znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 45/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 296/09 z 10. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 1429/01 z 28. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P., P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. decembra 2009 doručená sťažnosť P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv   a   ľudských   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 296/09 z 10. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 C 1429/01 z 28. mája 2009.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v spore vedenom na okresnom súde pod sp.   zn. 30 C 1429/01   ako   žalobca   žiadal   od žalovanej „vrátiť   poplatok   za odtiahnutie vozidla, stojaceho na mieste, kde to nebolo povolené. Odťah som vykonal ako zmluvný partner spoločnosti, ktorá mala areál vrátane komunikácií prenajatý od M. K. Súdy vec uzavreli po stránke právnej ako odťah neoprávnený s poukazom na rozhodnutie NS SR 3 Cdo   70/2003.   Toto   rozhodnutie   nepovažovalo   zmluvy   o   odťahoch   za   platne   uzavreté, keďže podľa jeho názoru je právo obce ohľadne tejto činnosti prenosné za podmienky, ktorú som nespĺňal ani ja, ani mesto a ani spoločnosť s ktorou som zmluvu uzavrel.“. V podanom odvolaní proti ostatnému rozsudku okresného súdu sťažovateľ poukázal na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze sp. zn. III. ÚS 300/07, pričom krajský (odvolací) súd „ho v odôvodnení cituje (iba ako obsah odvolaní) ale stanovisko k nemu nezaujal“. V tomto rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil   záver,   že   z príslušných   právnych   úprav ... nevyplýva expressis   verbis   záver,   že   by   správca   komunikácie,   nemohol   takúto   zmluvu   uzavrieť“, a týmto názorom bol krajský súd viazaný.

3. Keďže takýmto postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označeného práva na spravodlivý proces, domáha sa, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Okresný súd... rozsudkom sp. zn. 30 C 1429/01 zo dňa 28. mája 2009 a Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 3 Co 296/09 zo dňa 10. novembra 2009 porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

... Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 3 Co 296/09 a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania.“

4. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci si ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúci súdny spis (sp. zn. 30 C 1429/01), z ktorého v rozsahu podanej sťažnosti zistil tieto skutočnosti:

4.1   Okresný   súd   ostatným   rozsudkom   z 28.   mája   2009 uložil   sťažovateľovi (žalobcovi)   zaplatiť   žalovanej 32,86 €   istiny   spolu   s   úrokom   z   omeškania   a   trovami konania.   Tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo   späťvzatie   žaloby   sťažovateľom   a následne zastavenie konania (vo veci jeho žaloby) a tiež podanie protinávrhu žalovanou na zaplatenie vo výroku uvedenej istiny s príslušenstvom. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) z vykonaného dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že žalovaná   mala   parkovať   na   mieste,   kde   bol   vyznačený   zákaz   zastavenia   a   státia. V súčasnosti   túto   skutočnosť   súd   nemohol   zistiť,   pretože   ju   nebolo   možné   overiť   ani miestnou   ohliadkou   vzhľadom   na   odstup   času   a   z   fotografie   nebolo   jednoznačne preukázané, na akom mieste došlo k zastaveniu vozidla. Zároveň nebolo možné ani vypočuť osoby, ktoré v tom čase vykonávali parkovacie služby v areáli V., pretože zásielky súdu, ktoré boli zasielané na adresu vtedajšieho nájomcu, sa vrátili ako neprevzaté.

