znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 45/2011-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka,   zo sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu Milana Ľalíka v konaní o návrhu JUDr. B. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. V., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp.   zn.   VP/36/10-K   zo 14.   septembra   2010, za   účasti   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/36/10-K zo 14. septembra 2010 z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. novembra 2010 doručený a 22. decembra 2010 doplnený návrh JUDr. B. N. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/36/10-K zo 14. septembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z návrhu a obsahu spisu výboru sp. zn. VP/36/10-K vyplýva, že navrhovateľovi bolo 25. októbra 2010 doručené napadnuté rozhodnutie výboru v súvislosti   s porušením ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších zmien (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004“ alebo „ústavný zákon“), ktorým mu bola uložená pokuta v sume 4 467 € (šesťnásobok mesačného platu verejného funkcionára). Nosným dôvodom uloženia pokuty navrhovateľovi – vyplývajúcim z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia – bola skutočnosť, že navrhovateľ ako verejný funkcionár (člen S., pozn.) bol v rozhodnom období „členom dozornej rady M., a. s. B.“. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výboru ďalej vyplýva, že   k uvedenej   skutočnosti   sa   navrhovateľ   vyjadril   listom   z 11.   augusta   2010,   v ktorom uviedol,   že   na   zápis   uvedenej   funkcie   do   obchodného   registra „nedal   žiaden   súhlas a vykonal sa bez akejkoľvek jeho vedomosti, svojvoľne štatutárnym zástupcom spoločnosti“, pričom „spoločnosť nikdy nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť a podľa predsedu predstavenstva sa ani nepredpokladá jej obnovenie. Nikdy funkciu ani formálne ani reálne nevykonával a nedostal   za   ňu ani   žiadnu odmenu...“. K uvedenej   výhrade navrhovateľa výbor uviedol, že navrhovateľ „bol v dozornej rade predmetnej akciovej spoločnosti celý rok 2009 a o uvoľnenie z funkcie požiadal až v roku 2010. Jeho tvrdenie o tom, že sa stal členom dozornej rady bez jeho súhlasu nie je vierohodné, pretože k takémuto zápisu boli potrebné jeho osobné údaje, ktoré si zriaďovateľ predmetnej akciovej spoločnosti nemal ako vymyslieť, len kontaktom s ním. Na základe uvedeného mal výbor za to, že ide o účelové tvrdenie,   pri   ktorom   verejný   funkcionár   počíta   s   tým,   že   ide   o   tzv.   nevyvrátiteľnú domnienku,   keďže   niet   dôkazu   o   opaku   jeho   tvrdenia...   Výbor   dospel   po   vykonanom dokazovaní k záveru, v konaní bolo dostatočne preukázané, že verejný funkcionár porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona...“.

3.   Navrhovateľ   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   (v   rozsahu   uvedenom v bode 2, pozn.) uviedol, že „uvedené rozhodnutie považujem za nezákonné pre jeho vecnú nesprávnosť, keďže bolo vydané v rozpore so skutkovým stavom, skutkový stav nebol riadne zistený, rozhodnutie vychádza z domienok, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a naviac rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov... Predpokladal som, že v prípade pochybností, odporca si... moje tvrdenie preverí dokazovaním, najmä vyžiadaním si spisu z Obchodného registra... Odporca však žiadne dokazovanie v tomto smere nevykonal a na túto moju námietku... reagoval tak, že nie je vierohodná...“. V tejto súvislosti poukazoval na trestno-správny   charakter   konania   pred   výborom   a z toho   vyplývajúcu   potrebu   postupu podľa   trestného   poriadku   Slovenskej   republiky   (najmä   čo   do   dokazovania/zisťovania skutočného stavu veci). Uviedol, že ak by výbor postupoval uvedeným spôsobom, zo spisu obchodného registra by zistil, že podpis o súhlase jeho zvolenia za člena dozornej rady nie je jeho, čo zároveň dokumentoval aj k návrhu pripojeným čestným vyhlásením Ing. S. z 15. novembra   2010.   V tejto   súvislosti   pre   prípad   pochybností   navrhol,   aby   bol   vykonaný znalecký dôkaz. Pokiaľ výbor svoje „dôkazné“ závery oprel o skutočnosť, že „na takýto zápis boli potrebné moje osobné údaje, ktoré si zriaďovateľ predmetnej akciovej spoločnosti nemal ako vymyslieť, len s osobným kontaktom so mnou“ toto tvrdenie podľa navrhovateľa nie je takisto správne, pretože „niekedy v roku 1995 ma Ing. J. S. ako zakladateľ, požiadal ako advokáta o založenie akciovej spoločnosti. Súčasne ma ako priateľa požiadal o členstvo v orgánoch tejto spoločnosti. Ja som vyhotovil zakladaciu listinu, v ktorej sa nachádzali moje osobné údaje potrebné pre zápis do obchodného registra. Táto spoločnosť však nebola založená a ani nikdy nebola zapísaná do obchodného registra a následne tieto údaje Ing. S. prevzal do údajov uvedených v čestnom vyhlásení zo dňa 20. 1. 2000, o čom som ja nemal žiadnu vedomosť. Toto tvrdenie preukazujem písomným čestným vyhlásením Ing. J. S. zo dňa 15. 11. 2010, ktorým potvrdzuje, že podpis na čestnom vyhlásení zo dňa 20. 1. 2000 nie je môj.“. V tejto súvislosti navrhovateľ v závere uviedol, že „ak mal odporca akékoľvek pochybnosti a tieto nevedel preukázať, nemohol moje tvrdenia vyložiť v môj neprospech“.

