znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 45/09-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Milana Ľalíka   o   sťažnosti   PhDr.   V.   K.,   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   K.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, na zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   PhDr.   V.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Obo   316/2005   z   30.   januára   2006   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005 z 30. januára 2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť PhDr. V. K. trovy právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov) na účet právneho zástupcu JUDr. I. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s právom   na   zákaz diskriminácie   podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací odmietol dovolanie   sťažovateľa proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   316/2005   z 30. januára 2006 o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

2.   Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   k nej   pripojených   príloh   a zo   spisu   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   33   Cb   178/95   vyplývajú   tieto rozhodujúce skutočnosti:

2. 1 Sťažovateľ ako fyzická osoba so živnostenským listom založil 23. júla 1990 pre podnikateľské účely v   pobočke banky B. bežný účet na meno Ing. P. H., „K.“, B. (ďalej len   „konzorcium“).   Pre   opakované   problémy   s dispozíciou   finančných   prostriedkov   na uvedenom účte sťažovateľ požiadal o jeho blokádu, avšak pobočka banky mu oznámila, že v dôsledku toho, že prestal byť členom konzorcia, sprístupní účet len riadiacemu orgánu konzorcia,   t.   j.   jeho   prezidentovi   Ing.   P.   H..   Keďže   sa   sťažovateľovi   nepodarilo   pri rokovaniach so zmluvnou bankou presadiť oprávnenia majiteľa účtu podal 31. mája 1994 pôvodne na Obvodnom súde   Bratislava I návrh   na začatie konania o náhradu   škody   od zmluvnej banky. Obvodný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 20 Cb 282/94 z 24. mája 1995 vyslovil vo veci svoju vecnú nepríslušnosť a návrh postúpil na ďalšie konanie krajskému súdu, na ktorom je vedený pod sp. zn. 33 Cb 178/95. Krajský súd vyzval 31. marca 1998 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 44 304 Sk. Keďže sťažovateľ súdny poplatok v určenej lehote nezaplatil, krajský súd uznesením č. k. 33 Cb 178/95-No z 26. júna 1998 konanie zastavil. Po dodatočnom zaplatení súdneho poplatku krajský súd   zrušil uvedené uznesenie 24. augusta 1998 a pokračoval v konaní.

2. 2 Dňa 14. augusta 2000 sťažovateľ doručil krajskému súdu právnu kvalifikáciu nároku, vyčíslenie škody a žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ku ktorej pripojil doklady o svojich príjmoch za roky 1997-1999 a žiadal o úplné oslobodenie od súdnych poplatkov vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95. Krajský súd uznesením sp. zn. 33 Cb 178/95 z 20. augusta 2002 rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdneho poplatku, a v odôvodnení uviedol, že tento žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku do výšky 500 000 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 251/02 z 30. júna 2003 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 33 Cb 178/95 z 13. februára 2004 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za návrh. Proti tomuto rozhodnutiu podal   sťažovateľ   24.   februára   2004   odvolanie,   v ktorom   poukazuje   na   skutočnosť,   že konanie   v jeho   veci   je   vedené   proti   orgánu   štátu,   v dôsledku   čoho   má   byť   konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) (v znení platnom do 30. apríla 2004). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 52/04, 2 Ndob 17/04 z 20. júla 2004 uznesenie krajského súdu potvrdil.   Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 79/2004 z 30. septembra 2005 odmietnuté.

2. 3 Krajský súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 33 Cb 178/95 z 29. júla 2005 tak, že návrh zamietol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal 28. septembra 2005. Dňa 10.   novembra   2005   bol   najvyšším   súdom   vyzvaný   na   zaplatenie   odvolacieho   súdneho poplatku   vo   výške   600   000   Sk,   ktorý   nezaplatil.   Najvyšší   súd   odvolacie   konanie   pre nezaplatenie   súdneho poplatku   uznesením   sp.   zn. 4 Obo 316/2005 z 30.   januára 2006 zastavil.   Sťažovateľ   podal   aj   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   ktoré   najvyšší   súd považoval za dovolanie a uznesením sp. zn. 1 Obdo 102/2006 z 30. apríla 2007 ho odmietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2007.

3. Ústavný súd sťažnosť prerokoval   na   neverejnom zasadnutí senátu a uznesením sp. zn. I. ÚS 45/09 z 19. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu z 3. marca 2009 sa k veci vyjadril najvyšší súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, podaním sp. zn. KP 8/2009-21, v ktorom sa uvádza:„Sťažnosti   pána   PhDr.   V. K.   navrhujeme   nevyhovieť.   Sťažnosťou   napadnuté uznesenie   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V 102/2006   považujeme   za   vecne   správne. Dovolací súd v odôvodnení tohto uznesenia podrobne sa vyporiadal so všetkými právne relevantnými otázkami,... Tým, že odvolací súd uznesením z 30. januára 2006 č. k. 4 Obo 316/2005-502 odvolacie konanie zastavil, žiadne právo žalobcu neporušil.