Ďalším dôvodom, pre ktorý okresný súd vyhovel žalovanej, spočíval v tom, že (ii) ak by žalovaná aj stála na mieste, kde bol vyznačený zákaz zastavenia a státia, prípadne jej vozidlo tvorilo prekážku, či porušila iné ustanovenia zákona, samotný žalobca nemohol prijať rozhodnutie o odstránení vozidla a následne realizovať toto odstránenie, pretože oprávnenie na rozhodnutie o odstránení vozidla, ak ide o účelovú komunikáciu vo vlastníctve   obce,   ak   sú   splnené   zákonné   podmienky,   má   iba   správca   cesty   –   obec, právnická osoba na tento účel založená alebo zriadená a policajt. Žalobca v konaní svoje oprávnenie na odtiahnutie vozidla opiera o zmluvu o odťahovaní vozidiel č. 16/96 uzavretú medzi ním ako dodávateľom a spoločnosťou P. ako objednávateľom. V zmysle tejto zmluvy a dodatku   č.   1   bol   žalobca   spoločnosťou   P.   splnomocnený   na   označenie   vozidiel a rozhodnutie o ich odstránení na základe § 40 ods. 1 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách. V zmysle týchto zákonných   ustanovení   správcom   ciest   vo   vlastníctve   obce   a   miestnych   a účelových komunikácií vo vlastníctve obce môže byť len obec, prípadne obecný podnik. Rozhodnutie o odstránení vozidla z ciest vo vlastníctve obce a miestnych a účelových komunikácii vo vlastníctve   obce   môže   prijať   iba   správca   cesty,   ktorý   vozidlo   na   náklady   jeho prevádzkovateľa môže odstrániť. Okrem správcu cesty takéto rozhodnutie môže prijať aj policajt. V tomto ohľade okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo/70/2003,   podľa   ktorého,   ak žalobca odstránil   vozidlo   bez   súhlasu   jeho   prevádzkovateľa,   došlo   k vážnemu   zásahu   do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Odstránenie vozidla nie je súkromno-právnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľských subjektov   alebo   zmluvné   poverenie,   v   zmysle   ktorého   by   bol   podnikateľský   subjekt oprávnený   pôsobiť   v   oblasti   verejno-právnych   vzťahov.   Správca   cesty   pri   odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne preniesť na iného, a to ani po stránke technickej. Takéto oprávnenie vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel zriadená. Na základe uvedeného bol súd toho názoru, že M. K. a ani nájomca – spoločnosť P., ktorá nie je a nikdy nebola   založená   M.   K.   za   účelom   správy   ciest   vo   vlastníctve   obce,   resp.   účelových komunikácií   vo   vlastníctve   obce,   nemohla   zmluvou   na   tretí   subjekt   žalobcu   preniesť právomoci   správcu   komunikácie,   t.   j.   ani   rozhodnutie   o odstránení   ani   oprávnenie   na odstránenie vozidiel. Zmluva o odťahovaní vozidiel č. 16/96 v znení dodatku, uzavretá medzi žalobcom (sťažovateľom) ako dodávateľom a spoločnosťou P., ako objednávateľom je takto v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Z uvedeného dôvodu žalobca nebol v žiadnom prípade oprávnený odstrániť motorové vozidlo a požadovať od žalovanej náhradu nákladov na   tento   úkon.   Preto   okresný   súd   uzavrel,   že   ak   žalovaná   zaplatila   žalobcovi   990   Sk, prijatím tejto sumy sa žalobca na úkor žalovanej bezdôvodne obohatil a túto sumu spolu s príslušenstvom je povinný jej vrátiť.

4.2   Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalobca   odvolanie.   V podstatnom   uviedol,   že judikatúra sa v súčasnosti opiera o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 300/07, ktorým bolo stanovisko najvyššieho súdu odmietnuté ako nesprávne.

4.3   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa konštatujúc   jeho   vecnú   správnosť.   V odôvodnení   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením   ostatného   rozsudku   okresného   súdu „a   k   dôvodom,   ktoré   uviedol   súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, v podstate nemá čo doplniť“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

A. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 1429/01 a jeho rozsudkom z 28. mája 2009

7. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj jeho rozsudkom z 28. mája 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri bod 5). Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   označeného   práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

8.   Zo   sťažnosti   a z   obsahu   súdneho   spisu   sp.   zn.   30   C   1429/01   vyplýva,   že o sťažovateľovej žalobe rozhodol okresný súd ostatným rozsudkom z 28. mája 2009 tak, že zaviazal žalobcu (sťažovateľa) zaplatiť žalovanej 32,86 € istiny spolu s úrokom z omeškania a trovami konania, keď predtým konanie o žalobe žalobcu v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil. Podaným   odvolaním   (pozri   bod   4.2)   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   krajský   súd rozsudok   súdu prvého stupňa zmenil a nárok žalovanej zamietol. Ako   už bolo uvedené (pozri bod 4.3), krajský súd rozsudkom z 10. novembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia sťažovateľom označeného   práva   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania krajského súdu v rámci podaného riadneho opravného prostriedku. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 10. novembra 2009.

9. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie ostatného rozsudku   okresného súdu, a to preto,   lebo   preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského   súdu   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 296/09 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2009

10. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 10. novembra 2009.

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach; súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05). Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy)   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením   je   len   víťazstvo   v občianskoprávnom   spore   (II. ÚS 21/02,   IV. ÚS 277/05). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

13. V prejednávanej veci zo skutkových a právnych zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil (stotožnil sa s nimi a v celom rozsahu ich prevzal), vyplýva, že sťažovateľ (v napadnutom konaní v procesnom postavení žalobcu) nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovanou, ktorá pre ňu mala vyplývať či už zo zmluvy, alebo zo zákona [bod 4.1(i)], ani nebol zo zákona oprávnený k odtiahnutiu vozidla žalovanej, a teda ani k výberu poplatku za tento odťah [bod 4.1(ii)]. Preto krajský súd vzhľadom na nesplnenie uvedených   predpokladov   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Vychádzal pritom v celom rozsahu zo skutkových a právnych záverov okresného súdu, s ktorými sa stotožnil (pozri bod 4.1).