4. Nad rámec už uvedených dôvodov navrhovateľ poukázal na znenie § 200 ods. 2 zákona č.   513/1991 Zb. Obchodný   zákonník   v znení platnom   v rozhodnom   čase,   podľa ktorého po uplynutí 5 rokov aj tak došlo k „ex lege“ zániku funkcie člena dozornej rady, ďalej na nepreskúmateľnosť výšky uloženej pokuty vzhľadom na to, že za verejnú funkciu nepoberá žiadny plat, a na nepreukázanie závažnosti porušenia povinnosti navrhovateľom.

5.   Prílohu   k návrhu   tvorilo   (i)   čestné   vyhlásenie   z 20.   januára   2000,   na   základe ktorého   mal   navrhovateľ   svojím   podpisom   odsúhlasiť,   aby   bol   valným   zhromaždením spoločnosti   Z.,   a.   s.,   zvolený   za   člena   dozornej   rady   tejto   spoločnosti;   v rámci   tohto čestného   vyhlásenia   navrhovateľ   rozporoval   svoj   podpis.   Ďalej   pripojil (ii)   čestné vyhlásenie Ing. J. S. z 15. novembra 2010 tohto znenia: „Ja, Ing. J. S... týmto vyhlasujem, že vzhľadom na priateľský vzťah k JUDr. B. N. a dobrej viere som ho podpísal na čestnom vyhlásení   zo   dňa   20.   1.   2000,   ktorým   mal   byť   daný   súhlas   na   jeho   zvolenie   za   člena dozornej rady spoločnosti M., a. s., B. Voľby nikdy neboli vykonané a jeho osobné údaje som prevzal z obsahu zakladateľskej listin z inej obchodnej spoločnosti z r. 1995, ktorá však nikdy nevznikla... Vyhlasujem týmto, že podpis na čestnom vyhlásení zo dňa 20. 1. 2010 nie je podpisom JUDr. B. N.“

6. Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   navrhovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd preskúmal a zrušil napadnuté rozhodnutie výboru a konanie vo veci zastavil.

7. Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním návrhu navrhovateľa vyžiadal vyjadrenie predsedníčky výboru, ktoré mu bolo doručené 17. decembra 2010. Predsedníčka výboru   v podstatnom   uviedla: «nie   je   pravdou,   že   by   verejný   funkcionár   nevedel o skutočnosti, že je členom dozornej rady M., a. s. B. Naopak, verejný funkcionár túto skutočnosť   uviedol   na   svojom   „Oznámení   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových pomerov verejných funkcionárov“ zo dňa 29.   marca 2010...,   čo by neurobil,   keby táto skutočnosť nebola vôbec pravdivá... Ponechávame teda na posúdenie Ústavného súdu..., či došlo   k   pochybeniu   v   konaní   výboru   alebo   je   tvrdenie   verejného   funkcionára   naďalej účelové...   Navrhujeme   preto,   aby   si   konajúci   Ústavný   súd...   vyžiadal   z Obchodného registra... spis spoločnosti M., a. s. B. a posúdil všetky prejavy vôle verejného funkcionára, ktoré vykonal v konaní o ustanovení orgánov predmetnej obchodnej spoločnosti.» V závere navrhla,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil a   nepriznal   navrhovateľovi náhradu trov konania.

