znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 448/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, spoločnosti

,   a

,   zastúpených   advokátom   JUDr. Jozefom   Beňom,   PhD., advokátska   kancelária   Beňo   &   partners   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Námestie sv. Egídia 93, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Poprad sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.   16   Co   171/2012   z 21.   marca   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ   v   3.   rade“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ   vo   4.   rade“),   a (ďalej len   „sťažovateľ   v   5.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobkyňa v právnom postavení záložnej dlžníčky (ďalej len „žalobkyňa“ alebo aj „záložná dlžníčka“), ktorá na účely zabezpečenia splatenia svojho dlhu z úveru založila nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve (pozemok a dom, ďalej len „sporné nehnuteľnosti“, pozn.) záložnou zmluvou v prospech záložného veriteľa ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.), ktorý jej úver poskytol a ktorý mal v spore procesné postavenie žalovaného v 1. rade (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo aj „banka“), sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 836/97 žalobou domáhala pôvodne iba určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. októbra 1997, ktorou žalovaný v 2. rade (obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, pozn.) z poverenia žalovaného v 1. rade, a teda záložného veriteľa ( ⬛⬛⬛⬛, pozn.) z titulu nesplácania úveru žalobkyňou scudzil sporné   nehnuteľnosti   v jej   vlastníctve,   a to   žalovaným   v 3.   rade   (obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, pozn.) a vo 4. rade ( ⬛⬛⬛⬛, tiež sťažovateľ v 1. rade, pozn.). Keďže v priebehu súdneho sporu došlo k ďalším opakovaným scudzeniam sporných   nehnuteľností   medzi   žalovanými   v 3.   rade,   vo   4.   rade   (sťažovateľ   v 1.   rade) a následne žalovaným v 5. rade (obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, tiež sťažovateľka v 2. rade),   žalovaným   v 6.   rade   ( ⬛⬛⬛⬛ ),   žalovaným   v 7.   rade   ( ⬛⬛⬛⬛,   tiež sťažovateľ v 3. rade), žalovaným v 8. rade ( ⬛⬛⬛⬛, tiež sťažovateľ vo 4. rade) a žalovaným v 9. rade ( ⬛⬛⬛⬛, tiež sťažovateľ v 5. rade), žalobkyňa upravila žalobný petit tak, že sa žalobou domáhala určenia neplatnosti všetkých týchto scudzovacích právnych úkonov sporných nehnuteľností, pričom okresný súd v poradí prvým rozsudkom z 27.   októbra   2005   tejto   žalobe   vyhovel,   avšak   tento   rozsudok   bol   zrušený   odvolacím súdom z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal s „... otázkou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení...“ neplatnosti scudzovacích úkonov. V dôsledku uvedeného   žalobkyňa   zmenila   žalobný   petit,   ktorým   sa   domáhala   už   nielen   určenia neplatnosti scudzovacích úkonov sporných nehnuteľností, ale aj určenia svojho vlastníckeho práva   k týmto   sporným   nehnuteľnostiam,   pričom   okresný   súd   v poradí   druhým   svojím rozsudkom z 2. októbra 2008 tejto žalobe opäť vyhovel, avšak tento rozsudok bol opätovne zrušený odvolacím súdom, ktorý konštatoval, že pasívne legitimovaným účastníkom na žalovanej strane v konaní o určenie vlastníckeho práva môžu byť len žalovaní, ktorí sú v čase podania žaloby aktuálne zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností v príslušnom katastri nehnuteľností [t. j. len žalovaný v 5. rade a tiež sťažovateľka v 2. rade   obchodná̶ spoločnosť ⬛⬛⬛⬛.,   ako   aj   žalovaný   v   6.   rade   ̶ ⬛⬛⬛⬛ ]   a vzhľadom   na formuláciu žalobného petitu by sa otázka neplatnosti scudzovacích právnych úkonov mala riešiť len ako otázka prejudiciálna. Následne po vrátení veci okresnému súdu žalobkyňa v dôsledku uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu svojím podaním zo 7. júna 2010 zobrala späť žalobu v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov a v žalobnom petite sa domáhala už iba určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Uznesenie okresného súdu z 18. apríla 2011 o zastavení konania v časti späťvzatej žaloby aj napriek nesúhlasu žalovaných s týmto zastavením bolo zrušené odvolacím súdom z dôvodu nevysporiadania sa okresného súdu s dôvodmi nesúhlasu žalovaných na tomto zastavení.

