znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 45/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004 a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť Ing. V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2004 doručená sťažnosť Ing. V. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   na   základe uznesenia Úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru, Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred, B., z 15. júna 2004 sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa   § 185a   ods.   1   vtedy účinného Trestného zákona [zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „vtedy účinný Trestný zákon“)] v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 vtedy účinného Trestného zákona. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) v tom čase účinného Trestného poriadku [zákon č. 141/1961 Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   zmien   a doplnkov (ďalej len „vtedy účinný Trestný poriadok“)].

Rozhodnutia, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré preto sťažovateľ žiadal, aby boli ústavným súdom zrušené, sú

- uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004, ktorým bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) vtedy účinného Trestného poriadku, a

- uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004, ktorým bolo predošlé uznesenie okresného súdu v časti zrušené a sťažnosť sťažovateľa proti nemu zamietnutá s tým, že naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného poriadku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «Uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, B. ČVS: PPZ- 11/BOK-S-I-2004 zo dňa 15. 6. 2004 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom krátenie dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona. (...)

Dňa 16. 6. 2004 doručila dozorujúca prokurátorka na Okresný súd v Trnave návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Zdôvodnenie návrhu dozorujúcej prokurátorky pozostávalo z podrobného opisu uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a v ďalšej časti návrhu bolo meno priezvisko sťažovateľa uvedené len na strane 10 návrhu v znení „to isté sa týka i R. K., Ing. V. M.“ V žiadnej   inej   časti   návrhu   prokurátorky   nie   je   meno   priezvisko   sťažovateľa   uvedené. O takomto návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby rozhodoval Okresný súd v Trnave dňa 18. 6. 2004. Sťažovateľ bol pri rozhodovaní okresného súdu osobne vypočutý a pri výpovedi poprel akékoľvek páchanie trestnej činnosti. Okresný súd v Trnave dňa 18. 6. 2004 vydal rozhodnutie sp. zn. Tp 116/2004, na základe ktorého zistil, že u sťažovateľa sú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol   bez   toho,   aby   uviedol   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   konkrétne   skutočnosti   alebo spomenul aspoň jeho meno a priezvisko, že prepustením obvinených zo zadržania hrozí dôvodná obava, že obvinení budú pôsobiť na spoluobvinených, na svedkov, prípadne iným spôsobom mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie, čo odôvodňuje tá skutočnosť, že doterajším vyšetrovaním bolo zistené, že obvinení sú činní pre zločineckú skupinu,   ktorá   sa   vyznačuje   vysokou   organizovanosťou   a ktorá   sa   zaoberá   obchodnou činnosťou, do ktorej je, resp. bolo zapojených najmenej 680 slovenských podnikateľských subjektov.   Ďalej   v odôvodnení   uznesenia   súd   uviedol,   že   vzhľadom   na   rozsah   trestnej činnosti   je   potrebné   vypočuť   ďalších   svedkov,   konateľov   zainteresovaných   firiem,   na ktorých   by   obvinení   v prípade   ponechania   na   slobode   mohli   pôsobiť   a mariť   tak vyšetrovanie. Ďalej prvostupňový súd ale len paušálne konštatoval, že obvinení sú členmi zločineckej skupiny, ktorá sa trestnou činnosťou zaoberá prakticky od začiatku roku 2001, pričom v nelegálnom obchode s olejmi pokračovali v podstate až doteraz ako i vzhľadom na obchodné zamerania firiem obvinených, ktorých sú spoločníkmi, konateľmi a pracovným zaradením hrozí, že naďalej budú vyvíjať aktivity v prospech tejto skupiny ako i svoj. Proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť zo dňa 1. 7. 2004, doručená Okresnému súdu Trnava dňa 6. 7. 2004. V tejto   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   nedôvodnosť   väzby   najmä   pre   nezákonnosť trestného stíhania sťažovateľa, nakoľko žiadnu trestnú činnosť sťažovateľ nepáchal, ale aj na nedôvodnosť väzby z hľadiska toho, že dôvody väzby u osoby sťažovateľa nie sú dané. Ďalej sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd len paušálne bez bližšieho uvedenia   konkrétnych   skutočností   odôvodňuje   dôvody   väzby.   (...)   Sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti uviedol, že mu nie je zrejmé, ktorým svojím konaním dal príčinu k tomu, že toto vzbudzuje dôvodnú obavu, že má záujem pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie resp., že má záujem pokračovať v nejakej trestnej činnosti. (...) O podanej sťažnosti rozhodoval Krajský súd v Trnave uznesením   č.   k.   3   Tpo   62/04 zo   dňa   5.   8.   2004.   Krajský   súd v Trnave   zrušil uznesenie I. stupňového súdu a vzal sťažovateľa do väzby len z dôvodov podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c). V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Trnave vo vzťahu k sťažovateľovi uvádza, že konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K. pokračovať   v trestnej   činnosti   je   daná   tým,   že   naďalej   vyvíjajú   podnikateľské   aktivity v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva najmä   z toho,   že   predmetná   trestná   činnosť   bola   páchaná   po   dlhú   dobu   so   známkami sústavnosti.