8.   Navrhovateľ   sa   vyjadril   k vyjadreniu   predsedníčky   výboru,   a to   stanoviskom doručeným ústavnému súdu 7. januára 2011, v ktorom v podstatnom uviedol: „polemika výboru, či som vedel alebo nevedel, že som zapísaný ako člen dozornej rady v obchodnom registri je podľa môjho názoru právne irelevantná... O tom, že som v obchodnom registri zapísaný ako člen dozornej rady akciovej spoločnosti M., som sa dozvedel pri lustrácii môjho mena v registri prostredníctvom internetu, pri zisťovaní podkladov pre vyplnenie údajov   do   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   verejných funkcionárov   za rok 2009...   Následne   som sa   snažil   zistiť   okolnosti   týkajúce   sa zápisu funkcie   člena   dozornej   rady   v   obchodnom   registri,   čo   sa   mi   však   do   termínu   podania oznámenia... za rok 2009 nepodarilo. Keďže som nevedel o týchto okolnostiach, vychádzal som zo zápisu v obchodnom registri a túto skutočnosť som uviedol i v mojom oznámení. Až po podaní oznámenia... sa mi podarilo... skontaktovať sa s Ing. J. S., štatutárnym zástupcom spoločnosti M., a. s., ktorý mi odovzdal listiny, ktoré som pripojil k svojmu písomnému stanovisku zo dňa 11. augusta 2010 k oznámeniu č. k. VP/36/10-K zo dňa 6. 8. 2010 o začatí konania... voči mne, ako verejnému funkcionárovi... Po podaní môjho písomného stanoviska   som   predpokladal,   že...   Výbor...   vykoná   ďalšie   dokazovanie...   Výbor...   však žiadne dokazovanie nevykonal a následne vydal rozhodnutie. Po doručení rozhodnutia som požiadal znovu Ing. J. S. o pomoc v situácii, do ktorej ma dostal svojvoľným konaním a tak som po nahliadnutí do registrového spisu v Obchodnom registri... získal listinu - písomné čestné vyhlásenie zo dňa 20. januára 2000, ktorým som mal dať údajne súhlas na zvolenie za člena dozornej rady. Následne mi Ing. S. dal i jeho čestné vyhlásenie... Súhlasím s návrhom Výboru..., aby ústavný súd doplnil dokazovanie pripojením spisu z Obchodného registra...   Tým   sa   jednoznačne   preukáže   jednoznačnosť   a pravdivosť   mojich   tvrdení   a vierohodnosť   mnou   predložených   dokladov...   Vzdávam   sa   všetkých   náhrad   trov   tohto konania.“

9. Ústavný súd si v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci vyžiadal spis Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Sa 546/S a z jeho obsahu zistil, že čestné vyhlásenie uvedené v bode 5(i) sa prima facie zhoduje s tým, ktoré tvorí súčasť spisu okresného súdu sp. zn. Sa 546/S. Ďalej sa v tomto spise nachádza notárska zápisnica sp. zn. N 13/2000, NZ 12/2000 z 20. januára 2000, z obsahu ktorej okrem iného vyplýva, že 20. januára 2000 sa v sídle notárskeho úradu o 11.00 h uskutočnilo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti Z., a. s. V bode 4 tejto zápisnice bola osvedčená zmena v orgánoch spoločnosti, v rámci ktorej bol okrem iných zvolený za člena dozornej rady spoločnosti   aj   navrhovateľ,   pričom   v tejto   súvislosti   je   v zápisnici   uvedené,   že   (aj) navrhovateľ nebol prítomný na rokovaní dnešného MVZ a s jeho voľbou udelil písomný súhlas   [pozri   bod   5(i)].   Iné   relevantné   písomnosti/záznamy   v súvislosti   s členstvom navrhovateľa v dozornej rade spoločnosti Z., a. s., sa v spise nenachádzajú.

10. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 45/2011-31 z 3. februára 2011 návrh prijal na ďalšie konanie (v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal, aby ústavný súd konanie vo veci zastavil, ústavný súd návrh odmietol pre nedostatok právomoci).