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je predovšetkým   nesúhlas sťažovateľa   s tým,   že   všeobecné   súdy   v okolnostiach   posudzovanej   veci   nerešpektovali právny   záver   ústavného   súdu   vyslovený   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   300/07,   a tým nerešpektovali   pre   nich   záväznú   judikatúru.   Na   tomto   základe   sa   dopustili   porušenia označeného práva.

16.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutia všeobecných súdov (okresného a krajského) boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne   závery   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené. Napriek tomu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je pomerne strohé (k čomu by vo všeobecnosti nemalo dochádzať) tým, že v celom rozsahu prevzal právne závery   prvostupňového   súdu,   ktoré   nie   sú   ani   svojvoľné,   či   zjavne   neodôvodnené, konvalidoval tento svoj nedostatok do tej miery, že ústavný súd v rozsahu namietaných skutočností preskúmal právne závery prvostupňového súdu (ktoré sú aj závermi krajského súdu). Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (rovnako základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

17. V súvislosti s právnym názorom vysloveným ústavným súdom v náleze sp. zn. III. ÚS 300/07 zo 14. februára 2008 („Z oboch právnych úprav nevyplýva expressis verbis záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. Tvrdenie krajského súdu   v napadnutom   rozhodnutí   tak   bez   ďalšieho   nemá   reálny   logický   základ,   ktorý   by mohol   byť   spájaný   s následkami   tam   uvedenými,   a to   vyhlásením   zmluvy   o výkone odťahovej služby za neplatnú“.), ktorý tvorí jadro sťažovateľových námietok a ktorý boli podľa jeho názoru všeobecné súdy povinné rešpektovať, ústavný súd bez potreby hlbšej argumentácie uvádza, že:

- Podľa vysloveného právneho názoru senátu III. ÚS nie je vylúčené, aby správca komunikácie   uzavrel   zmluvu   o výkone   odťahovej   služby   s ďalším   subjektom. V okolnostiach danej veci však sťažovateľ neuzatvoril zmluvu vo vymedzenom rozsahu so správcom komunikácie (M. K.), ale iba s jeho zmluvným partnerom (spoločnosť P.). To znamená, že už uvedený názor sa na v sťažnosti uvedenú situáciu nemôže vzťahovať. Inými slovami, už uvedený názor senátu III. ÚS hovorí iba o možnosti uzavretia zmluvy správcu komunikácie   s iným,   nie   o uzavretí   zmluvy   iného   s ďalším   (v poradí   tretím),   čo   pri prenesenom   výkone   štátnej   správy   [§   3   ods.   2 zákona   č. 135/1961   Zb.   o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej len „cestný zákon“)] prima facie ani nie je možné.

-   Právne   závery   uvedené   v namietaných   rozsudkoch   okresného   súdu   a krajského   súdu, a teda aj dôvody, pre ktoré žalobca (sťažovateľ) nebol v konaní úspešný, spočívajú nielen okolnostiach uvedených v bode 4.1(ii), ale tiež v bode 4.1(i), t. j. sťažovateľ (v napadnutom konaní v procesnom postavení žalobcu) nepreukázal, že žalovaná mala parkovať na mieste, kde   bol vyznačený zákaz zastavenia a státia. Tento (tiež) právny záver okresného súdu a krajského   súdu   bol   sám   osebe   právnym   dôvodom,   pre   ktorý   žalobca   nebol   v konaní úspešný,   a to   bez   ohľadu   na   právny   názor   vyslovený   ústavným   súdom   v náleze sp. zn. III. ÚS 300/07. Zostáva iba dodať, že sťažovateľ tieto právne závery [bod 4.1(ii)] v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku, ale ani v rámci podanej sťažnosti na ústavnom súde nenamietal.

- Ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 300/07 zo 14. februára 2008 viazal už vyslovený názor na ustanovenie § 40 ods. 1 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, ako aj § 3d ods. 5 písm. d) cestného zákona, a teda vyslovený názor nevychádzal (aj) z ustanovenia § 3 ods. 2 cestného zákona (ktoré je podľa názoru senátu I. ÚS smerodajné).

- Ústavný súd v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 300/07 zo 14. februára 2008 v súvislosti s vysloveným názorom uviedol, že „Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nie je náležite zdôvodnené (už aj tým, že sa odvoláva na neexistujúce ustanovenie zákona), a tým nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces.“. Z uvedeného vysloveného názoru senátu III. ÚS nemožno vylúčiť, že ak krajský súd náležite odôvodní svoje rozhodnutie a odvolá sa na existujúce ustanovenie zákona (prípadne na relevantné ustanovenie § 3 ods. 2 cestného zákona, pozn.), potom môže rozhodnúť aj tak, ako pôvodne rozhodol.

18.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010