znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 45/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., U., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžz 1/2005-36 z 15. decembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2006 doručená sťažnosť Š. H., U. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) č. k. 5 Sžz 1/2005-36 z 15. decembra 2005 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 28. júla 2005 podal najvyššiemu súdu návrh   na ochranu   pred   nezákonným   zásahom   Národného   inšpektorátu   práce   Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“). K zásahu do jeho práv malo dôjsť tým, že odporca po troch rokoch existencie protokolu vydaného Okresným inšpektorátom práce P. (ďalej len „inšpektorát“)   č.   IPV-05-21-1/P-131-02   zo   14.   marca   2002,   v ktorom   sa   konštatovalo, že v súvislosti   s pracovným   úrazom   sťažovateľa „neboli   na   strane   zamestnanca   ani na strane   zamestnávateľa   zistené   žiadne   nedostatky,   ktoré   by   boli   v príčinnej   súvislosti so vznikom   pracovného   úrazu“, tento   protokol   preskúmal   s negatívnym   výsledkom   pre sťažovateľa, keďže ho anuloval. Stalo sa tak listom odporcu označeným ako „preskúmanie postupu   inšpektorátu   práce   P.“ sp.   zn.   107-1,2/2005/2,1   z   29.   júna   2005.   V čase prehodnocovania okolností sťažovateľovho pracovného úrazu však už na Okresnom súde Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   prebiehalo   konanie   na ochranu   osobnosti   vedené sťažovateľom proti jeho zamestnávateľovi (sťažovateľ podal návrh 25. septembra 2003), pretože ten na svojej internetovej stránke zverejnil správu o tom, že sťažovateľ „závažným spôsobom porušil bezpečnostné predpisy a zavinil pracovný úraz“. Z obavy, aby opätovné posúdenie   pracovného   úrazu   uvedené   v liste   odporcu   z 29. júna   2005   nemalo   vplyv na rozhodovanie v spore na ochranu osobnosti, keďže okresný súd je v zmysle § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku viazaný posúdením pracovného úrazu inšpektorátom, podal sťažovateľ najvyššiemu súdu žalobu proti odporcovi s eventuálnym petitom, a to jednak na ochranu   pred   nezákonným   zásahom   vykonaným   odporcom   a jednak   na   preskúmanie zákonnosti jeho postupu a rozhodnutia, teda listu z 29. júna 2005. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Sžz 1/2005-36 z 15. decembra 2005 návrh na ochranu pred nezákonným zásahom zamietol. O návrhu na preskúmanie zákonnosti   postupu   a rozhodnutia odporcu   rozhodol uznesením č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005 tak, že túto vec postúpil Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Sťažovateľ, poukazujúc na skutočnosť, že proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu už nie je prípustný opravný prostriedok, podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, v ktorej žiadal vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v jeho   veci   rozhodol   na podklade   záverov,   ktoré   sú   arbitrárne   a zjavne   neodôvodnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu videl sťažovateľ v tom, že najvyšší súd sa v ňom náležite nevysporiadal s právnymi dôsledkami listu odporcu z 29. júna 2005 na právoplatnosti, resp. záväznosti dotknutého protokolu vydaného inšpektorátom 14. marca 2002, teda či týmto listom došlo právne relevantným spôsobom k zrušeniu predmetného protokolu vydaného inšpektorátom. Neobstojí   podľa   neho   ani   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v rozsudku,   podľa ktorého list odporcu z 29. júna 2005, obsahom ktorého bolo anulovanie protokolu vydaného inšpektorátom 14. marca 2002, bol iba realizáciou vnútorného kontrolného oprávnenia voči inšpektorátu, ktorá odporcovi prislúcha v zmysle § 5 ods. 3 písm. a) zákona č. 95/2000 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“), a na základe týchto právnych zistení najvyšší súd dospel   k záveru, že list z 29. júna 2005 nie je zásahom spôsobilým jednoznačne zhoršiť právnu pozíciu sťažovateľa v súdnom konaní na ochranu osobnosti. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, prípadne s § 207 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, je otázka   vyhodnotenia   zavinenia   pracovného   úrazu   pracovníkom   výlučne   zverená do právomoci najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa tento záver súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, pretože ustanovenie § 207 zákona č. 65/1960 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov obsahuje len ustanovenie, že spory medzi zamestnávateľom   a zamestnancom   o nároky   z pracovnoprávneho   pomeru   prejednávajú a rozhodujú   súdy.   V posudzovanom   prípade   sa   však   nerozhodovalo   o nárokoch z pracovného pomeru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   návrhu   rozhodol   uznesením,   ktorým   by   prijal   ústavnú   sťažnosť   na   ďalšie konanie a vydal nasledovný nález:

