znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 45/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Tomášom   Balážom,   Štúrova   1,   Žilina,   vo   vecinamietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   mesta   KysuckéNové Mesto č. 2731/2012-14211 z 12. decembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozhodnutím mesta Kysucké Nové Mesto č. 2731/2012-14211z 12. decembra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“), rozsudkom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 21/2013zo 6. mája 2014.

II.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že mesto KysuckéNové Mesto namietaným rozhodnutím z 12. decembra 2012 zamietlo návrh sťažovateľana zabezpečenie „predbežnej právnej ochrany týkajúcej sa okamžitého zabezpečenia svahu proti zosuvu a zakázania vykonávať stavebnú činnosť“ odporcami „až do právoplatného skončenia konania vo veci...“. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd sp.zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým rozhodnutie správneho orgánu z 12. decembra2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom zo 6.mája 2014.

3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je... nezákonný a nepreskúmateľný,   pretože   v odôvodnení   sa   súd   nevysporiadal   so   zásadnými   právnymi otázkami vyplývajúcimi z odvolania“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených právzaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, zrušil rozhodnutie správnehoorgánu   z 12.   decembra   2012,   rozsudok   krajského   súdu   zo   14.   júna   2013   a rozsudoknajvyššieho súdu zo 6. mája 2014. Súčasne žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia„v sume 10 000 Eur“ a trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho   sudcov v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatína   ďalšie   konanie   alebo   o   jeho   odmietnutí,   a   teda   vylúčení   z   ďalšieho   konania   predústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhutakto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu

7.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   vo   veci   konajúcim   správnymorgánom a všeobecnými súdmi (bod 1 a 4).

8.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   mestaKysucké Nové mesto z 12. decembra 2012 č. 2731/2012-14211 domáhal nápravy podanímopravného   prostriedku,   v ktorom   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci   a procesnépochybenia správneho orgánu. O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkomsp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.

9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označenéhorozhodnutia   správneho   orgánu,   lebo   sťažovateľ   bol   povinný   (mal   možnosť)   ešte   predpodaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľapiatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   [zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)] oprávnený rozhodovať o ochranejej práv tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jehonečinnosti (v danom prípade podľa tretej hlavy piatej časti OSP).

10. Sťažovateľ túto možnosť domáhať sa nápravy podaním opravného prostriedkukrajskému súdu využil (bod 2). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti(keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi

11.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil namietané rozhodnutie správnehoorgánu. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013potvrdil.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu,pretože na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššiehosúdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

13. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich v sťažnosti označených práv (bod 1 a4) postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 21/2013a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenýmrozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   vecinebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jehorozhodnutím o odvolaní sťažovateľa namietaným rozsudkom zo 6. mája 2014 sú zlučiteľné soznačeným článkom ústavy.

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší   súd svoje rozhodnutie, ktorým   potvrdil   rozsudok krajského súdu,náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z   konaní   zistenýchskutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   úvodom   oboznámil   podstaturozhodnutia správneho orgánu a odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Svojerozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«...   Predmetom   konania   pred   administratívnym   orgánom   bolo   rozhodnúť o predbežnom opatrení. Podstatnou otázkou, ktorou sa v odvolacom konaní zaoberal senát najvyššieho súdu je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích dôvodov.

Podľa § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde. Citované ustanovenie predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá je zverená obciam. Pri vydaní rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka (konanie prebieha podľa režimu Správneho poriadku) ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce a o opravnom   prostriedku   proti   nemu   sa   rozhoduje   v   súdnom   preskúmavacom   konaní postupom podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l a nasl.).

Z ustanovenia § 2501 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pre konanie podľa tretej hlavy piatej časti,   pokiaľ   ide   o   účel   a   rozsah   preskúmania,   platia   rovnaké   princípy   ako   v   konaní o žalobách, napr. že pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250i ods. 1 prvá veta).

