znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 449/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpenej advokátom Mgr. Slavomírom Trnkócym, Advokátska   kancelária,   Gercenova 6/A,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/77/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/77/2010.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že „...   Návrhom   zo   dňa   18.   mája   2010, doručeným Okresnému súdu... 19. mája 2010... sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území...

Zároveň... sa domáhala vydania predbežného opatrenia...“.

3.   Zo   sťažnosti   a z   podrobnej   chronológie   procesných   úkonov   okresného   súdu a účastníkov konania ďalej vyplýva, že okresný súd nariadil predbežné opatrenie (17. júna 2010)   a   následne   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   potvrdil   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   o   predbežnom   opatrení   uznesením   sp.   zn.   23   Co/206/2010 z 31. augusta 2010. Prvé pojednávanie sa konalo 18. apríla 2012 a okresný súd uvedené konanie prerušil „do právoplatného skončenia konania vedeného pod spisovou značkou 16 C/67/1999 (konanie o vyporiadanie BSM - pozn.)...“. Na základe odvolania sťažovateľky bol spis v októbri 2012 predložený krajskému súdu, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľky 23.   októbra   2013   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   vec 19. novembra 2013 mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd od augusta 2010 vo veci samej nekonal, preto je sťažovateľka toho názoru, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež vo všeobecnosti (nie v petite, pozri bod 4, pozn.) namieta, že krajský súd „rozhodol o odvolaní proti uzneseniu o prerušení konania po 12 mesiacoch od predloženia veci súdom prvého stupňa“, preto považuje aj „takéto konanie odvolacieho súdu za nezlučiteľné s ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy...“. Dňa 8. januára 2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy, pričom   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   13. februára   nebola   o vybavení   sťažnosti vyrozumená.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prerokovaní vydal tento nález:

„I.   Základné   právo   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/77/2010 porušené bolo.

II.   Okresnému   súdu   Trnava   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C/77/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

III. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktoré je Okresný súd Trnava povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV.   Okresný   súd...   je   povinný   uhradiť   J.   K.   trovy   konania   na účet   jej   právneho zástupcu Mgr. Slavomíra Trnkócyho...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľka   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C/77/2010.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

8.   Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   z obsahu   sťažnosti a pripojených listín zistil, že predmetné súdne konanie sa začalo na okresnom súde 19. mája 2010 podaním návrhu „o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“.

9. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil možnosť podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky   voči   zodpovedným   osobám   dôsledky“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

11. Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľka doručila okresnému súdu sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   8.   januára   2014,   ktorú   predsedníčka   okresného   súdu prešetrila a listom sp. zn. Spr. 2403/14 zo 6. februára 2014 doručila právnemu zástupcovi sťažovateľky 18. februára 2014 odpoveď.

12. Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti predsedníčke okresného súdu (8. januára 2014) v krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (13. februára 2014) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať,   ak by predseda   okresného súdu   dostal   primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05). Navyše, ústavný súd zistil, že predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky sp. zn. Spr 2403/14 zo 6. februára 2014 v závere inter alia uviedla: „Plynulosť   konania   budem   sledovať   v pravidelných   intervaloch   až   do právoplatného skončenia veci.“

13.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

14. Okrem vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 13 C/77/2010 „ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, I. ÚS 98/2014).

15. Z obsahu sťažnosti a dopytu na okresnom súde vyplýva, že okresný súd nebol v inkriminovanom čase celkom nečinný. Dňa 17. júna 2010 bolo na návrh sťažovateľky okresným   súdom   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktoré   v dôsledku   podaného   odvolania odporcom bolo preskúmané odvolacím súdom, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V dôsledku   podaného   dovolania   odporcom   sa   týmto   rozhodnutím   musel   ešte   zaoberať Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   31.   januára   2012 odmietol   dovolanie   odporcu.   Následne   okresný   súd   na   návrh   odporcov   na   pojednávaní 18. apríla   2012   konanie   prerušil   a v dôsledku   podaného   odvolania   sťažovateľky   sa   spis nachádzal viac ako 13 mesiacov (od októbra 2012 do novembra 2013) na krajskom súde, ktorý uznesenie okresného súdu   o prerušení konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie   konanie.   Okresný   súd   ďalší   návrh   na   prerušenie   konania   zamietol   a   uvedené rozhodnutie v dôsledku podaného odvolania sa od 5. mája 2014 nachádza na odvolacom súde.  

16.   Z už   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   v konaní   pred   okresným   súdom   sa   síce vyskytli obdobia nečinnosti, ale boli zatiaľ skôr ojedinelé a v okolnostiach danej veci (spis sa   nachádzal   niekoľko   mesiacov   aj   na   odvolacom   a dovolacom   súde)   ešte   nemožno konštatovať, že by malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľky postupom okresného súdu. Na uvedenom   nemení nič ani skutočnosť, že krajský súd v danej veci nevzhliadol zákonný dôvod na prerušenie konania. Sťažovateľka v petite sťažnosti navyše ani nenapadá konanie pred krajským súdom, prípadne najvyšším súdom.

17. Ústavný súd však pripomína, že pokiaľ bude nečinnosť v konaní všeobecných súdov pretrvávať aj v ďalšom období, nič nebráni sťažovateľke, aby podala ústavnému súdu novú sťažnosť.

18. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014