znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 449/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 156/2010 a jeho uznesením z 30. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 156/2010 a jeho uznesením z 30. júna 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:«Sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   dňa 24. 08. 2006, č. k. 16 C 61/2006 domáhal, aby súd uložil M. B..., (ďalej len „odporca v 1. rade“) a M. B. (ďalej len „odporca v 2. rade“) povinnosť vypratať byt... Sťažovateľ žalobný návrh odôvodnil najmä tým, že predmetný byt spolu s manželkou nadobudli na dražbe, teda odporca v 1. rade a odporca v 2. rade, ktorí boli pôvodnými vlastníkmi bytu ho užívali (a stále užívajú) bez právneho dôvodu...

Na   Okresnom   súde   vo   Zvolene   sa   odporca   v   l.   rade   a   odporca   v   2.   rade   ako žalobcovia žalobným návrhom zo dňa 29. 10. 2007, č. k. 13 C 160/2006 domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby.

Rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 25. 06. 2009, č. k. 13 C 160/2006 súd predmetný žalobný návrh zamietol.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   12.   11.   2009,   č.   k. 16 Co 321/2009 súd rozsudok Okresného súdu vo Zvolene potvrdil.

Proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podali odporca v 1. rade a odporca v 2. rade dovolanie...

Z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania odporca v 1. rade a odporca v 2. rade navrhli prerušiť konanie o vypratanie bytu vedené na Okresnom súde vo Zvolene, č. k. 16 C 61/2006.

Uznesením Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 22. 04. 2010, č. k. 16 C 61/2006, súd návrh odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade na prerušenie konania zamietol... poukázal na nález   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   20.   09.   2000,   č.   k.   I.   ÚS   21/2000,   v   ktorom   súd konštatoval, že dovolacie konanie nie je zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až 111 O. s. p....

Uznesením porušovateľa (t.   j.   krajského súdu,   pozn.) zo dňa 30.   06.   2010,   č.   k. 15 Co 156/2010 súd vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu vo Zvolene zmenil tak, že prerušil konanie a to až do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní...»

3. Podľa názoru sťažovateľa „Uznesením porušovateľa zo dňa 30. 06. 2010, č. k. 15 Co 156/2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 09. 08. 2010, bolo... porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR ako aj základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 156/2010 z 30. júna 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Súčasne navrhol   zrušiť predmetné   uznesenie a vec   vrátiť krajskému   súdu   na ďalšie konanie. Navrhol tiež priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

8. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 156/2010 z 30.   júna   2010,   ktorým   vyhovel   odvolaniu   odporcov   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 61/2006-260 z 22. apríla 2010 a toto uznesenie zmenil tak, že konanie prerušil „do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 321/2009 zo dňa 12. 11. 2009“.

9. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“).

10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II. ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

11.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu,   teda   s   jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jeho právnej veci, najmä však ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pričom sa dovolával (poukazoval na) postupu vyplývajúceho z právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp.   zn.   I.   ÚS   21/2000   z 20.   septembra   2000   (k zákonným   prekážkam   postupu konania taxatívne vymedzeným zákonom, pozn.).

13. Krajský súd v namietanom uznesení uviedol:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   návrh   žalovaných   1/   a   2/   na   prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, ktoré podali proti rozsudku Krajského súdu... sp. zn. 16 Co/321/2009, zamietol...

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalovaní 1/, 2/ a žiadali ho zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, aby ich návrhu na prerušenie konania vyhovel.   Poukazovali   na   to,   že   okresný   súd   sa   nevysporiadal   s   dôvodmi,   ktoré   uviedli v návrhu   na   prerušenie   konania.   Len   v   konaní   o   dovolaní   je   možné   odstrániť   hrubé nezákonnosti dražby v dôsledku čoho bola voči ním podaná žaloba na vypratanie bytu. Právnym základom pre vydanie rozhodnutia o prerušení konania je rozsudok Okresného súdu vo Zvolene č.   k. 13 C/160/2006-457 zo dňa 25.   06.   2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 16 Co/321/2009-490 zo dňa 12. 11. 2009 o určenie neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   ktorý   napadli   podaným   dovolaním,   v   ktorom   súčasne požiadali   dovolací   súd   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Sú presvedčení, že dražba bytu bola vykonaná v rozpore s právom, čím sa stala nezákonná, sú tiež rozpory medzi skutočnosťou a notárskou zápisnicou.

Žalobcovia 1/ a 2/ žiadali napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť...

Krajský súd... vec prejednal... a bez nariadenia pojednávania... napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie je známy; b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom; c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolací   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   okresného   súdu,   s   návrhom žalovaných na prerušenie konania ako aj vyjadrením žalobcov k tomu návrhu, dospel na rozdiel od okresného súdu k názoru, že sú tu dané zákonné dôvody pre to, aby súd konanie prerušil do skončenia dovolacieho konania, v ktorom sa bude riešiť otázka, ktorá môže mať význam   pre   rozhodnutie   súdu.   Keďže   otázka   dôvodnosti   návrhu   na   vypratanie   bytu   zo strany   žalovaných   závisí   od   výsledku   konania,   ktoré   prebiehalo   na   Okresnom   súde   vo Zvolene pod č. k. 13 C/160/2006 a následne na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 16 Co/321/2009, v ktorom sa riešila otázka neplatnosti dražby, dôvody, na základe ktorých žalovaní   žiadajú   prerušenie   konania   považuje   odvolací   súd   za   také,   ktoré   umožňujú prerušenie   konania   do   rozhodnutia   dovolacieho   súdu.   Nie   je   možné   v   tomto   prípade vychádzať striktne z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa 20. 09. 2000, pretože v tomto konaní sa riešila sťažnosť, ktorá bola podaná v dôsledku prieťahov v konaní a nejde o totožný prípad, ako je prípad v danej veci.

Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   zmenil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu a rozhodol   tak,   že   konanie   prerušil   do   doby   rozhodnutia   o   dovolaní   žalovaných,   ktoré podali proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/321/2009.“

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   (Občiansky   súdny   poriadok)   je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd náležite odôvodnil aj   svoje   stanovisko   k neprihliadnutiu   na   právny   záver   vyslovený   v odôvodnení   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 21/2000 z 20. septembra 2000, „pretože... nejde o totožný prípad,   ako   je   prípad   v danej   veci“.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   a   vylučujúci   možné   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

16.   Ústavný   súd   nad   rámec   už   uvedeného   ešte   poznamenáva,   že   namietané rozhodnutie krajského súdu nie je rozhodnutím v merite veci (vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 61/2006) a sťažovateľ sa môže (bude môcť) domáhať nápravy porušenia označených   práv   (alebo   ochrany   pred   ich   eventuálnym   porušením)   v ďalšom (pokračujúcom) konaní v predmetnej veci (princíp subsidiarity).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010