Dňa   26.   8.   2004   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   na   Krajskú prokuratúru   v T.   žiadosť   o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   Trestného   poriadku.   (...) V uvedenej žiadosti sťažovateľ poukázal na to, že napriek tomu, že je presvedčený, že väzba jeho osoby je nedôvodná uskutočnil úkony smerujúce k odstráneniu dôvodov väzby, pre ktoré je väzobne stíhaný. V obchodných spoločnostiach, kde bol štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu sa vzdal funkcie člena štatutárneho orgánu alebo bol z tejto funkcie odvolaný valným zhromaždením spoločností. Úkony smerujúce k ukončeniu funkcie člena štatutárneho orgánu v jednotlivých spoločnostiach uskutočnil aj v tých obchodných spoločnostiach, ktoré nepôsobili v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania. Poukázal na to, že nemá ďalšiu možnosť pokračovať v trestnej činnosti.

Žiadosti o prepustenie z väzby prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry nevyhovel a žiadosť sťažovateľa postúpil na Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu.   (...)   Z časti   súdneho   spisu   (...)   zistil,   že   žiadosti   o prepustenie   z väzby   nebolo prokurátorom   vyhovené   s odôvodnením,   že   vo   veci   prebieha   vyšetrovanie,   potrebné   je vypočuť veľké množstvo svedkov a realizovať ďalšie vyšetrovacie úkony, čo by prepustením obvinených   na   slobodu   mohlo   byť   zmarené   a sťažené.   V tejto   súvislosti   je   dôležité upozorniť, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry týmto spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dňa 26. 10. 2004 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004, ktorým   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   žiadosť   sťažovateľa   zamietol.   Súd   po preskúmaní   obsahu   žiadosti   sťažovateľa   zistil,   že   dôvody   väzby   u sťažovateľa   naďalej trvajú. Súd mal za to, že sťažovateľ v prípade pobytu na slobode naďalej bude vyvíjať aktivity smerujúce k založeniu nových resp. novej firmy, prostredníctvom ktorej by sa snažil distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa snažil realizovať účelové prevody zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi olejmi. (...)

Ústavná   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Trnave sp. zn.   Tp   116/2004   zo   dňa   18.   6.   2004   a proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo   62/04   zo   dňa   5.   8.   2004.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 bolo vydané ako rozhodnutie konečné a obhajcovi sťažovateľa doručené bolo dňa 6. 9. 2004. (...)

Okresný   súd   v Trnave   ako   súd   prvostupňový   rozhodujúci   o väzbe   sťažovateľa v uznesení sp. zn. Tp 116/2004 zo dňa 18. 6. 2004 sa len paušálne obmedzil na tvrdenie o dôvodnosti sťažovateľovej väzby bez toho, aby dôvodnú obavu či už kolúzneho konania alebo z pokračovania v trestnej činnosti vo vzťahu k sťažovateľovi bližšie konkretizoval. (...) Krajský súd v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 uviedol, že konkrétna skutočnosť odôvodňujúca obavu, že budú obvinení K., Ing. M. a K. pokračovať v trestnej činnosti   je   daná   tým,   že   naďalej   vyvíjajú   podnikateľské   aktivity   v oblasti,   ktorá   je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva najmä z toho, že predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva uvedeného v článku 17 ods. 5 Ústavy SR. (...)

