 2 C 116/07 a 2 C 120/07, ktoré sú skutkovo a vo svojej podstate tak odlišné, že ich nie je možné na súdnej pôde v zmysle ods. 1, §-u 112 OSP spojiť. Navzdory tomu, nerešpektujúc túto literu zákona, bardejovský prvostupňový súd svojím uznesením (hneď konečným) pod č. k. 2 C/116/2007-101, zo dňa 13. XII. 2010, definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa spája s konaním pod 2 C 120/07 a že ďalej sa bude viesť pod týmto súdnym konaním. Tento súd to urobil napriek tomu, že neboli tu splnené zákonné podmienky na to, a to jak skutková totožnosť, tak aj totožnosť účastníkov konania, keď napr. K. v P. i O. v B., nemajú nič spoločné s bytovou záležitosťou a bytové družstvo s mojou pracovnoprávnou záležitosťou! Preto sa obidve súdne konania musia viesť na súdnej pôde oddelene! Preto je pochopiteľné a logické, že som sa proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal v zákonnej lehote dňa 3. I. 11,   ale   som   nepochodil,   lebo   Kraj.   Súd   svojím   právoplatným   uznesením   sp.   zn.   9 Co/5/2011-108, zo dňa 26. V. 11, moje odvolanie z 2. I. 11 odmietol, ako neprípustné, s čím sa ja vôbec nestotožňujem, a preto podávam túto ďalšiu ústavnú sťažnosť.“

3. Podľa názoru sťažovateľa „Konaním súdov (nezákonnými i neústavným) bola mi odopretá spravodlivosť a právo na riadny a spravodlivý súdny proces podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru a nie je to ani v súlade s princípom riadneho súdneho konania podľa čl.   46 Ústavy SR.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Ústavný súd SR:

1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove – jeho uznesením sp. zn. 9 Co/5/2011-108 z 26. V. 11, v právnej veci vedeného súdneho konania na prvostupňovom súde pod č. k. 2 C 116/07-10 porušené boli.

2. Zrušuje konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co/5-2011-108, zo dňa 26. V. 11, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 2 C 116/07-101, zo dňa 13. XII. 2010.

3. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 2 tis. EUR (slovom dvetisíceur)...

4.   Ukladá   Krajskému   súdu   v Prešove   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 2 C/116/2007-101 z 13. decembra 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/5/2011 z 26. mája 2011.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením okresného súdu

9. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením okresného súdu č. k.   2   C/116/2007-101   z 13.   decembra   2010,   v rámci   ktorého   okresný   súd „spája   na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 2 C 116/2007 a 2 C 20/2007, ktoré sa bude viesť pod spisovou značkou 2 C 120/2007“. Predmetné rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto: „Žalobca   podal   v   oboch   konaniach   návrhy   na   začatie   konania   proti   žalovanej Slovenskej republike.

Podľa § 112 ods. 1 O. s. p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkové spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Keďže obidve konania sa začali na Okresnom súde Bardejov a týkajú sa rovnakých účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol o spojení týchto vecí na spoločné konanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.)“

10. Sťažovateľ bol okresným súdom riadne poučený o neprípustnosti odvolania proti tomuto uzneseniu, čo napokon potvrdil aj vo svojej sťažnosti „... bardejovský prvostupňový súd svojím uznesením (hneď končeným) pod č. k. 2 C 116/2007-101, zo dňa 13. XII. 2010, definitívne rozhodol, že toto súdne konanie sa spája s konaním pod 2 C 120/07...“ (pozri bod 3), teda bol si už vopred vedomý neúspešnosti svojho odvolania proti tomuto uzneseniu na krajskom súde.

11. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12. Sťažovateľ „Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu... podanie označené   ako   odvolanie...“ (citované   z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 9 Co/5/2011-108   z 26.   mája   2011),   z čoho   vyplýva,   že   lehota   na   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   začala   sťažovateľovi   plynúť   najneskôr   v čase   podaného   odvolania. Vzhľadom na dátum podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (21. júla 2011) nebolo treba konkretizovať presný čas nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia.

13.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   procesný   úkon   účastníka   konania,   ktorý   nemá oporu   v platnom   procesnom   poriadku,   a nemôže   teda   vyvolať   účastníkom   očakávané účinky,   o čom   je tento   účastník   riadne   a včas   (t.   j.   už pri   jeho   iniciovaní)   poučený,   je procesným   úkonom   nadbytočným   a ako   taký   nemôže   mať   vplyv   na   vznik   právnych následkov   spojených   s   procesným   úkonom   súladným   so   všeobecne   záväzným procesnoprávnym   predpisom.   Inak   povedané,   ak   účastníkovi   konania   bolo   (i)   riadne doručené uznesenie o spojení veci, (ii) ktoré obsahovalo poučenie o tom, že proti tomuto rozhodnutiu   odvolanie   nie   je   prípustné   a   (iii)   toto   poučenie   je   zákonne   konformné a zodpovedá   aj   stabilne   judikovanej   rozhodovacej   praxi   všeobecných   súdov,   potom prípadne   podané   odvolanie   týmto   účastníkom   nemôže   mu   zachovať   lehotu   na   podanie sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nad rámec lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

