znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 450/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z. V., L., zastúpeného advokátom JUDr. T. N., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. októbra 2010 doručená sťažnosť Z. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V/55/2009 z 22. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ uzatvoril s obchodnou spoločnosťou M., a. s., zmluvu o budúcej zmluve, predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k bližšie označeným motorovým vozidlám (ďalej len   „predmetné   motorové   vozidlá“)   za   dohodnutú   kúpnu   cenu   uhrádzanú   vo   vopred dohodnutých splátkach. Podľa dojednaní zmluvných strán bola obchodná spoločnosť M., a. s.,   ako   budúci   predávajúci   povinná   zaslať   sťažovateľovi   ako   budúcemu   kupujúcemu kúpnopredajnú zmluvu na predmet zmluvy najneskôr do 1. januára 2006, a to po uhradení dohodnutej kúpnej ceny. Predmetné motorové vozidlá boli odovzdané sťažovateľovi do užívania dňom   podpisu   zmluvy 30. júna 2003.   Uznesením   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005 bol vyhlásený konkurz na majetok obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „úpadca“), ktorá bola právnym nástupcom obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.   Konkurznou   prihláškou   si   sťažovateľ   uplatnil   svoju pohľadávku v celkovej výške 12 289 642,30 Sk voči úpadcovi, pričom správca konkurznej podstaty ju neuznal vo výške 5 280 000 Sk, teda v sume rovnajúcej sa zaplatenej kúpnej cene za predmetné motorové vozidlá. K uznaniu aj tejto časti uplatnenej pohľadávky došlo až rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Cbi 54/05-78 z 8. februára 2007.

3.   Sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom,   označeným   ako „Žaloba   o vylúčenie   veci z konkurznej   podstaty“, doručeným   krajskému   súdu   5.   apríla   2006 domáhal   vydania rozsudku,   ktorým   sa   hnuteľné   veci   –   predmetné   motorové   vozidlá,   vylučujú   zo   súpisu majetku   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Svoj   nárok   odvodil   zo   zmluvných   dojednaní vyplývajúcich   zo   zmluvy   o budúcej   zmluve   z 30.   júna   2003   uzatvorenej   s právnym predchodcom   úpadcu,   podľa   ktorých   mal   sťažovateľ   nadobudnúť   vlastnícke   právo k predmetným motorovým vozidlám po 1. januári 2006, a to tak, že budúci predávajúci mal sťažovateľovi do 1. januára 2006 predložiť kúpnu zmluvu na predmetné motorové vozidlá. Svoj právny nárok podporil aj ustanovením § 445 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Krajský súd po vykonaní dokazovania rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho žalobného návrhu z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu uznesením krajského súdu   sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005. Táto skutočnosť bola takou podstatnou zmenou okolností, s ktorou zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinný v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu spájal aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu a predmetné motorové vozidlá boli ako vlastníctvo úpadcu zaradené do jeho konkurznej podstaty. Vykonaným dokazovaním považoval   súd   za   dostatočne   preukázané   vlastnícke   právo   úpadcu   k predmetným motorovým   vozidlám   a ich   opodstatnené   zapísanie   správcom   konkurznej   podstaty   do konkurznej podstaty úpadcu. Ďalej súd dôvodil aj ustanovením § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka   s poukazom   na   to,   že   tým,   že   si   sťažovateľ   uplatnil   svoje   pohľadávky   voči úpadcovi v konkurznom konaní a tieto boli zistené a uznané a zaradené do prvej triedy pre účely   rozvrhu   vrátane   pohľadávky   rovnajúcej   sa   zaplatenej   kúpnej   ceny   za   predmetné motorové   vozidlá,   zvolil   si   právo   predpokladané   citovaným   ustanovením   obchodného zákonníka ako dôsledok nesplnenia záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve.

4. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 78/2009 zo 17. septembra 2009 na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 46/2006-64 z 19. mája 2009   ako   vecne   správny.   Najvyšší   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   1   ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010 sťažovateľom podané dovolanie odmietol, proti čomu sa sťažovateľ bránil podanou ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľ v podanej sťažnosti dôvodil:

„Podotýkam,   že   v zmluve   o budúcej   zmluve   bolo   dohodnuté   nadobudnutie vlastníckeho   práva   po   01.   01.   2006,   takže   podľa   názoru   sťažovateľa,   vlastnícke   právo k predmetným   motorovým   vozidlám   nadobudol   jednak   úplným   zaplatením   kúpnej   ceny a jednak uplynutím dátumu 01. 01. 2006...

