znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 45/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2002 predbežne prerokoval návrh I. K. K., B., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. S., B.,   na   začatie   konania   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobeného konaním orgánov štátnej správy telekomunikácií a takto

r o z h o d o l :

Návrh   I.   K.   K.   na začatie konania   o d   m i e t   a   pre   nedostatok   právomoci   na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. apríla 2002 doručený návrh I. K. K., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Napadol ním nečinnosť orgánov štátnej správy telekomunikácií,   ktoré,   ako   to   uvádza   v návrhu,   od   roku   1991   nerozhodli   v jeho administratívnoprávnej   (správnej)   veci   o zrušení   „hlavnej   telefónnej   účastníckej   stanice v Bardejove   –   Bard.   Miháľove“.   Navrhovateľ   tvrdí,   že   „bývalá   správa   pôšt a telekomunikácií Bratislava (ďalej len „SPT“) vydala v mimoodvolacom správnom konaní podľa zák. č. 71/67 Zb. v kontexte so zákonom čís. 110/64 Zb. úradné rozhodnutie čís. 1502/91, zo dňa 8. V. 1991, ktoré založila na nesprávnom skutkovom a právnom základe... Preto   som   sa   voči   tomuto   rozhodnutiu   odvolal   na nadriadený   správny orgán   Federálne ministerstvo   spojov   v Prahe.   Toto   ministerstvo   môjmu   odvolaniu   vyhovelo   a svojím konečným rozhodnutím sp. zn. 6933/91, zo dňa 1. VII. 1991 mnou napadnuté rozhodnutie SPT   zrušilo   a vrátilo   mu   vec   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   No,   žiaľ,   od   tejto   doby uplynulo už   viac ako   10   rokov   (!),   ale žiadneho   nového   rozhodnutia   v tejto   veci   niet! Nevydalo ho ani SPT, no ani jeho právny nástupca Telekomunikačný úrad v Bratislave...“

Navrhovateľ   žiada,   aby   bola   odstránená   dlhodobá   nečinnosť   v správnom   konaní u štátneho   orgánu   a odstránené   jej   následky   formou   primeraného   finančného zadosťučinenia. Konkrétne žiada, aby „Ústavný súd prikázal Telekomunikačnému úradu SR, prípadne aj jeho nadriadenému orgánu ministerstvu, aby vydali nové rozhodnutie bez ohľadu na uplynuvší čas nečinnosti, ktorý pretrváva!... Pokiaľ ide o finančnú satisfakciu, požadujem   jednorázové   odškodné   vo   výške   300   tis.   Sk   za   dlhodobé   znemožnenie používania telefónnych služieb, a to za predpokladu, že v tomto ohľade nevydá správny orgán novšie rozhodnutie s prípadnou možnosťou jeho napadnutia súdnou cestou“.

K návrhu priložil plnomocenstvo z 8. apríla 2002 pre komerčného právnika JUDr. J. S., B., na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci „ústavnej sťažnosti, zo dňa 7. IV. 2002...“.

Aj keď navrhovateľ v návrhu uvádza (výslovne nenamieta ich porušenie) aj ďalšie ustanovenia nižšie uvedených právnych predpisov a medzinárodných dokumentov („Svoju sťažnosť opieram predovšetkým o §§ 1, 2 úst. zák. čís. 23/91 Zb. a ním uvedenej Listiny základných práv, najmä jej čl. 1 v kontexte s čl. 36; ďalej o čl. 1, 12, 19, 20, 21, 46 a 48 a ďalšie Ústavy SR, ako aj ods. 1/ čl. 6 a 8 i čl. 1 Dodatkového protokolu – všetko v spojení s čl. 13 a 14 Európskeho Dohovoru“), z obsahu jeho návrhu jednoznačne vyplýva, že ním napáda len dlhodobú nečinnosť vyššie uvedených orgánov štátnej správy telekomunikácií v administratívnom konaní o jeho veci, teda zbytočné prieťahy v konaní správneho orgánu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   bez   ústneho pojednávania.

V danej veci navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   (porušenie   ďalších   vyššie označených   článkov   a zákonných   ustanovení   výslovne   nenamietal   a ani   osobitne neodôvodnil) spôsobeného nečinnosťou orgánov štátnej správy telekomunikácií v správnom konaní (§ 1, § 21 až 21e zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov).

Z vyššie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Zákonom   č.   501/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2002 došlo k novelizácii § 244 Občianskeho súdneho poriadku v tom   zmysle, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupu   orgánov   verejnej   správy,   pričom   postupom   správneho   orgánu   sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 in fine Občianskeho súdneho poriadku).

Z ustanovenia § 21e zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   podľa   tohto   zákona   sa   postupuje   podľa   všeobecných   predpisov o správnom   konaní,   t.   j.   podľa   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (správny poriadok).

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať žalobu na nečinnosť orgánu verejnej správy zavedenú zákonom č. 501/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2002 za účinný právny prostriedok ochrany základného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý má k dispozícii priamo účastník konania pred orgánom verejnej správy bez potreby súčinnosti iného   orgánu.   Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 21/00). Tento účel môže navrhovateľ   plne   dosiahnuť   využitím   uvedeného   právneho   prostriedku   podľa   §   244 Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   návrh   bol   podaný   9.   apríla   2002,   teda   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona č. 501/2001   Z.   z.,   a keďže   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy   trvala   podľa   tvrdenia navrhovateľa aj po 1. januári 2002 ešte v čase podania návrhu, ústavný súd dospel k záveru, že   navrhovateľ   mal   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   ochrany   namietaného základného   práva   pred   všeobecným   súdom,   ktorý   však   nevyužil   a obrátil   sa   priamo na ústavný súd.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a keďže v tomto prípade   je daná právomoc všeobecných   súdov,   bolo potrebné návrh   na začatie   konania odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2002