SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 45/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Balážom, Štúrova 1, Žilina, vo vecinamietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím mesta KysuckéNové Mesto č. 2731/2012-14211 z 12. decembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozhodnutím mesta Kysucké Nové Mesto č. 2731/2012-14211z 12. decembra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu“), rozsudkom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ako aj rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 21/2013zo 6. mája 2014.
II.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že mesto KysuckéNové Mesto namietaným rozhodnutím z 12. decembra 2012 zamietlo návrh sťažovateľana zabezpečenie „predbežnej právnej ochrany týkajúcej sa okamžitého zabezpečenia svahu proti zosuvu a zakázania vykonávať stavebnú činnosť“ odporcami „až do právoplatného skončenia konania vo veci...“. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd sp.zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým rozhodnutie správneho orgánu z 12. decembra2012 potvrdil. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom zo 6.mája 2014.
3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je... nezákonný a nepreskúmateľný, pretože v odôvodnení sa súd nevysporiadal so zásadnými právnymi otázkami vyplývajúcimi z odvolania“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených právzaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, zrušil rozhodnutie správnehoorgánu z 12. decembra 2012, rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013 a rozsudoknajvyššieho súdu zo 6. mája 2014. Súčasne žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia„v sume 10 000 Eur“ a trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatína ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania predústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhutakto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu
7. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv vo veci konajúcim správnymorgánom a všeobecnými súdmi (bod 1 a 4).
8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo vzťahu k rozhodnutiu mestaKysucké Nové mesto z 12. decembra 2012 č. 2731/2012-14211 domáhal nápravy podanímopravného prostriedku, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci a procesnépochybenia správneho orgánu. O opravnom prostriedku rozhodol krajský súd rozsudkomsp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.
9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie ústavnosti (zákonnosti) označenéhorozhodnutia správneho orgánu, lebo sťažovateľ bol povinný (mal možnosť) ešte predpodaním sťažnosti ústavnému súdu obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je v konaní podľapiatej časti Občianskeho súdneho poriadku [zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)] oprávnený rozhodovať o ochranejej práv tak v prípade nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v prípade jehonečinnosti (v danom prípade podľa tretej hlavy piatej časti OSP).
10. Sťažovateľ túto možnosť domáhať sa nápravy podaním opravného prostriedkukrajskému súdu využil (bod 2). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti(keďže preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku vykonávajú všeobecné súdy) odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II. B
K namietanému porušeniu označených práv všeobecnými (správnymi) súdmi
11. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdusp. zn. 22 Sp 5/2013 zo 14. júna 2013, ktorým potvrdil namietané rozhodnutie správnehoorgánu. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014, ktorým rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2013potvrdil.
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu,pretože na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššiehosúdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
13. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich v sťažnosti označených práv (bod 1 a4) postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 21/2013a jeho rozsudkom zo 6. mája 2014.
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmrozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej vecinebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jehorozhodnutím o odvolaní sťažovateľa namietaným rozsudkom zo 6. mája 2014 sú zlučiteľné soznačeným článkom ústavy.
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu,náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z konaní zistenýchskutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia úvodom oboznámil podstaturozhodnutia správneho orgánu a odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Svojerozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«... Predmetom konania pred administratívnym orgánom bolo rozhodnúť o predbežnom opatrení. Podstatnou otázkou, ktorou sa v odvolacom konaní zaoberal senát najvyššieho súdu je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích dôvodov.
Podľa § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde. Citované ustanovenie predstavuje občianskoprávnu ochranu pokojného stavu, ktorá je zverená obciam. Pri vydaní rozhodnutia podľa § 5 Občianskeho zákonníka (konanie prebieha podľa režimu Správneho poriadku) ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce a o opravnom prostriedku proti nemu sa rozhoduje v súdnom preskúmavacom konaní postupom podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l a nasl.).
Z ustanovenia § 2501 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pre konanie podľa tretej hlavy piatej časti, pokiaľ ide o účel a rozsah preskúmania, platia rovnaké princípy ako v konaní o žalobách, napr. že pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250i ods. 1 prvá veta).
