znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 449/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. R., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s odsekom 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 doručená   sťažnosť   Š.   R.,   K.,   t.   č.   vo   väzbe(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s odsekom 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012.

Sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície ČVS: KRP-53/OVK-KE-2011 zo 16. októbra 2011 obvinený   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods.   1 písm. c),d) a ods.   2 písm. c), e) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo sťažovateľovi doručené v ten istý deň, t. j. 16. októbra 2011. Sťažovateľ bol následne   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   67/2011   zo   17.   októbra   2011   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 4 T 42/2012 zo 14. mája 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pretože v danom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby. Proti uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   však   bola uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 44/2012 z 23. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“)   zamietnutá   ako   nedôvodná.   Napadnuté   uznesenie   bolo   doručené   obhajcovi sťažovateľa 31. mája 2012.

Podstata sťažnosti sa týka rozporu vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti sťažovateľom   v uznesení   o vznesení   obvinenia   ČVS:   KRP-53/OVK-KE-2011 zo 16. októbra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   o vznesení   obvinenia“).   Pri   preštudovaní vyšetrovacieho spisu totiž sťažovateľ zistil rozpor medzi uznesením o vznesení obvinenia, ktoré   mu   bolo   doručené,   a uznesením   o vznesení   obvinenia,   ktoré   je   obsahom vyšetrovacieho   spisu.   Konkrétne   v skutkovej   vete uznesenia   o vznesení   obvinenia,   ktoré bolo doručené sťažovateľovi, je uvedené, že trestnú činnosť mal páchať „... od presne nezistenej   doby   opakovane   až   do   14.10.2011...“.   Naproti   tomu v uznesení   o vznesení obvinenia,   ktoré   je   súčasťou   vyšetrovacieho   spisu,   je   doba   páchania   trestnej   činnosti sťažovateľom   vymedzená   dobou „...   najmenej   od   mesiaca   máj   2011   opakovane   až do 14.10.2011...“. Touto námietkou sťažovateľ odôvodnil žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd napadnutým uznesením z 23. mája 2012 zamietol túto sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, pretože nepovažoval rozpor vo vymedzení doby páchania trestnej činnosti sťažovateľom za také pochybenie, ktoré by mohlo byť dôvodom na zrušenie uznesenia okresného súdu zo 14. mája 2012. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v tejto otázke takto:„Aj krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že i v danom štádiu konania sú preukázané   materiálne   i formálne   dôvody   väzby   tak,   ako   to   bolo   uvedené v predchádzajúcom   uznesení,   pričom   skutočnosti   uvádzané   obžalovaným   v súvislosti s nezákonnosťou   vzneseného   obvinenia,   krajský   súd   nepovažuje   za   také   procesné pochybenie,   ktoré   by   malo   za   následok   konštatovanie,   že   neboli   splnené   formálne podmienky väzby. Ako sám obžalovaný konštatuje, uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené a úprava vo vymedzení času páchania skutku nemení totožnosť skutku.“

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   nevyhodnotil   rozpor   vo   vymedzení   doby páchania   trestnej   činnosti   ako   závažné   pochybenie,   ktoré   by   vyvolalo   pochybnosti o zákonnosti väzby sťažovateľa či samotného trestného stíhania sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   ide   o podstatný   rozpor   v náležitostiach   uznesenia   o vznesení obvinenia, a nie o nepodstatnú odlišnosť, ktorú by bolo možné prehliadnuť. Sťažovateľovi tak podľa jeho názoru bolo doručené iné uznesenie o vznesení obvinenia ako to, pre ktoré sa proti   nemu   vedie   trestné   stíhania   a pre   ktoré   bol   vzatý   do   väzby.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti   uviedol,   že   je „...   neprípustné,   aby   súdy   disponovali   jedným   rozhodnutím a sťažovateľ   podával   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   inému,   aj   keď   navonok pôsobiacemu   ako   rozhodnutie   totožné“. Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   so   skutkovými a právnymi závermi krajského súdu uvedenými v napadnutom uznesení, pretože podľa jeho názoru mali za následok porušenie jeho práv. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ obrátil so sťažnosťou   na   ústavný   súd.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   uvedených   základných   práv   podľa   ústavy a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Zároveň   sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho práv, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. mája 2012, ktorým bola zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Krajský   súd   napadnutým uznesením   opätovne   posudzoval   splnenie   podmienok   väzby.   Išlo   preto   o rozhodovanie o väzbe   sťažovateľa.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s odsekom 4 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru  

Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04), že ide o všeobecné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobné   stanovisko   platí   aj   vo   vzťahu   k   čl.   6   dohovoru,   ktorého   porušenie sťažovateľ   namieta,   kde   ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   6   dohovoru   upravuje   právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade   prísnejšia   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05). Pôsobnosť tohto článku sa vzťahuje na konania, ktorých predmetom je rozhodovanie o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej   osobe   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej.   Napadnuté uznesenie krajského súdu sa však týkalo väzby sťažovateľa.