(...) Uznesenia tak okresného ako aj krajského súdu nie sú založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré zákon k tomu, aby bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná predpokladá. Obidve   rozhodnutia   sú   založené   na   ničím   nepodložených,   neistých,   hypotetických, nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach vyšetrovateľa. (...)

Sťažovateľ považuje väzbu jeho osoby za nezákonnú aj z dôvodu, že rozhodnutia súdov, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa sú založené na ničím nepodložených neistých, hypotetických, nekonkrétnych dohadoch a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom konaní. (...) aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004, ktorým podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa zamietol len potvrdzuje vyššie uvedené pochybnosti sťažovateľa. Aj toto uznesenie   je   založené   na   ničím   nepodloženej   abstraktnej   úvahe,   nakoľko   doterajším konaním sťažovateľ nedal príčinu tomu, aby súd mal za to, že v prípade pobytu na slobode naďalej   bude   vyvíjať   aktivity   smerujúce   k   založeniu   nových   resp.   novej   firmy, prostredníctvom ktorej by sa snažil distribuovať minerálne oleje zmiešané s naftou a tiež sa snažil   realizovať   účelové   prevody   zadĺžených   firiem   na   iné   právnické   a fyzické   osoby vyvíjajúce tak snahu zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi olejmi. (...)

Touto sťažnosťou sa sťažovateľ tiež domáha ochrany svojho ústavného práva na Ústavnom súde SR v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo   dňa   5.   8.   2004   v tom   zmysle,   že   uvedené   rozhodnutie   nezodpovedá   požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako uvedené ustanovenie   chápe   Európsky   súd pre   ľudské práva.   Je   zrejmé,   že Krajský   súd v Trnave   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Trnave sp. zn. Tp   116/2004   zo   dňa   18.   6.   2004,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby rozhodoval na neverejnom   zasadnutí,   pri   ktorom   nebol   prítomný   ani   obhajca   ani   sám obvinený   –   sťažovateľ.   To,   že   o sťažnosti sťažovateľa   bolo   krajským   súdom rozhodnuté v neprítomnosti obhajcu a sťažovateľa na neverejnom zasadnutí je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku pokiaľ sú vykladané v izolovanom kontexte Trestného poriadku, avšak koliduje to s výkladom čl. 5 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako ho podáva Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. V týchto rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva právo byť vypočutý zaradil medzi základné procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia osobnej slobody. (...) Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 na základe ktorého ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa ust. § 67 ods. 1 písm. c) porušil ust. čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a slobôd konkrétne   právo obvineného byť   vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby. Právo   obvineného   byť   vypočutý   v kontradiktórnom   konaní   patrí   medzi   základné inštitucionálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia osobnej slobody. Pokiaľ v takom konaní nie je umožnené obvinenému, aby bol vypočutý, dochádza k ústavne neprípustnému obmedzeniu osobnej slobody. (...) Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa neuplatňuje len na preskúmavanie   zákonnosti   ďalšieho   trvania   väzby   u obvineného,   ale   sa   vzťahuje   aj   na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. (...) Sťažovateľ namieta aj porušenie práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. S prihliadnutím na vyššie uvedené je sťažovateľ   toho   názoru,   že   uznesením   Okresného   súdu   v Trnave   zo   dňa   18.   6.   2004 sp. zn. Tp   116/2004   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   3   Tpo   62/04   zo   dňa 5. 8. 2004 bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. (...)

(...) Okresný súd aj krajský súd len strohým spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie bez   toho,   aby   sa   riadili   vyššie   uvedenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku.   Naviac krajský   súd   sa   vôbec   s námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v sťažnosti   proti   uzneseniu o vzatí   do   väzby   nevysporiadal.   Sťažovateľ   netvrdí,   že by krajský   súd nemal   právo tak rozhodnúť,   ako   v uznesení   rozhodol,   ale   namieta   to,   že   sa   v odôvodnení   uznesenia nevysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v sťažnosti   proti   uzneseniu.   Ku konkrétnym námietkam sťažovateľa sa krajský súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril, ako keby ich nebol ani sťažovateľ vôbec znášal.

