znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 45/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2004 predbežne prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. M. Š., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 243/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 243/00   p o r u š i l základné   právo   PhDr.   M.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 243/00   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. M. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. PhDr. M. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. M. F., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 45/04-13 z 25. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť PhDr. M. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   F.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 243/00.

Sťažovateľka   v sťažnosti   z 12.   decembra   2003   doručenej   ústavnému   súdu 17.   decembra   2003   a doplnenej   listom   doručeným   ústavnému   súdu   28.   januára   2004 uviedla, že je účastníčkou súdneho konania na základe ňou podanej žaloby okresnému súdu, kde je vec vedená pod sp. zn. 12 C 243/00. Žalobu podala 17. februára 2000 vo veci náhrady   mzdy   proti   Žilinskej   univerzite   (ďalej   len   „žalovaná“)   z dôvodu   neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Od začiatku súdneho konania na okresnom súde do dňa podania návrhu ústavnému súdu neboli za takmer štyri roky vykonané žiadne právne relevantné úkony a nebolo ani vytýčené žiadne pojednávanie vo veci samej.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   označené   konanie   okresného   súdu   je   v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, pretože ani po uplynutí neúmerne dlhého obdobia okresný súd vo veci nekonal, nerozhodol a neodstránil jej   právnu   neistotu.   Na priebeh   súdneho   konania upozorňovala a zároveň   2.   mája 2003 písomne urgovala konanie. Napriek tejto urgencii okresný súd v predmetnej veci nekonal, nenariadil pojednávanie a vo veci nerozhodol. Prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú u nej psychický   stav   neistoty   a očakávania.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že   predmetom   súdneho konania   je   náhrada   mzdy   za   obdobie   6   rokov,   ktorú   jej   žalovaná   strana   nevyplatila, a postupom ktorej sa dostala do hmotnej núdze.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že:„1.   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k. 12 C 243/00, porušené.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 497.700,- Sk, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Listom   z 1.   júna   2004   sťažovateľka   súhlasila   s upustením   od   ústneho prerokovania veci.

Listom   z 25.   júna 2004 sťažovateľka uplatnila trovy   právneho zastúpenia   za   dva úkony, a to prevzatie a prípravu zastúpenia v sume 4 530 Sk, spísanie sťažnosti v sume 4 530 Sk a dva režijné paušály po 136 Sk, spolu 272 Sk. Celkovo uplatnená suma po zaokrúhlení je 9 340 Sk, ktorú žiadala vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. F.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu, keď uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci a zároveň pripojil stanovisko sudkyne, prehľad vykonaných úkonov vo veci a prílohy ku stanovisku sudkyne.

Vo   veci   zaujala stanovisko   zákonná   sudkyňa   JUDr.   D.   C.,   v ktorom   uviedla,   že nepopiera vznik prieťahov vo veci, namieta však subjektívnu zodpovednosť za daný stav v predmetnej   veci.   Skutočnosť,   že   vo   veci   nekonala,   je   spôsobená   objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v neprimeranom množstve vecí v jej senáte, v dôsledku čoho nemá   možnosť   prerokovávať   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Na   uvedenú   situáciu upozorňovala štátnu správu súdu v zmysle ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch   a prísediacich“),   k čomu   priložila   upovedomenie predsedovi okresného súdu z 12. septembra 2002. V súčasnej dobe má v senáte nad 500 neskončených   vecí.   Zložitú situáciu   na okresnom súde,   ktorá   značne zaťažuje všetkých sudcov, riešili „Výzvou sudcov Okresného súdu v Žiline“ z 13. októbra 2003, ktorú doručili Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), Súdnej   rade   Slovenskej   republiky,   predsedovi   Krajského   súdu   v Žiline,   predsedovi okresného   súdu   a obom   stavovským   organizáciám.   Povinnosť   riešiť   túto   situáciu   majú podľa   nej   ministerstvo   spravodlivosti   a príslušný   orgán   štátnej   správy   súdu,   ktoré zodpovedajú   za   zabezpečenie   riadneho   chodu   súdnictva,   vrátane   personálneho   zloženia súdov. Zákonná sudkyňa uznáva, že ústava v čl. 48 ods. 2 garantuje občanom Slovenskej republiky   prerokovanie   veci   na   súde   bez   zbytočných   prieťahov.   Orgány   štátnej   správy súdov nevytvorili sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, ktoré im okrem iného ukladá aj ustanovenie § 7 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov, najmä čo sa týka personálneho obsadenia súdu.