14. Ak teda v tomto prípade sťažovateľ nepostupoval súladne s procesnoprávnym predpisom [t. j. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“, v citáciách aj „O. s. p.“)] a podal proti uzneseniu o spojení jeho právnych vecí opravný prostriedok, ktorý nebol prípustný, o čom bol sťažovateľ súdom vopred riadne poučený a vedel (resp. mohol vedieť) už v čase podania takéhoto opravného prostriedku, že tento nevyvolá na odvolacom súde ním očakávaný výsledok (t. j. že jeho podanie bude odvolacím súdom odmietnuté), nemôže spravodlivo očakávať, aby ústavný súd   akceptoval   ním   požadovaný   začiatok   plynutia   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   až   doručením   mu   odmietavého   druhostupňového rozhodnutia (v danom prípade 24. júna 2011).

15. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo doručené sťažovateľovi v čase pred 3. januárom 2011 (pozri   bod 12)   a jeho sťažnosť   ústavnému súdu   21.   júla 2011, teda   dávno po uplynutí dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   ako   oneskorene   podanú.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že predmetné uznesenie okresného súdu je procesným rozhodnutím, a nie rozhodnutím vo veci samej, a teda sťažovateľ bude mať možnosť dožadovať sa zákonom ustanoveným spôsobom nápravy eventuálneho porušovania ním označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) počas ďalšieho priebehu konania o jeho právnej veci pred všeobecnými súdmi.

II.B.

K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím krajského súdu

16. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co/5/2011 z 26. mája 2011, ktorým odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 13. decembra 2010 v súlade z § 218 od. 1 písm. c) OSP odmietol.

17. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

18.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

19.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

20. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

21.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane odvolacieho konania, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 201 až § 225 (t. j. prvá hlava štvrtej časti) OSP.

22. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP „odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné“.   Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. a) OSP „odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania“. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je napríklad aj uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie alebo vylúčení veci na samostatné konanie [§ 112   OSP (pozri   vysvetlivky   k citovanej   právnej   norme,   s.   543 publikácie Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie, JUDr. J. Jurčo a kol., vydanej vydavateľstvom EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava, máj 2006)].

23.   Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co/5/2011   z 26.   mája   2011,   ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľa.   Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

«Prvostupňový súd napadnutým uznesením spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 2 C/116/2007 a 2 C/120/2007, ktoré sa budú viesť pod sp. zn. 2 C/120/2007. Ako dôvod uviedol, že žalobca podal v oboch konaniach návrhy na začatie konania proti   žalovanej   Slovenskej   republike.   Keďže   obe   konania   sa   začali   na   Okresnom   súde Bardejov a týkajú sa rovnakých účastníkov, súd z dôvodu hospodárnosti rozhodol podľa § 112   ods.   1   O.   s.   p.   o   spojení   týchto   vecí   na   spoločné   konanie.   Uznesenie   obsahuje poučenie, že proti nemu odvolanie nieje prípustné.

Dňa 3. 1. 2011 podal do podateľne prvostupňového súdu žalovaný podanie označené ako odvolanie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Ako dôvod uviedol, že uznesenie je nereálne a absolútne neprichádza do úvahy. Skutkovo ide o úplne a diametrálne odlišné 2 veci, ktoré nemajú v sebe jediný spoločný znak. Jedna je pracovnoprávnej povahy a druhá je bytového charakteru. Navyše nie je splnená ani ďalšia podmienka, a to totožnosti tých istých   účastníkov   konania.   V   kauze   pod   č.   k.   2   C   116/07   majú   na   strane   žalovaného vystupovať aj iné právne subjekty, ako je štát, resp. nielen za štát a v jeho mene, ale aj osve, ako sú obvodný, či k., ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu. Pokiaľ ide o hospodárnosť v konaní, tak mu nedá uviesť, že kde bol bardejovský súd a čo robil v takejto otázke, ako je hospodárnosť, keď zavdával príčinu na podávanie ďalších jeho žalôb, ktorých je zatiaľ asi viac ako 60. Aj tento manéver súdu je účelový, aby popri kauze č. k. 2 C 120/07, ktorá je toho času akoby „v kóme“, mohol zniesť z tohto sveta ešte stále vysoko aktuálnu a živú vec pod č. k. 2 C 116/07.

Pretože uznesenie o spojení veci na spoločné konanie nie je uznesením o veci samej, preskúmal ho odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 O. s. p.). V tejto súvislosti sa musel odvolací súd v prvom rade vyporiadať s tým, či proti takémuto uzneseniu súdu je prípustné odvolanie.

O spojení viacerých vecí k spoločnému konaniu rozhoduje súd uznesením, ktoré má povahu uznesenia upravujúceho vedenie konania. Týmto uznesením nie je súd viazaný a nie je voči nemu prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a) O. s. p.). Preto aj účastníkom sa doručuje len vtedy, ak neboli prítomní pri jeho vyhlásení.

Preto odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol odvolanie podané žalobcom, nakoľko odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie   je   prípustné.   Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   nebol   oprávnený   preskúmavať,   či   sú splnené podmienky pre spojenie oboch vecí na spoločné konanie.»

24.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co/5/2011 z 26. mája 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011