Žalobca   uvedené   uznesenie   odvolacieho   súdu   z 30.   januára   2006   napadol mimoriadnym opravným prostriedkom, a to dovolaním. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto uznesením z 30. apríla 2007 č. k. 1 Obdo V 102/2006 dovolanie   odmietol.   Právny   názor   dovolacieho   súdu,   že   dovolanie   nie   je   prípustné   ani podľa ust. § 237 písm. d) O. s. p., považujeme za dôvodný. Nepochybne žalobcovi žiadnym rozhodnutím   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   odvolanie.  ... Navrhujeme,   aby ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že základné práva sťažovateľa porušené neboli...“.

5. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v podaní zo 16. marca 2009 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 13. marca 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty   a taktiež zaplatenie súdneho poplatku   podľa ustanovení príslušného zákona.

8.   Uloženie   poplatkovej   povinnosti   v občianskoprávnych   veciach   nemožno   samo osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu   chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva – Tolstoy – Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, 1995, Kreuz v. Poľsko, 2001).

9. Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej ochrane zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo   na   súdnu ochranu v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (obdobne napr.   II. ÚS 174/04, III. ÚS 209/05).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva jednak   spoplatňovaním   úkonov   súdneho   konania   a   jednak   rozhodovaním   o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre ktoré platilo a platí všeobecné pravidlo, že je vždy dvojinštančné.

10.   Vychádzajúc z uvedených   zásad   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   treba považovať za rozhodnutia, ktoré porušujú označené práva sťažovateľa v dôsledku toho, že boli arbitrárne a svojvoľné, pretože najvyšší súd o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie poplatku rozhodol len v jednom stupni bez možnosti podať proti nemu opravný prostriedok, ktorý zo zákona vylúčený nebol [§ 201 a nasl. OSP, resp. § 10 ods. 3 zákona č.   171/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)], pretože poplatník mohol ešte do rozhodnutia odvolacieho súdu súdny poplatok zaplatiť.

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).

12. Najvyšší súd ako súd druhého stupňa odvolacie konanie uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005 z 30. januára 2006 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Odvolanie, ktoré   sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu,   posúdil   najvyšší   súd   ako   „dovolanie“ a uznesením sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30. apríla 2007 ho odmietol (ide o rozhodnutie napadnuté ústavnou sťažnosťou). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, „že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému tento mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný“. Ďalej   najvyšší   súd   vo   svojom odôvodnení poukázal na to, že skúmal aj prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237 OSP a dospel k záveru, „že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu netrpí žiadnou z vád taxatívne uvedených v ust. § 237 OSP“. Najvyšší súd odmietol tvrdenie sťažovateľa, že   sa   mu   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP] s odôvodnením, že „... už dovolací súd konštatoval vo svojom predchádzajúcom uznesení v danej veci z 30. 9. 2005 č. k. 1 Obdo V 79/2004-480, (že) takáto situácia v súvislosti s nezaplatením súdneho poplatku by nastala iba vtedy, ak by došlo k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre tento postup by nebol daný zákonný dôvod.“; preto dovolanie sťažovateľa odmietol.

13.   Ústavný   súd sa   so   závermi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   a to z dôvodu,   že najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa,   ktoré   svojvoľne   považoval   za „dovolanie“,   dospel   k absurdným   záverom,   ktoré   majú   za   následok   porušenie sťažovateľovho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodol v jednom stupni, hoci v tom čase platné právne predpisy výslovne pripúšťali možnosť podať proti rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie. Ustanovenie § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch účastníka výslovne oprávňovalo napadnúť   uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   odvolaním   a súčasne   súdny   poplatok   uhradiť.   Preto   sa ústavný súd   nestotožnil ani so závermi dovolacieho súdu,   ktorý konštatoval, že súdne rozhodnutie   o zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   bolo správne   a zákonné   a že   aj   bolo   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd dospel   k záveru,   že v uvedenom prípade musel byť daný dôvod pre nápravu nezákonného rozhodnutia, a teda aj dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.

14. Keďže napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto uznesenia zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

15. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel, a to jednak z dôvodu neexistencie priamej   príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právami a slobodami a namietaným konaním a rozhodnutím orgánu štátu, ako aj z dôvodu, že časti označených práv poskytujú ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).

16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   v   sume   208,99   €,   čo   zodpovedá   sume v slovenských   korunách   za   2 úkony   právnej   pomoci   po 2   970 Sk (prevzatie a príprava a spísanie ústavnej sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 178 Sk, t. j. spolu 6 296 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010