Správne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Účelom preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom, ako je konštruované v piatej časti O.s.p., je ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb pred nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov. Návrh účastníka konania na začatie správneho konania je z právneho hľadiska podaním, avšak zákonodarca používa na jeho označenie osobitný názov, nakoľko tu ide o kvalifikované podanie, z ktorého vyplýva podstata veci, o ktorej sa má rozhodnúť. Účastník vo svojom návrhu vymedzí, o čom bude správny orgán rozhodovať, t.j. určí predmet konania. Od takto vymedzeného predmetu konania sa správny orgán nemôže odchýliť.
V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v tomto konaní nebolo predmetom konania stavebné povolenie na stavbu „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ a ani sa nerozhoduje o vydaní stavebného povolenia. Konanie a rozhodovanie stavebného úradu vo veci povolenia stavby „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ a konanie vo veci stavby „Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynová prípojka“, ktoré konanie bolo na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Žiline č. 2009/01849/KRA zo dňa 30.10.2009 predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 21 S/2/2010 (na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Sžp/l 1/2011) sú dve samostatné na sebe nezávislé konania.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Rozhodnutie, ktorým sa povoľuje alebo zamieta návrh na vydanie predbežného opatrenia má povahu procesného rozhodnutia, avšak takéto rozhodnutie nie je vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Napadnuté rozhodnutie sa netýka vedenia konania a preto, napriek tomu, že ide o procesné rozhodnutie, je preskúmateľné v správnom súdnictve.
Ako bolo vyššie uvedené tak ako konanie o žalobe aj konanie o opravnom prostriedku je konaním vybudovaným na dispozičnom princípe, podľa ktorého je súd viazaný rozsahom, aj dôvodmi, v ktorých vidí navrhovateľ nezákonnosť správneho rozhodnutia. Z dispozičnej zásady uplatňujúcej sa v správnom súdnictve teda vyplýva, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom žalobcom (navrhovateľom).
V danom prípade správny orgán rozhodol o návrhu navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol. Pokiaľ navrhovateľ namieta procesné pochybenia v rozhodnutí mesta Kysucké Nové Mesto (stavebnom povolení) a opravným prostriedkom (návrhom) sa domáha zrušenia právoplatného stavebného povolenia „Oporné múry pri rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛ “ č. j. Výst. 2762/2011- An zo dňa 01.06.2012, v konaní o nariadenie predbežného opatrenia sa nemôže s úspechom domáhať jeho zrušenia tak, ako to vyplýva z jeho návrhu, a nič na tom nemení ani protest prokurátora podaný proti tomuto rozhodnutiu (č. j. Výst. 2762/2011-An zo dňa 01.06.2012). Súd je garantom dodržiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred odvolacím súdom. Preskúmavané rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne či logické nedostatky.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., a § 224 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.»
17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názorsprávneho orgánu a krajského súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatokskutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné ajarbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.
19. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.3 Sžp 21/2013 zo 6. mája 2014 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutienevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatujedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinnýnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie jea ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z hľadiska ústavnéhoprieskumu mohli byť predmetom skúmania zo strany ústavného súdu iba tie sťažovateľomuvádzané nosné námietky, ktoré boli namietané aj v konaniach sťažovateľom označenýchporušovateľov (princíp subsidiarity).
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II. C K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
21. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie svojich majetkových práv zaručenýchčl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným rozhodnutím najvyššiehosúdu (pozri body 1 a 4).
22. Ústavný súd zastáva názor, že predchádzajúce dôvody, ktoré viedli ústavný súdk odmietnutiu sťažnosti (body 17 až 20), možno použiť tiež k sťažovateľom označenýmporušeniam majetkových práv uvedených v časti II.C, keďže nosné dôvody porušenia ajtýchto práv (II.C) uvádzané sťažovateľom sú identické.
23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov (bod 20) odmietolsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
24. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,ústavný súd poznamenáva, že tieto patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorbya aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátua princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže v posudzovanej vecinebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý procesoznačeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 20), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchtozákladných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti (bod 24) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
III.
26. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberaťsa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v bode 4.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2015