1. „Základné právo sťažovateľa Š. H. podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   spis. zn.5 Sžz 1/2005-36 zo dňa 15. 12. 2005 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   spis.   zn.   5   Sžz   1/2005-40   zo   dňa   15.   12.   2005   a konaním,   ktoré im predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.   5   Sžz   1/2005-36   zo   dňa   15.   12.   2005   a Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžz 1/2005-40 zo dňa 15. 12. 2005 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Š. H. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Sžz 1/2005-36 z 15. decembra 2005 vyplýva, že návrh   sťažovateľa   na   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   odporcu   bol   zamietnutý. Sťažovateľ sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by sa odporcovi zakázalo pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa, a to listom odporcu z 29. júna 2005, obsahom ktorého bolo anulovanie protokolu   vydaného   inšpektorátom   14.   marca   2002   s tým,   aby   najvyšší   súd prikázal   odporcovi   v stanovenej   lehote   obnoviť   stav   pred   zásahom.   Pre   prípad,   keby najvyšší súd posúdil list odporcu z 29. júna 2005 ako rozhodnutie správneho orgánu, žiadal sťažovateľ eventuálne toto rozhodnutie ako nezákonné zrušiť. Nezákonnosť zásahu odporcu videl sťažovateľ predovšetkým v tom, že v liste z 29. júna 2005 odporca ako orgán verejnej správy vyslovil záver, že „Príčiny vzniku predmetného pracovného úrazu sú podľa názoru odporcu   dostatočne   a jednoznačne   stanovené   znalcom   z daného   odboru“, pričom odporca poukázal zároveň na znalecký posudok znalca prof. Ing. M. M., ktorý konštatoval, že   sťažovateľ   si   pracovný   úraz   zavinil   a spôsobil   sám   nedodržaním   technologického postupu   pri   manipulácii   s depolymerizačným   zvyškom.   V dôsledku   takto   vysloveného záveru,   ako   aj   samotným   postupom   odporcu   mal   byť   sťažovateľ   ukrátený   na   svojich právach. Podľa názoru odporcu sporný list z 29. júna 2005 nebolo možné považovať za rozhodnutie   správneho   orgánu,   ale   iba   o oznámenie   (resp. vyjadrenie)   právneho   názoru nadriadeného správneho orgánu, ktoré bolo vydané na základe čl. 11 ods. 6 Metodiky č. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 5 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Odporca preto žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť. Podľa názoru najvyššieho súdu návrh v časti označenej sťažovateľom   ako   návrh   na   ochranu   pred   nezákonným   zásahom   odporcu   nemožno považovať   za   dôvodný,   lebo   spôsob   konania   vyčítaný   odporcovi   nespĺňa   zákonom požadované znaky pre nezákonný zásah v zmysle § 250v Občianskeho súdneho poriadku. Jedným   zo   základných   materiálnych   znakov   zásahu   je   trvajúca   zmena   právnej   pozície sťažovateľa   alebo   hrozba   trvalej   zmeny   tejto   pozície   spočívajúca   v tom,   že   v dôsledku zásahu   odporcu   ako   orgánu   verejnej   správy   dochádza   k ukráteniu   sťažovateľa   na   jeho právach, prípadne právom chránených záujmoch. Vychádzajúc z obsahu návrhu najvyšší súd   zistil,   že   pri   anulácii   protokolu   vykonanej   odporcom   mal   odporca   prostredníctvom odkazu   na   znalecký   posudok   vysloviť   záver,   že sťažovateľ   si   pracovný   úraz   ako zamestnanec zavinil a spôsobil sám nedodržaním technologického postupu pri manipulácii s depolymerizačným zvyškom. Podľa sťažovateľa práve vyslovením tohto záveru mal byť priamo   dotknutý   na   svojich   právach   a právom   chránených   záujmoch   bez   bližšej konkretizácie   zásahom   priamo   ovplyvnených   subjektívnych   práv.   Iba   z obsahu   tej   časti návrhu sťažovateľa, ktorá sa týka požiadavky na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia, je možné   usúdiť,   že   sťažovateľ   sa   obáva,   že pokiaľ   list   odporcu   z 29.   