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   tento nález:„Uznesením   Okresného   súdu   v Trnave   sp.   zn.   Tp   116/2004   zo   dňa   18.   6.   2004 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 bolo porušené základné právo Ing. V. M., (...) bytom P. zakotvené v čl. 17 ods. 5 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   5 ods.   4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   v Trnave sp. zn. Tp   116/2004   zo   dňa   18.   6.   2004   a uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 3 Tpo 62/04 zo dňa 5. 8. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ing.   V.   M.,   (...)   bytom   P.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 2.000.000,-   Sk   (slovom   dva   milióny   slovenských   korún),   ktoré   sú   odporcovia   povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   Ing.   V.   M.,   (...)   P.,   za   zastupovanie   v konaní   pre Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., vedený v I. a. s., pobočka B. (...) 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   v samotnom   texte   sťažnosti   napáda   okrem   iného   uznesenie   krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 62/04 z 5. augusta 2004, ktorým mali byť porušené základné práva a slobody podľa už uvedených ustanovení ústavy a dohovoru. Z príloh sťažnosti a z obsahu rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci však ústavný súd zistil, že ide o zrejmú chybu pri písaní,   pretože   skutočne   napadnutým   je uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   61/04 z 5. augusta 2004.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. Tp   116/04   z   18.   júna   2004   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   61/04 z 5. augusta 2004.

Pretože ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade viazaný návrhom na začatie konania, pri svojom posudzovaní bral do úvahy len konkrétne súdne rozhodnutia označené sťažovateľom, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv uvádzaných v sťažnosti.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 od. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade   nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu,   pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd.   Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy postupom krajského súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie práva priznaného mu čl. 17 ods. 5 ústavy,   ku   ktorému   malo dôjsť   tým,   že uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3   Tpo   61/04 z 5. augusta 2004 nie je založené na konkrétnych skutočnostiach, ktoré zákon na to, aby bola osoba vo väzbe dôvodne stíhaná, predpokladá, ale je založené na ničím nepodložených, neistých,   hypotetických,   nekonkrétnych   a nedostatočne   odôvodnených   podozreniach vyšetrovateľa a abstraktnej úvahe orgánov činných v trestnom konaní.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho právomoc v konaní o sťažnostiach, ktorými sa napádajú rozhodovanie a postupy všeobecných súdov vo väzobných veciach, je daná predovšetkým na preskúmanie, či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, či rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, či o väzbe rozhodol súd, či obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, či osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   61/04   vyplývajú   tieto relevantné závery:

„Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného obsiahleho spisového materiálu krajský súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by u obvinených (...) Ing. M. (...) odôvodňovala obavu, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu. Všetci obvinení sa zdržujú na známych adresách, predvolania preberajú a zo spisu nebola zistená žiadna okolnosť, na základe ktorej by sa dalo vyvodzovať, že sa vyhýbajú trestnému stíhaniu, napr. pobytom   na   neznámom   mieste,   nedostavovaním   sa   k úkonom   trestného   konania, neoznámením zmeny pobytu a podobne. (...)

Krajský súd však u obvinených (...) Ing. M. (...) nezistil dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Z výpovedí   spoluobvinených   svedkov,   zadokumentovaných   prepisov   telefonických rozhovorov   a ostatných   doposiaľ   vykonaných   dôkazov   nie   je   zistené   žiadne   konkrétne konanie obvinených, z ktorého by sa dala odvodiť reálna obava, že obvinení budú vplývať na seba navzájom alebo na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. (...)

Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. krajský súd zistil u obvinených (...) Ing. V. M. (...).

Konkrétna   skutočnosť   odôvodňujúca   obavu,   že   budú   obvinení   (...)   Ing.   M.   (...) pokračovať   v trestnej   činnosti   je   daná   tým,   že   naďalej   vyvíjajú   podnikateľské   aktivity v oblasti, ktorá je predmetom trestného stíhania, teda i v súčasnej dobe. Táto obava vyplýva najmä z toho, že predmetná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.“

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   z hľadiska   ústavných   kritérií   za dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje o ústavnosti väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu),   nie   je   oprávnený   ani   povinný   zaoberať   sa   otázkou prípadnej   viny   sťažovateľa,   pretože   by   to   odporovalo   povahe   tohto   zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti uvedeného zákonného dôvodu väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na tieto skutočnosti návrh sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 61/04 z 5. augusta 2004 nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v tom, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 116/04 z 18. júna 2004 rozhodoval krajský súd na neverejnom zasadnutí, teda bez prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a bez toho,   aby   v   konaní   o preskúmaní   oprávnenosti   väzby   bola   dotknutá   osoba   (sťažovateľ) osobne vypočutá. Tým bolo podľa sťažovateľa porušené jeho   právo ako obvineného byť vypočutý v kontradiktórnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatňuje len na preskúmanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa vzťahuje   aj   na   rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   o vzatí   do väzby.