II.

Skutkový stav

11.   Z obsahu   návrhu,   jeho   doplnenia   vrátane   jeho   príloh,   z vyjadrení   účastníkov konania,   z obsahu   predložených   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   týkajúcom   sa konania vedeného výborom proti navrhovateľovi a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. Sa 546/S ústavný súd zistil, že navrhovateľovi bolo 25. októbra 2010 doručené napadnuté rozhodnutie výboru   v súvislosti   s porušením   ustanovenia   čl.   5 ods.   2 ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z., ktorým mu bola uložená pokuta v sume 4 467 €. Nosným dôvodom uloženia pokuty navrhovateľovi – vyplývajúcim z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia – bola skutočnosť, že navrhovateľ ako verejný funkcionár (člen S., pozn.) bol v rozhodnom období „členom   dozornej   rady   M.,   a.   s.   B.“.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia výboru inter alia vyplýva, že k uvedenej skutočnosti sa navrhovateľ vyjadril listom z 11. augusta   2010,   v ktorom   uviedol,   že   na   zápis   uvedenej   funkcie   do   obchodného   registra „nedal žiaden súhlas a vykonal sa bez akejkoľvek jeho vedomosti, svojvoľne štatutárnym zástupcom spoločnosti“. K uvedenej výhrade navrhovateľa výbor uviedol, že navrhovateľ „bol v dozornej rade predmetnej akciovej spoločnosti celý rok 2009 a o uvoľnenie z funkcie požiadal až v roku 2010. Jeho tvrdenie o tom, že sa stal členom dozornej rady bez jeho súhlasu nie   je vierohodné, pretože k takémuto zápisu boli potrebné jeho osobné údaje, ktoré si zriaďovateľ predmetnej akciovej spoločnosti nemal ako vymyslieť, len kontaktom s ním. Na základe uvedeného mal výbor za to, že ide o účelové tvrdenie, pri ktorom verejný funkcionár počíta s tým, že ide o tzv. nevyvrátiteľnú domnienku, keďže niet dôkazu o opaku jeho tvrdenia...“ (pozri bod 2).

Navrhovateľ   s týmto   tvrdením   výboru   nesúhlasil, „uvedené   rozhodnutie...   bolo vydané v rozpore so skutkovým stavom, skutkový stav nebol riadne zistený, rozhodnutie vychádza   z   domienok,   ktoré   sú   v   rozpore   s   obsahom   spisu   a naviac   rozhodnutie   je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov... Predpokladal som, že v prípade pochybností, odporca si... moje tvrdenie preverí dokazovaním, najmä vyžiadaním si spisu z Obchodného registra...   Odporca   však   žiadne   dokazovanie   v   tomto   smere   nevykonal   a   na   túto   moju námietku... reagoval tak, že nie je vierohodná...“ (pozri bod 3).

Zároveň navrhovateľ ústavnému súdu   predložil čestné vyhlásenie Ing. J. S. z 15. novembra   2010,   v ktorom   tento inter   alia uviedol: „...   vyhlasujem,   že   vzhľadom   na priateľský vzťah k JUDr. B. N. a dobrej viere som ho podpísal na čestnom vyhlásení zo dňa 20.   1.   2000,   ktorým   mal   byť   daný   súhlas   na   jeho   zvolenie   za   člena   dozornej   rady spoločnosti M., a. s., B. Voľby nikdy neboli vykonané a jeho osobné údaje som prevzal z obsahu   zakladateľskej   listin   z   inej   obchodnej   spoločnosti   z   r.   1995,   ktorá   však   nikdy nevznikla... Vyhlasujem týmto, že podpis na čestnom vyhlásení zo dňa 20. 1. 2010 nie je podpisom JUDr. B. N.“ [pozri bod 5(ii)]. Zhodu   s už   uvedeným   zistil   ústavný   súd   tiež   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. Sa 546/S, keď čestné vyhlásenie uvedené v bode 5(i) sa prima facie zhoduje s tým, ktoré tvorí   súčasť   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   Sa   546/S.   Ďalej   sa   v tomto   spise   nachádza notárska zápisnica sp. zn. N 13/2000, NZ 12/2000 z 20. januára 2000, z obsahu ktorej inter alia vyplýva, že na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti Z., a. s., konanom 20. januára 2000 sa navrhovateľ nezúčastnil (pozri bod 9).