júna   2005   bude najvyšším súdom posúdený ako rozhodnutie správneho orgánu, potom týmto rozhodnutím odporcu bude okresný súd formálne v zmysle § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku viazaný bez možnosti vytvoriť si vlastný právny názor o tom, kto zavinil pracovný úraz sťažovateľa (tzv. prejudiciálna otázka), čo by malo tvoriť základ sporu v civilnom konaní na ochranu   osobnosti   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   sa   stotožňuje   s právnou   argumentáciou odporcu, že jeho list z 29. júna 2005 je iba realizáciou vnútorného kontrolného oprávnenia voči   inšpektorátu.   Zdôrazňuje,   že   vnútornou   kontrolnou   činnosťou   správneho   orgánu vyššieho   stupňa   sa   sleduje   predovšetkým   účelnosť,   hospodárnosť   a v danom   prípade jednotnosť aplikácie právnych predpisov prvostupňovými orgánmi. Preto v prípade takejto kontrolnej činnosti vykonávanej orgánom verejnej správy nejde o rozhodovaciu činnosť, to znamená   o činnosť,   ktorá   by   bola   spôsobilá   priamo   zasiahnuť   do   práv,   oprávnených záujmov alebo povinností navrhovateľa, ale naopak účinky tejto činnosti sú zamerané voči podriadeným vykonávateľom verejnej správy. Na základe týchto právnych zistení dospel najvyšší   súd   k záveru,   že   list   z 29.   júna   2005   nie   je   zásahom,   ktorý   by   bol   spôsobilý jednoznačne zhoršiť právnu pozíciu sťažovateľa v súdnom konaní o ochranu jeho osobnosti. Na podporu uvedeného záveru najvyšší súd poukazuje tiež na skutočnosť, že podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku všetky otázky, ktoré nespadajú pod úpravu uvedenú v odseku 1 citovaného ustanovenia a o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť   sám.   S poukazom   na   ustanovenie   §   7   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku v spojení s čl. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, resp. s § 207 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, je otázka vyhodnotenia a zavinenia pracovného úrazu pracovníkom výlučne zverená do právomoci súdu. Následkom toho v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov sa konajúci súd vždy musí vysporiadať s hodnovernosťou všetkých zistených skutočností, medzi ktoré v tomto prípade patria aj vzájomne si odporujúce závery obsiahnuté v protokole zo 14. marca 2002, v liste z 29. júna 2005 a v znaleckom posudku, a to každý z nich jednotlivo a všetky v ich vzájomnej   súvislosti.   Predloženie   sporného   listu   odporcu   z 29.   júna   2005   nemožno považovať   ani   za   priamy,   ani   za   sprostredkovaný   zásah   orgánu   verejnej   správy   do subjektívnych práv navrhovateľa, lebo jeho subjektívne právo na spravodlivý proces vedený okresným súdom nie je týmto konaním ohrozené. Naopak, takéto konanie treba hodnotiť ako realizáciu subjektívneho práva odporcu na spravodlivý súdny proces v súdnom konaní vedenom   okresným   súdom.   Keďže   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu orgánu verejnej správy (eventuálneho petitu návrhu podaného sťažovateľom) je podľa § 246 ods.   1   a   §   246a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vecne   a miestne   príslušný   nie najvyšší súd, ale krajský súd, postúpil najvyšší súd vec v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu krajskému súdu samostatným uznesením.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005 vyplýva, že návrh   sťažovateľa   proti   odporcovi   o preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia odporcu   bol   postúpený   krajskému   súdu.   Sťažovateľ   sa   podaným   návrhom   domáhal predovšetkým uloženia zákazu odporcovi pokračovať v porušovaní jeho práva nezákonným zásahom a v stanovenej lehote obnoviť stav pred zásahom alebo eventuálne žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu z 29. júna 2005. Najvyšší súd ako súd vecne príslušný na konanie podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku [v zmysle § 246 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku]   rozsudkom   č.   k.   5   Sžz   1/2005-36   z 15.   decembra   2005   rozhodol čiastočne   o návrhu   sťažovateľa   o ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy.   Naproti   tomu však na konanie o preskúmanie zákonnosti   postupu   a rozhodnutia odporcu   najvyšší   súd   nie   je   vecne   príslušný.   