Okresný súd ďalej uviedol, že v napadnutom konaní boli vykonané tieto úkony:Dňa 17. februára 2000 bol prijatý návrh spolu s prílohami. Dňa 21. marca 2000 bol žalovanému zaslaný druhopis návrhu na vyjadrenie a bol pripojený spis okresného súdu sp. zn. 6 C 451/93.

Dňa 2. mája 2003 bolo okresnému súdu doručené upresnenie návrhu sťažovateľky. Dňa 17. marca 2004 okresný súd vytýčil termín pojednávania na 23. apríl 2004.

Zákonná sudkyňa   k veci   pripojila aj upozornenie podľa   ustanovenia   § 30 ods.   4 zákona o sudcoch a prísediacich z 12. septembra 2002 adresované predsedovi okresného súdu, v ktorom ho upozorňuje, že nemôže riešiť situáciu v senáte, kde je nevybavených 615 vecí.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu ako   i zákonnej   sudkyne,   a hlavne   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   243/00   zistil nasledovný stav konania:

Sťažovateľka 17. februára 2000 podala žalobu o náhradu mzdy proti žalovanej.Okresný súd zabezpečil spis sp. zn. 6 C 451/93. V uvedenom konaní rozsudkom č. k. 6 C 451/93-64, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júla 1999, okresný súd určil, že výpoveď daná sťažovateľke žalovanou je neplatná.

Dňa 21. marca 2000 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe v lehote 14 dní.

Dňa 10. októbra 2000 zástupca žalovanej študoval spis.Dňa 12. septembra 2002 sudkyňa upozornila predsedu súdu na stav agendy v senáte podľa § 30 zákona o sudcoch a prísediacich.

Dňa 2. mája 2003 sťažovateľka upresnila petit žaloby.Dňa 18. marca 2004 zákonná sudkyňa určila termín pojednávania na 23. apríl 2004.Dňa   14.   apríla   2004   právny   zástupca   sťažovateľky   predložil   okresnému   súdu splnomocnenie na zastupovanie a 20. apríla 2004 študoval spis.

Dňa 23. apríla 2004 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľky a jej zástupcu, ako   aj   zástupcu   žalovanej,   ktoré   bolo   odročené   na   2.   jún   2004   z dôvodu   vyžiadania vyjadrenia od Sociálnej poisťovne a úradu práce.

Okresný súd dostal požadované vyjadrenie od Sociálnej poisťovne 14. mája 2004 a od úradu práce 19. mája 2004.

Dňa 12. mája 2004 žalovaná predložila výpočet náhrady mzdy.Dňa 26. mája 2004 okresný súd dostal vyjadrenie úradu práce o poberaní sociálnych dávok sťažovateľkou.

Dňa   11.   júna   2004   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľky   a jej zástupcu, ako aj zástupcu žalovanej, ktoré bolo odročené na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 87/02 a iné).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

A.   Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav, predmet sporu, ako aj platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   vec   o náhradu   mzdy   z neplatného   rozviazania pracovného pomeru nemožno hodnotiť ako právne zložitú, najmä keď o právnom základe už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní okresného súdu sp. zn. 6 C 451/93. Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade mzdy môže predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s určovaním   jej   výšky   často   znaleckým dokazovaním.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

B. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

C.   Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že pre sťažovateľku v takej významnej veci, akou je náhrada mzdy, bol okresný súd nečinný štyri roky, konkrétne od 21. marca 2000 (keď okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe) do 18. marca 2004 (keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. apríl 2004). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, veď okresný súd počas viacerých rokov nevykonával žiadne úkony, ktoré by   smerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní štyroch rokov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   vo   veci   náhrady   mzdy z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné.   Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd   mal   personálne problémy,   ktoré   nedokázal riešiť,   nemôže   byť na   ťarchu   účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 497   700 Sk, pričom   poukázala   na   svoj   dlhodobý   stav   právnej   neistoty   a v dôsledku zbytočných prieťahov aj na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola v konaní úspešná a listom z 25. júna 2004 uplatnila trovy konania za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a to   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   26.   januára   2004 a podanie sťažnosti 28. januára 2004, ako aj režijný paušál 2-krát po 136 Sk, spolu vo výške 9 340 Sk.

Oba úkony boli vykonané v roku 2004, kde výpočtový základ určený podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) je 13 602 Sk, pričom za jeden úkon prináleží 4 540 Sk spolu s režijným paušálom 136 Sk, čo po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) predstavuje sumu 9 360 Sk. Keďže sťažovateľkou uplatnené trovy právneho zastúpenia   neprevyšujú   citovanou   vyhláškou   stanovenú   výšku   náhrady,   ústavný   súd rozhodol o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vo výške požadovanej sťažovateľkou (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkovi konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2004