Ústavný súd rešpektuje aj prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc.).

Vzhľadom   na   uvedené   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s odsekom   4   ústavy a práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti nedostatok príčinnej súvislosti medzi napádaným uznesením krajského súdu a označenými právami.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné.Vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že v zmysle judikatúry ústavného súdu je v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl. 5   ods. 3   a   4   dohovoru   (obdobne   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Sťažovateľ   namieta   rozpor   vo   vymedzení   doby   páchania   trestnej   činnosti v písomnom vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia zo 16. októbra 2011, ktoré bolo sťažovateľovi doručené, a uznesením, ktoré tvorí súčasť vyšetrovacieho spisu. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, že tento rozpor nemení totožnosť skutku, a ani nevyvoláva pochybnosti o splnení formálnych podmienok väzby. Podľa sťažovateľa ide o podstatnú odlišnosť, ktorá odlišuje obe uznesenia o vznesení obvinenia, čo má za priamy následok porušenie jeho práv.

Skutok,   pre   ktorý   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie,   spočíval   v tom,   že sťažovateľ kupoval od Ing. Ľ. Č. (ktorá je v tejto veci tiež obvinená) a tiež z iných zdrojov návykovú látku tzv. pervitín, t. j. metamfetamín, ktorý následne ďalej predával záujemcom z radov dílerov a konzumentov drog. Tento základ skutku, pre ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a ktorý je podrobne rozvedený vo výrovej časti uznesenia o vznesení obvinenia   zo   16.   októbra   2011,   je   pritom   rovnaký   v obidvoch   jeho   písomných vyhodnoteniach. Sťažovateľ ani nenamieta žiaden rozpor v opise podstaty skutku.

Rozdiel   v skutkovej   vete   uznesenia   o vznesení   obvinenia   sa   týka   ohraničenia začiatku   doby   páchania   trestnej   činnosti.   V uznesení   o vznesení   obvinenia,   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené, je uvedené, že trestnú činnosť páchal od presne nezistenej doby, no v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré je súčasťou vyšetrovacieho spisu, je uvedené, že trestnú   činnosť   páchal   najmenej   od   mája   2011.   Takáto   rozdielnosť   skutkovej   vety v písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení obvinenia podľa názoru ústavného súdu nemá   žiaden   vplyv   na   totožnosť   skutku   a nevyvoláva   žiadne   zásadné   otázniky   spojené s uvedením   skutku,   pre   ktorý   bolo   vznesené   sťažovateľovi   obvinenie   a pre   ktorý   bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby.   Navyše,   ako   vyplýva   z napadnutého   uznesenia,   rozdiel vo vymedzení   doby   páchania   trestnej   činnosti   bol   v priebehu   dokazovania   upravený v obžalobe   v prospech   sťažovateľa.   Ústavný   súd   sa   oboznámil   s obsahom   vyjadrenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach z 3. mája 2012, ktoré sťažovateľ k sťažnosti pripojil a z ktorého vyplýva, že doba páchania trestnej činnosti bola na základe výsledkov dokazovania v obžalobe stanovená tak: „... že táto trestná činnosť mala byť páchaná len od mesiaca jún 2011 do 14.10.2011.“ V   dôsledku toho bola v obžalobe zmiernená právna kvalifikácia konania sťažovateľa, pretože bol vypustený kvalifikačný znak „po dlhší čas“ ako závažnejší spôsob konania v zmysle § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a § 138 písm. b) Trestného zákona.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   konštatuje,   že   v prípade sťažovateľa boli splnené formálne podmienky väzby. Uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi zo 16. októbra 2011 obsahuje všetky náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku a   sťažovateľovi   bolo   riadne   doručené.   Rozdiel   vo   vymedzení   doby   páchania trestnej   činnosti   nemení   totožnosť   skutku,   z ktorého   je   sťažovateľ   obvinený,   a preto rozhodne nemožno prijať tvrdenie sťažovateľa, že ide o podstatnú odlišnosť, ktorá by mohla vyvolať   pochybnosť   o tom,   aké   uznesenie   o vznesení   obvinenia   bolo   sťažovateľovi doručené.   Ústavný   súd   preto   nezistil   relevantnú príčinnú   súvislosť medzi   sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv, resp. slobôd a napadnutým uznesením krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu o zachovaní totožnosti skutku, nemôže viesť sama osebe k záveru o porušení práv, ktoré sťažovateľ namieta. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012