Podľa   §   246   ods.   1   a   §   246a   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku je na preskúmanie rozhodnutia a postupu odporcu vecne a miestne príslušným súdom krajský súd, ktorému bola podľa § 250d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec postúpená.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   právna   vec   sťažovateľa   proti   odporcovi o preskúmanie zákonnosti   postupu a rozhodnutia odporcu, ktorú najvyšší súd uznesením č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005 postúpil krajskému súdu, je krajským súdom vedená pod sp. zn. 1 S 48/2006 a dosiaľ v nej nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   porušenie   základných   práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Sžz   1/2005-36   z 15.   decembra   2005 a uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Sžz 1/2005-40 z 15. decembra 2005.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 5 Sžz 1/2005-36 z 15. decembra 2005, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tohto práva sa možno domáhať podľa čl. 51 ods.   1   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   najprv   uviesť,   že   sťažovateľ   v návrhu   podanom najvyššiemu   súdu   žiadal   rozhodnúť   predovšetkým   o nezákonnom   zásahu   odporcu, ale zároveň pre prípad, keby najvyšší súd dospel k záveru, že list odporcu z 29. júna 2005 nie je zásahom, ale rozhodnutím, žiadal eventuálne konať aj o zrušení rozhodnutia odporcu z 29. júla   2005.   Sťažovateľ   teda   uplatnil   tzv.   eventuálny   petit,   v zmysle   ktorého   žiadal prioritne   konať podľa   piatej   časti   piatej   hlavy Občianskeho súdneho   poriadku   (konanie o ochrane pred   nezákonným zásahom orgánu verejnej správy).   Eventuálne žiadal konať podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov).

Vzhľadom   na   takto   postavený   návrh   a berúc   do   úvahy   uplatnenú   argumentáciu sťažovateľa,   primárnou   otázkou,   ktorú   mal   najvyšší   súd   riešiť,   bolo,   či   list   odporcu z 29. júna 2005 treba považovať za zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím (v zmysle § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) alebo za právoplatné rozhodnutie správneho orgánu (§ 247 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Z rozsudku najvyššieho súdu nepochybne vyplýva, že tento považoval list odporcu z 29. júna 2005 za zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Zároveň však dospel   k záveru,   že   nejde   o zásah,   ktorý   by   sa   priamo   či   sprostredkovane   dotýkal subjektívnych práv sťažovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu list odporcu z 29. júna 2005 bol   iba   realizáciou   vnútorného   kontrolného   oprávnenia   odporcu   voči   podriadenému inšpektorátu. Tento list v ničom neobmedzuje okresný súd v konaní na ochranu osobnosti pri vyvodzovaní záverov o tom, či sťažovateľ svoj pracovný úraz zavinil, ako to vyplývalo z listu vzhľadom na odkaz na znalecký posudok. Okresný súd má plnú možnosť na základe dôkazov, ktoré vykoná, utvoriť si v tejto otázke vlastný názor.

Uvedené závery považuje ústavný súd za legitímne a riadne zdôvodnené. Nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho súdu   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné.   Skutočnosť, že sa sťažovateľ   s týmto   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže   sama   o   sebe   viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru.   Nezistenie   žiadnej možnosti   porušenia   označených   základných   práv,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, je dôvodom pre odmietnutie tejto časti sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú treba považovať aj tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Sžz   1/2005-40   z 15.   decembra   2005.   Uvedeným uznesením najvyšší súd postúpil eventuálnu žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Sám nemohol o tejto žalobe rozhodnúť pre nedostatok svojej vecnej príslušnosti.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým podotknúť, že sťažovateľ síce tvrdí, že aj týmto uznesením boli porušené jeho označené práva vyplývajúce z ústavy a dohovoru, avšak nijako konkrétne neodôvodňuje, v čom vidí porušenie týchto práv. Neuplatňuje totiž vo vzťahu k uzneseniu žiadne námietky, a to ani len vo všeobecnom vyjadrení.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd, ktorý nebol na rozhodnutie o eventuálnej žalobe vecne príslušný, nemohol postupovať inak ako postupoval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007