III.

Relevantná právna úprava

12. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. g) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je verejným funkcionárom aj člen S. Podľa čl. 5 ods. 2 citovaného ústavného zákona verejný funkcionár nesmie byť... členom dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená   na   výkon   podnikateľskej   činnosti...   Podľa   čl. 9   ods.   2   písm.   a)   citovaného ústavného zákona začne výbor konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom. Podľa čl. 9 ods. 6 citovaného ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom... rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10. Podľa čl. 10 ods. 2 citovaného ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia   podľa   čl. 9   ods. 10,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný   súd   rozhodne   o tomto   návrhu   do   60   dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Konanie o preskúmaní   takého   rozhodnutia   pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

13. Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) konanie sa začína na   návrh   verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona. Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1. Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí. Podľa § 73b ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   senát   ústavného   súdu   zistí,   že   konanie   verejného funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší. Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

IV.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

14. Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru argumentuje tým, že namietané rozhodnutie výboru „... bolo vydané v rozpore so skutkovým stavom, skutkový stav nebol riadne zistený, rozhodnutie vychádza z domnienok, ktoré sú v rozpore s obsahom   spisu   a naviac   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov... Predpokladal   som,   že   v prípade   pochybností,   odporca   si...   moje   tvrdenie   preverí dokazovaním, najmä vyžiadaním si spisu z Obchodného registra... Odporca však žiadne dokazovanie v tomto smere nevykonal a na túto moju námietku... reagoval tak, že nie je vierohodná...“ (pozri   body   3   a 11),   pričom   zároveň   predložil   ústavnému   súdu   čestné vyhlásenie Ing. J. S. z 15. novembra 2010, z obsahu ktorého vyplýva, že „... vyhlasujem, že vzhľadom na priateľský vzťah k JUDr. B. N. a dobrej viere som ho podpísal na čestnom vyhlásení   zo   dňa   20.   1.   2000,   ktorým   mal   byť   daný   súhlas   na   jeho   zvolenie   za   člena dozornej rady spoločnosti M., a. s., B. Voľby nikdy neboli vykonané a jeho osobné údaje som prevzal z obsahu zakladateľskej listin z inej obchodnej spoločnosti z r. 1995, ktorá však nikdy nevznikla... Vyhlasujem týmto, že podpis na čestnom vyhlásení zo dňa 20. 1. 2010 nie je podpisom JUDr. B. N.“ [pozri bod 5(ii) a bod 11].

15. Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom   súde v spojení s čl. 10 ods. 2 štvrtou vetou ústavného zákona vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava rozhodovania   ústavného   súdu   v tomto   konaní;   ak   senát   ústavného   súdu   po   preskúmaní namietaného rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho potvrdí.

16.   Navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   vo   vzťahu   k namietanému   rozhodnutiu výboru   vydanému   v konaní   podľa   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   v okolnostiach daného   prípadu   namieta   predovšetkým   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

17.   Ústavný   súd   musí   mať   na   zreteli,   že   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   koncepciu   a interpretáciu   právnych predpisov   z hľadiska   ich   účelu   a zmyslu   a pri   riešení   konkrétnych   prípadov   nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. V konaní vedenom pod sp. zn. IV.   ÚS 1/07 už ústavný súd zdôraznil, že z jeho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) musí pri uplatňovaní   svojej   právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad zaručujúcich právo na spravodlivý proces   garantované   čl. 46 a nasl.   ústavy,   a preto   aj v okolnostiach prípadu navrhovateľa s prihliadnutím na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod na to, aby sa zaoberal a zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci aj výhrady navrhovateľa smerujúce proti procesnému postupu výboru v konaní v danej veci.

18.   Pri   preskúmaní navrhovateľom   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli, alebo neboli splnené.   Výklad týchto   predpokladov   však   nemôže   byť taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

19. Výbor ako orgán Národnej rady Slovenskej republiky, ktorému ústavný zákon v čl. 9   ods. 1   písm. a) zveruje právomoc vykonávať konanie vo   veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, má v danom prípade postavenie orgánu verejnej moci.

