znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 449/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   Tpo   52/2011 zo 6. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2011   doručená   sťažnosť   S.   S.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 52/2011 zo 6. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 6. septembra 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo 22. augusta 2011 doručené uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ v Trnave ČVS:   PPZ-201/ BOK-ZA-2011   z toho   istého   dňa (ďalej   aj „uznesenie vyšetrovateľa z 22. augusta 2011“), ktorým bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. j) Trestného zákona účinného od 1. augusta 2008 do 31.   októbra   2011.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z   22.   augusta   2011 sťažnosť priamo do zápisnice pri výsluchu s tým, že jej odôvodnenie zašle v rámci plynutia zákonnej lehoty dodatočne.

V záujme kvalifikovaného odôvodnenia sťažnosti chcel sťažovateľ aj jeho právny zástupca   využiť   právo   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho   spisu,   avšak   vyšetrovateľ   mu   bez akéhokoľvek   odôvodnenia   realizáciu   jeho   práva   neumožnil.   Sťažovateľ   následne   podal žiadosť o preskúmanie uvedeného postupu   vyšetrovateľa   z 24.   augusta 2011. Odpoveď Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 8. septembra 2011 bola sťažovateľovi doručená 12. septembra 2011 a z jej obsahu vyplýva, že v danom štádiu vyšetrovania neboli dané dôvody na odmietnutie práva sťažovateľa nazrieť do spisu, a preto bol vyšetrovateľ v predmetnej veci upozornený, aby nebránil v realizácii práva nazrieť do spisu sťažovateľovi, ako aj na povinnosť vždy konkretizovať dôvody odmietnutia realizácie tohto práva.

Uvedeným   postupom   vyšetrovateľa   došlo   podľa   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Následne sťažovateľ poukázal na významné postavenie práva na obhajobu medzi ostatnými zásadami trestného práva, ako aj judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa realizácie tohto práva.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa z 22. augusta 2011 podanú priamo do   zápisnice   o   výsluchu   v   zákonnej lehote   doplnil   podaním   podaným na pošte 24. augusta 2011.

Dňa 25. augusta 2011 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajskej prokuratúry č. k. Kv-32/11-12 z 23. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie z 23. augusta 2011“), ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa z 22. augusta 2011. Z uvedeného vyplýva, že uznesenie krajskej prokuratúry z 23. augusta 2011 bolo vydané pred   uplynutím   zákonnej   trojdňovej   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   resp.   jej   doplnenie a odôvodnenie.   Týmto   postupom   (neumožnením   realizácie   práva   nahliadnuť   do   spisu a rozhodnutím   o   sťažnosti   sťažovateľa   pred   uplynutím   zákonnej   lehoty   na   jej   podanie) krajská prokuratúra podľa sťažovateľa závažným spôsobom porušila jeho základné práva zaručené ústavou, ako aj práva garantované dohovorom.

Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 68/2011 z 25. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie z 25. augusta 2011“) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku a zároveň nebol prijatý návrh jeho rodičov na nahradenie jeho väzby prevzatím záruky za jeho ďalšie správanie. Proti uzneseniu okresného súdu z 25. augusta 2011 podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice,   hoci   v   tom   čase   ešte   nepoznal   obsah   vyšetrovacieho   spisu.   Právny   zástupca sťažovateľa požiadal okresný   súd   o   nahliadnutie   do   spisu   v   predmetnej   veci   pred   i po samotnom výsluchu sťažovateľa, pretože nevedel, na základe akých skutočností bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie. Právo nahliadnuť do spisu bolo sťažovateľovi okresným súdom odopreté s tým, že jeho právny zástupca bude mať možnosť nahliadnuť do spisu, keď bude spis na krajskom   súde.   Zákonná lehota   na podanie sťažnosti   proti uzneseniu okresného   súdu   z   25.   augusta   2011   skončila   30.   augusta   2011.   Právnemu   zástupcovi sťažovateľa bolo napokon umožnené nahliadnuť do spisu až po jeho telefonickom naliehaní 30. augusta 2011. V ten istý deň, t. j. v rámci zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu   okresného   súdu   z   25.   augusta   2011,   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde doplnenie dôvodov svojej sťažnosti.

Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   bolo   21.   septembra   2011   doručené   uznesenie krajského   súdu   zo   6.   septembra   2011,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu z 25. augusta   2011   v   celom   rozsahu.   Krajský   súd   v   ňom   ďalej   rozhodol   podľa   §   72 Trestného poriadku, že sťažovateľa berie do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že sa mu väzba započítava od 22. augusta 2011 o 11.30 h a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby Leopoldov, zároveň krajský súd rozhodol podľa § 80   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   že   neprijíma   návrh   rodičov   sťažovateľa   na nahradenie jeho väzby prevzatím záruky za jeho ďalšie správanie.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zo   6.   septembra   2011   uviedol,   že sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 25. augusta 2011 v zákonnej lehote sťažnosť,   ktorú   bližšie   neodôvodnil.   Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu zo 6. septembra   2011   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   nezaoberal obsahom sťažnosti sťažovateľa, t. j. jeho argumentáciou, ktorú podal v zákonnej lehote.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru, že   uznesením   krajského   súdu zo 6. septembra   2011   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   došlo   k   porušeniu viacerých jeho ústavou a dohovorom garantovaných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu zo 6. septembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) dohovoru, zruší napadnuté uznesenie krajského súdu a prikáže, aby bol prepustený na slobodu, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € a náhradu trov konania v sume 130,91 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 6. septembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

-   postupom   vyšetrovateľa   mu   nebola   umožnená   realizácia   jeho   práva   nahliadnuť do spisu,

-   krajská   prokuratúra   rozhodla   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa z 22. augusta 2011 ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti,

- krajský súd sa v uznesení zo 6. septembra 2011 nezaoberal jeho argumentáciou vedenou v doplnení jeho sťažnosti z 30. augusta 2011.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mu   v   priebehu   konania nebolo umožnené   nahliadnuť   do   spisu,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené   v jeho priebehu (napr.   Zívala III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   konajúci   v   trestnej   veci   sťažovateľa   po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu   vrátane zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd pred   všeobecným súdom,   a preto   ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s námietkou smerujúcou proti postupu krajskej prokuratúry v predmetnej veci ústavný súd považuje za potrebné poukázať na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie ústavnej ochrany.

Sťažovateľ   –   zastúpený   právnym   zástupcom   –   sa   vo   svojej   sťažnosti   v   rámci špecifikácie   petitu   domáhal   preskúmania   porušenia   v   sťažnosti   označených   práv   iba uznesením krajského súdu zo 6. septembra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, a preto sa ústavný súd touto námietkou sťažovateľa smerujúcou proti postupu krajskej prokuratúry v tomto konaní nezaoberal.

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že krajský súd sa v uznesení zo 6. septembra 2011 nezaoberal jeho argumentáciou uvedenou v doplnení jeho sťažnosti z 30. augusta 2011.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že nie je iba jeho povinnosťou   ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, ktorá je v súlade s uvedeným záverom a v rámci ktorej tento už opakovane uviedol,   že...   pokiaľ   ide   o   „dôvodné   podozrenie   (raisons   plausibles   de soupssonner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo   behom   zadržania   (napr.   Erdagöz   c.   Turecko,   1997,   Brogan   a   ďalší   c.   Spojené kráľovstvo,   1988).   K tomu, aby podozrenie   bolo dôvodné,   musia   existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby,   vychádzal   zo   skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   z   25.   augusta   2011,   ktorý konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tento skutok má znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený (sťažovateľ), ako aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov útekovej a kolúznej väzby. Okresný   súd   tieto   svoje   závery   vyvodil   z výpovede   svedka,   ktorého   sťažovateľ označil za nedôveryhodného, ktorý však potvrdil, že sa „... tesne po tom, ako sa mal skutok stať, sa niekoľko týždňov ukrýval či už u Viliama Mišenku v mieste jeho bydliska, alebo na jeho chate...“, ale aj z ďalších zadovážených dôkazov nachádzajúcich sa v spise (napr. výsluchy   svedkov,   vykonaním   rekognície   osoby   strieľajúcej   na   Jána   Krišku,   obhliadky miesta činu, stôp zaistených na mieste činu, na základe ktorých boli následne vypracované odborné vyjadrenia   z odvetvia   daktyloskopie,   biológie   i   balistiky,   zistení   vyplývajúcich zo znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva atď.), ako to vyplýva z uznesenia prokurátora   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   32/11-12   z   23.   augusta   2011,   ktorým   bolo rozhodnuté   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z   22.   augusta   2011, ktorým bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia zo 6. septembra 2011 uviedol: „Na základe doposiaľ vykonaných dôkazov krajský súd dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,   že skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté trestné   stíhanie dňa 1.   9.   2001 bol spáchaný, má znaky trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. V tomto smere poukazuje najmä na výpoveď svedka J. K., ktorý obvineného zo spáchania skutku jednoznačne usvedčuje, a podrobne popísal, za akých okolností bol predmetný skutok spáchaný.