Na základe uvedeného skutkového stavu sa sťažovateľ domnieval, že jeho nárok na vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty   úpadcu   je   oprávnený,   lebo   podľa   §   445   OBCHZ sťažovateľ a právny predchodca úpadcu v zmluve o budúcej zmluve... sa dohodli na výhrade vlastníckeho práva tak, že na sťažovateľa prejde vlastnícke právo po 01. 01. 2006, po úplnom zaplatení dohodnutej kúpne ceny, čo sa aj stalo...

Žalobca proti rozsudku najvyššieho súdu... č. k. 6 Obo 78/2009 zo dňa 17. 09. 2009... podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktoré bolo tiež Najvyšším súdom... odmietnuté   z dôvodu   neprípustnosti   dovolania,   a to   bez   toho,   aby   sa   súd   zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti...

Sťažovateľ namieta hlavne porušenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy... a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru...

K zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa došlo už tým, že v Zmluve o budúcej zmluve   dohodnuté   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   po   01.   01.   2006   k predmetným motorovým   vozidlám   nebolo   právne   umožnené   úpadcom   a ani   na   základe   rozhodnutí jednotlivých súdov konajúcich o návrhu sťažovateľa ohľadne vylúčenia veci z konkurznej podstaty.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo sťažovateľa... na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy... a podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru... bolo uznesením Najvyššieho súdu... č. 1 ObdoV/55/2009 zo dňa 22. 07. 2010 porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. 1 ObdoV/55/2009 zo dňa 22. 07. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

9. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv inter alia podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010. Jeho podstatná argumentácia týkajúca sa napadnutého rozhodnutiu sa koncentrovala (bod 4) k nesúhlasu s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý   odmietol   ním   podané   dovolanie   bez   zohľadnenia   jeho   opodstatnenosti   z   vecnej stránky. „...   dovolanie...   bolo...   Najvyšším   súdom...   odmietnuté   z dôvodu   neprípustnosti dovolania, a to bez toho, aby sa súd zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   (sp.   zn. 1   ObdoV/55/2009   z 22.   júla 2010) v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa {§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. O tento prípad v prejednávanej veci nejde, lebo napadnutý rozsudok je rozsudkom potvrdzujúcim. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci; ani o tento prípad v predmetnej veci nejde, dovolací súd doposiaľ v tejto veci nerozhodoval, a preto nevyslovil (ani nemohol vysloviť)   právny názor.   Podľa   § 238 ods.   3 O.   s.   p.,   dovolanie je prípustné tiež   proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; napokon ani o tento prípad nejde, lebo odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil.

Dovolanie   je   všeobecne   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O.   s. p. I keď sa dovolateľ žiadneho z týchto dôvodov nedovolával, dovolací súd ex offo skúmal, či je daná prípustnosť dovolania z niektorého z týchto dôvodov,   pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Keďže Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., ani v zmysle § 237 O. s. p., dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu... odmietol, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14.   Podstatná   argumentácia   sťažovateľa   vo   vzťahu   k ústavnou   sťažnosťou napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   spočívala   (bod   4   a   9)   v jeho   nesúhlase s odmietnutím ním podaného dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodu jeho neprípustnosti, a to bez toho, aby sa najvyšší súd ako súd dovolací zaoberal vecnou stránkou dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 78/2009 zo 17. septembra 2009 a v ňom obsiahnutými právnymi názormi na opodstatnenosť jeho nároku na vylúčenie ním označených hnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné a tak zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno právne závery najvyššieho súdu k otázke prípustnosti dovolania považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.BK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

17.   Sťažovateľ   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   namietal tiež porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

18. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV/55/2009   z 22.   júla   2010   a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   dohovoru, nemožno   vzhľadom   na   to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

II.C

20. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2, 3 a 4) nesúhlasil tiež s právnym posúdením   jeho   veci   (ako   takej),   o ktorej   v inštančnom   postupe   rozhodovali   –   okrem dovolacieho   –   aj   nižšie   súdy,   t.   j.   prvostupňový   krajský   súd   a odvolací   najvyšší   súd. Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 8) a zo skutočnosti, že sťažovateľ, kvalifikovane   zastúpený   právnym   zástupcom   (advokátom),   v podanej   ústavnej   sťažnosti napadol iba dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľa sa preto ústavný súd (súc   viazaný   návrhom   sťažovateľa   na začatie   konania   v zmysle   čl. 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti zaoberať.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010