Z doterajšej   judikatúry   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa   musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie,   ktoré   vyplývajú   z čl.   6   ods. 1   dohovoru   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej.   V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup   ku spisom,   bez   ktorého   obvinený   nemôže   dostatočne   prezentovať   svoje   argumenty (de Wilde c. Belgicko   s.   41   §   76,   Trzaska   c.   Poľsko   z 11.   júla   2000,   Lanz c.   Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľ plne využil   svoje právo predložiť súdu argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe,   keďže   prostredníctvom   svojho obhajcu   podal   skutkovo   i právne   vyčerpávajúcu,   obsažnú   a   kvalifikovanú   žiadosť o prepustenie z väzby. Rovnako využil svoje práva a obšírne sa vyjadril aj v opravnom konaní (napokon ani z ústavnej sťažnosti nevyplýva jeho obsahovo širšia skutková a právna argumentácia   než   z jeho   uvedených   podaní   adresovaných   všeobecnému   súdu).   Preto v tomto prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom, ale ani krajským súdom osobne   vypočutý,   sama   osebe   neznamená   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivý   súdny proces, preto bola jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Rýchlosť konania – rozhodovania všeobecných súdov v tejto konkrétnej väzobnej veci   ako   procesnú   záruku   zakotvenú   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   sťažovateľ   sťažnosťou nenapáda.

4. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré podľa slov sťažovateľa v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Porušenie svojho práva vidí v tom, že krajský súd vo svojom uznesení porušil ustanovenia § 68 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 2 vtedy účinného Trestného priadku, keď len strohým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí   do   väzby   nevysporiadal,   pretože   sa   k nim   vôbec   nevyjadril,   ako   keby   ich   ani sťažovateľ nebol vôbec namietal.

Sťažovateľ   dôvodnosť   väzby,   ako   aj   kvalitu   odôvodnenia   uznesení   všeobecných súdov   namieta   jednak   z pohľadu   existencie   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania skutku,   za   ktorý   bolo   voči   nemu   vznesené   obvinenie,   a jednak   z pohľadu   existencie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) vtedy účinného Trestného priadku.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti   s existenciou   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania   skutku poukazujú všeobecné súdy na svedecké výpovede, prepisy telefonických rozhovorov, listiny a vecné dôkazy zaistené pri domových prehliadkach a prehliadkach iných priestorov, ktoré dôvodnosť podozrenia preukazujú.

Pokiaľ   ide   o obavu   z pokračovania v trestnej   činnosti,   táto   je podľa   všeobecných súdov   daná   tým,   že   obvinení   naďalej   vyvíjali   podnikateľské   aktivity   v oblasti,   ktorá   je predmetom trestného stíhania, a predmetná trestná činnosť bola páchaná po dlhú dobu so známkami sústavnosti.

Argumentáciu   všeobecných   súdov   treba považovať za dostačujúcu. Podľa   názoru ústavného súdu   použité   argumenty   vyhovujú požiadavkám kladeným tak   ustanoveniami ústavy, ako aj ustanoveniami dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade ide o väzobné súdy rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02). Podľa názoru ústavného súdu by k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom rozsahu došlo len vtedy, ak by súdy odmietli odôvodniť svoje rozhodnutia spôsobom, aký zvolili, t. j. jasne a zrozumiteľne uviedli skutkové okolnosti a ich právne posúdenie vo vzťahu k vzatiu sťažovateľa do väzby. V prípade sťažovateľa však zo strany krajského súdu nedošlo k takému odmietnutiu spravodlivosti. Krajský súd vo svojom   uznesení   v časti   zrušil   a v časti   dôvodnosti   väzby   potvrdil   uznesenie prvostupňového súdu. Svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto toto rozhodnutie nemohlo porušiť vytýkaný obsah základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   na základe   obsahu sťažnosti,   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia a   vymedzených   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť je v časti smerujúcej proti označenému článku ústavy a dohovoru zjavne neopodstatnená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006