Dôvodná obava, že v prípade, ak by S. S. nebol vzatý do väzby, mohol by ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol či už trestnému stíhaniu alebo trestu vyplýva zo skutočnosti, že pri   uznaní   viny   hrozí   obvinenému   uloženie   vysokého   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   pri trestnom čine vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. môže byť trestom výnimočným, pričom táto skutočnosť je umocnená aj tým, že už v minulosti následne po vražde J. K. sa S. S. po dobu niekoľkých týždňov,   či   už priamo   u V.   M.   alebo   na   jeho   chate   pre orgánmi   činnými v trestnom konaní skrýval, tým je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Na rozdiel od súdu I. stupňa krajský súd nezistil v súčasnom štádiu trestného stíhania u obvineného dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorý predpokladá zistenie konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   obavu,   že   obvinený   bude   pôsobiť   na   svedkov. Takáto skutočnosť zo spisového materiálu žiadnym spôsobom nevyplýva, a taktiež nebola zistená žiadna skutočnosť, na základe ktorej bolo možné vyvodiť záver, že by obvinený inak maril   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Obvinený   sa   má   právo obhajovať akýmkoľvek spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a v rámci tohto práva je oprávnený tiež tvrdiť, že v kritickom čase bol mimo územia republiky, pokiaľ nebude zistené, že by v rámci svojej obhajoby pôsobil na svedkov, znalcov, spoluobvinených, alebo inak maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Krajský   súd   taktiež   neprijal   návrh   rodičov   obvineného   na   nahradenie   väzby prevzatím záruky za ďalšie správanie obvineného, pretože obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a v takomto prípade by bolo možné tento spôsob náhrady väzby prijať iba ak by to odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu, ktoré v žiadnom prípade zistené neboli.“

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 6. septembra 2011 vyplýva, že krajský súd dôvody útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] odôvodnil najmä tým, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody.

Keďže   v   prípade   sťažovateľa   išlo   o   prvotné   rozhodnutie   týkajúce   sa   zákonnosti väzby, treba prisvedčiť krajskému súdu, že vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na   rozhodnutie   súdu   je   výrazný,   na   rozdiel   od   nasledujúcich   rozhodnutí   týkajúcich   sa ďalšieho   trvania   väzby.   Inak   povedané,   v   počiatočnej   fáze   väzby   Trestný   poriadok poskytuje väčšiu ochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže na účely obmedzenia osobnej slobody podľa dohovoru postačuje v počiatočnej fáze väzby iba existencia   dôvodného   podozrenia   zo spáchania trestného   činu. Takého úvahy krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   nemôže zasahovať do   skutkových   a právnych   záverov týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu zo 6. septembra 2011 ústavný súd konštatuje, že je krajne stručné, avšak z dôvodov už uvedených   ešte   ústavnoprávne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s označenými článkami dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon je potrebné pre úplnosť vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   uviesť,   že   rozhodovanie všeobecného   súdu   o   väzbe   spočívajúce   v   nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy). Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy neprichádza v takomto prípade do úvahy, keďže čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) je v prípadoch súdneho konania o väzbe v pomere všeobecnej špeciality voči generálnemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011