znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 45/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., bytom P. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., CSc., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove sp. zn. ČVS: VP-412/10-93 z 31. marca 1993 a žiadal toto uznesenie zrušiť, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2002 doručená sťažnosť JUDr. V. K., bytom P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., CSc., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove sp. zn. ČVS: VP-412/10-93 z 31. marca 1993 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z trestného činu ohovárania podľa § 206 ods.   1   a 2   Trestného   zákona   a žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   tento   nález:   „Uznesenie vyšetrovateľa   PZ   v Prešove   ČVS:   -VP-412/10-93   zo   dňa   31.   3.   1993   sa   zrušuje“. Sťažovateľ uviedol, že trestné stíhanie, ktoré trvá viac ako 9 rokov, začalo i napriek tomu, že   nebolo   preukázané   úmyselné   zavinenie   a že   „K   ochrane   svojich   porušených   práv a slobôd   som   použil   všetky   právne   prostriedky.   Generálna   prokuratúra   SR   a tým   aj   jej podriadené   zložky   toto   odmietali   po   celú   dobu   vyše   9   rokov   (...)   Z vyššie   uvedeného dôvodu považujem lehotu podania ústavnej sťažnosti za zachovanú.“ Za účastníka konania označil   „JUDr.   K.,   Krajská   prokuratúra   v Trenčíne,   Anenské   námestie,   Trenčín“   a ako vedľajšieho účastníka označil: „Dr. V. H. GP SR, Župné námestie, Bratislava“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, ktorých uplatnenie je viazané na splnenie viacerých náležitostí návrhu na začatie konania. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane zastúpený, namietal porušenie jeho základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove sp. zn. ČVS: VP-412/10-93 z 31. marca 1993 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z označeného trestného činu. Ústavný súd toto uznesenie na základe predmetnej sťažnosti nemohol preskúmavať, pretože sťažovateľ svoju sťažnosť, ktorou bol ústavný súd   vrátane jej návrhu na rozhodnutie (tzv.   petitom)   viazaný, nepodal   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd konštatuje, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť ešte v roku 1993 a že sťažovateľ predmetnú sťažnosť podal ústavnému súdu 17. októbra 2002, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na formulovaný návrh na rozhodnutie opakované podania sťažovateľa orgánom prokuratúry nemožno   považovať   za   také   právne   prostriedky,   ktorých   využitie   malo   za   následok prerušenie alebo znovu začatie plynutia tejto lehoty, tak ako sa toho domáhal sťažovateľ.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jeho sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene a rozhodnúť tak,   ako   to   je uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003