Správne   konanie   je   ovládané   dispozičnou   zásadou.   Účelom   preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom, ako je konštruované v piatej časti O.s.p., je ochrana subjektívnych   práv   fyzických   a   právnických   osôb   pred   nezákonnými   rozhodnutiami správnych orgánov. Návrh účastníka konania na začatie správneho konania je z právneho hľadiska podaním, avšak zákonodarca používa na jeho označenie osobitný názov, nakoľko tu ide o kvalifikované podanie, z ktorého vyplýva podstata veci, o ktorej sa má rozhodnúť. Účastník   vo   svojom   návrhu   vymedzí,   o   čom   bude   správny   orgán   rozhodovať,   t.j.   určí predmet   konania.   Od   takto   vymedzeného   predmetu   konania   sa   správny   orgán   nemôže odchýliť.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v tomto konaní nebolo predmetom konania stavebné povolenie na stavbu „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ a ani sa nerozhoduje o vydaní stavebného povolenia. Konanie a rozhodovanie stavebného úradu vo veci povolenia stavby „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ a konanie vo veci stavby „Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynová prípojka“, ktoré konanie bolo na   základe   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   stavebného   úradu v Žiline č. 2009/01849/KRA zo dňa 30.10.2009 predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21 S/2/2010 (na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Sžp/l 1/2011) sú dve samostatné na sebe nezávislé konania.

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   fyzických   a   právnických   osôb, o ktorých   sa   rozhodovalo   v   správnom   konaní.   Rozhodnutie,   ktorým   sa   povoľuje   alebo zamieta   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   má   povahu   procesného   rozhodnutia, avšak takéto rozhodnutie nie je vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu v zmysle § 248 písm.   a/   O.s.p,   podľa   ktorého   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania.   Napadnuté rozhodnutie   sa   netýka   vedenia   konania   a   preto,   napriek   tomu,   že   ide   o   procesné rozhodnutie, je preskúmateľné v správnom súdnictve.

Ako   bolo   vyššie   uvedené   tak   ako   konanie   o   žalobe   aj   konanie   o   opravnom prostriedku   je   konaním   vybudovaným   na   dispozičnom   princípe,   podľa   ktorého   je   súd viazaný   rozsahom,   aj   dôvodmi,   v   ktorých   vidí   navrhovateľ   nezákonnosť   správneho rozhodnutia. Z dispozičnej zásady uplatňujúcej sa v správnom súdnictve teda vyplýva, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom žalobcom (navrhovateľom).

V   danom   prípade   správny   orgán   rozhodol   o   návrhu   navrhovateľa   na   vydanie predbežného   opatrenia   tak,   že   návrh   zamietol.   Pokiaľ   navrhovateľ   namieta   procesné pochybenia v rozhodnutí mesta Kysucké Nové Mesto (stavebnom povolení) a opravným prostriedkom (návrhom) sa domáha zrušenia právoplatného stavebného povolenia „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ č. j. Výst. 2762/2011- An zo dňa 01.06.2012, v konaní o nariadenie predbežného opatrenia sa nemôže s úspechom domáhať jeho zrušenia tak, ako to vyplýva z jeho návrhu, a nič na tom nemení ani protest prokurátora podaný proti tomuto rozhodnutiu (č. j. Výst. 2762/2011-An zo dňa 01.06.2012). Súd   je   garantom   dodržiavania   zákonnosti   správnym   orgánom.   Rešpektovanie princípov   zákonnosti   musí   vyjadriť   v   rozhodnutí,   ktoré   je   výsledkom   preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred odvolacím   súdom.   Preskúmavané   rozhodnutie   má   všetky   náležitosti   v   zmysle   §   47 Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne či logické nedostatky.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., a § 224 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.»

17.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názorsprávneho   orgánu   a   krajského   súdu)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatokskutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné ajarbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo ajextrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujúci   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.3   Sžp   21/2013   zo   6.   mája   2014   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúcezo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutienevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatujedostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinnýnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie jea ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.V neposlednom   rade   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   z hľadiska   ústavnéhoprieskumu mohli byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu iba tie sťažovateľomuvádzané nosné námietky, ktoré boli namietané aj v konaniach sťažovateľom označenýchporušovateľov (princíp subsidiarity).

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. C K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy

21. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie svojich majetkových práv zaručenýchčl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím najvyššiehosúdu (pozri body 1 a 4).

22. Ústavný súd zastáva názor, že predchádzajúce dôvody, ktoré viedli ústavný súdk odmietnutiu sťažnosti (body 17 až 20), možno použiť tiež k sťažovateľom označenýmporušeniam majetkových práv uvedených v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia ajtýchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľom sú identické.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov (bod 20) odmietolsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

24. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,ústavný súd poznamenáva, že tieto patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorbya aplikácie   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   vyjadrujúce   princíp   právneho   štátua princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jejmedziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Keďže   v posudzovanej   vecinebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý procesoznačeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 20), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchtozákladných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti (bod 24) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

III.

26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberaťsa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015