20.   Zákonom   ustanovená   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   zistiť   správne a v dostatočnom   rozsahu   skutkový   stav   v nimi   rozhodovanej   veci   –   bez   ohľadu   na   jej prípadnú   obťažnosť   –   predstavuje   nielen   jednu   zo   základných   podmienok   na   zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov ústavne ustanoveného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv. Preto prílišná formálnosť alebo povrchnosť dôkazného konania je v rozpore s ústavnými princípmi právneho a demokratického štátu. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov musí byť bez akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 ústavného zákona).

21. Výbor musí preto v takomto konaní vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti a na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu konkretizovať, akú povinnosť (alebo   obmedzenie)   ustanovenú   ústavným   zákonom   alebo   zákonom   verejný   funkcionár nesplnil alebo porušil. Dôsledkom toho potom je, že verejný funkcionár nie je povinný preukazovať, že splnil alebo neporušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené ústavným zákonom   alebo   zákonom,   ale   naopak   skutočnosť,   že   ostal   po   začatí   konania   prípadne nečinný alebo nebol v konaní dostatočne aktívny, nemôže ísť na jeho ťarchu. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu verejný   funkcionár   nemá   tzv.   dôkazné   bremeno,   na   základe   ktorého   by   bol   povinný preukazovať alebo vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie výboru (IV. ÚS 182/07).

22. Napriek uvedenému v bode 21 navrhovateľ už v priebehu konania pred výborom tvrdil, že na zápis uvedenej funkcie do obchodného registra „nedal žiaden súhlas a vykonal sa bez akejkoľvek jeho vedomosti, svojvoľne štatutárnym zástupcom spoločnosti“ (pozri bod 2),   toto   tvrdenie   výbor   bez   ďalšieho   odmietol   s tým,   že „ide   o   účelové   tvrdenie“. Navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom doložil k tomuto tvrdeniu listinné dôkazy (bod 5), v súvislosti s ktorými navrhoval vykonať aj znalecké dokazovanie (grafológom). Výbor sa teda zákonne neprípustným spôsobom odmietol zaoberať námietkami navrhovateľa, a to aspoň   v primeranom   rozsahu   (v   rozumnej   dostatočnosti),   tento   nedostatok   nie   je konvalidovateľný v rámci konania pred ústavným súdom. Nepochybne mal výbor doplniť dokazovanie o okolnosť, či podpis na „čestnom vyhlásení navrhovateľa“ z 20. januára 2000 je v skutočnosti navrhovateľov, a nie inej osoby [pozri bod 5(ii)]. Táto skutočnosť mohla mať/mala právny význam v súvislosti s uloženou pokutou navrhovateľovi. V tejto súvislosti ústavný   súd   poukazuje   aj   na   vyjadrenie   výboru „ponechávame   teda   na   posúdenie Ústavného   súdu...,   či   došlo   k   pochybeniu   v   konaní   výboru   alebo   je   tvrdenie   verejného funkcionára naďalej účelové...“ (pozri bod 7), z ktorého je zrejmé, že výbor si zanedbanie svojich zákonných povinností v konaní voči navrhovateľovi uvedomil, resp. ich nevylúčil.

23.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   dospel k záveru, že výbor pri svojom rozhodovaní v danej veci vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto je potrebné podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

24.   Ústavou   garantované   základné   právo   na   súdnu a inú právnu   ochranu   podľa čl. 46 ústavy premietnuté pri ochrane práva do ustanoveného postupu vymedzeného podľa povahy   veci   príslušným   procesným   poriadkom   (a   v okolnostiach   daného   prípadu upravených   v čl. 9   ústavného   zákona)   je   svojou   povahou   i   významom   základným predpokladom spravodlivého procesu. Preto zároveň predstavuje aj základnú podmienku zákonného a ústavne konformného rozhodnutia.

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v danom konaní vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   neboli   vo   vzťahu k navrhovateľovi   dodržané   princípy   spravodlivého   procesu   tým,   že   výbor   svoje   závery (ako napokon aj sám priznal) oprel o nedostatočne zistený skutkový stav, a vzhľadom na to je potrebné aj napadnuté rozhodnutie považovať za rozporné s týmito ústavnými princípmi a ako také aj za arbitrárne. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/36/10-K zo 14. septembra 2010 týmto nálezom zrušil.

26. Keďže navrhovateľ nežiadal náhradu trov konania (pozri bod 8 in fine) a odporca nemal v konaní úspech, ústavný súd o nich nerozhodol.  

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011