3. Po vypočutí žalovaných v 1. rade – 4. rade a v 7. rade – 9. rade o dôvodoch ich nesúhlasu so zastavením konania v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov sporných nehnuteľností, ktorých dôvody boli založené na ich konštatovaní, že aj pri závere, že   pasívne   legitimovanými   v spore   o určenie   vlastníckeho   práva   k sporným nehnuteľnostiam by mali byť len v katastri nehnuteľností aktuálne zapísaní vlastníci, sa v konečnom dôsledku určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dotkne aj ich právneho   postavenia   ako   účastníkov   scudzovacích   právnych   úkonov   týchto   sporných nehnuteľností. Okresný súd po vyhodnotení týchto dôvodov ako nepodstatných rozsudkom sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012 zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti scudzovacích právnych úkonov sporných nehnuteľností a súčasne určil, že ich vlastníčkou je žalobkyňa.

4.   Okresný   súd   založil   svoje   rozhodnutie   o určení   vlastníckeho   práva   žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam   na   konštatovaní   o neplatnosti   kúpnej zmluvy   z 10.   októbra 1997, ktorou došlo v dôsledku realizácie záložného práva banky ako záložného veriteľa (žalovaného   v 1.   rade)   z dôvodu   nesplácania   úveru   žalobkyňou   (záložca) k predaju sporných   nehnuteľností   vo   vlastníctve   žalobkyne   do   vlastníctva   žalovaných v 3. a vo 4. rade. Kúpnu zmluvu však ako predávajúca nepodpísala žalobkyňa alebo v jej mene banka (žalovaný v 1. rade) realizujúca záložné právo, ale podpísal ju iba konateľ a riaditeľ obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako mandatár na základe mandátnej zmluvy z 1. júla 1997 uzavretej s bankou ako mandantom, ktorá mala iba sprostredkovať predaj sporných nehnuteľností v mene a na účet mandanta. Okresný súd tiež podotkol, že v zmysle   zmluvných   dojednaní   v čl.   4   písm.   b)   zmluvy   o zriadení   záložného   práva z 26. septembra 1995 uzavretej medzi žalobkyňou a bankou je síce zrejmé, že banka ako záložný veriteľ mohla na účel realizácie záložného práva poveriť organizáciu oprávnenú na výkon   tejto   činnosti,   avšak   iba   ako   sprostredkovateľa,   čo   však   neznamená,   že   by   táto organizácia bola aj oprávnená vo vlastnom mene alebo v mene žalobkyne ako vlastníčky zálohu podpísať kúpnu zmluvu, pretože konala iba z poverenia, v mene a na účet banky. Vzhľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že vychádzajúc zo zásady „nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práva ako má sám) nemohli ani žalovaní v 3 a vo 4. rade ako účastníci neplatnej kúpnej zmluvy z 10. októbra 1997 predať sporné nehnuteľnosti ďalším žalovaným, pretože sa nestali ich vlastníkmi, takže z tohto dôvodu aj ďalšie na predmetnú kúpnu zmluvu nadväzujúce scudzujúce právne úkony sú neplatné, a teda žalobkyni stále svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Okresný súd tak rozhodol poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorého „... nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám“.

5. V dôsledku odvolania sa žalovaných v 1., 2. a 6. rade, ako aj žalovaných vo 4., v 5 a 7. – 9. rade (sťažovatelia) krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

6.   Dovolanie   podané   žalovanými   vo 4.,v   5.   a v 7.   –   9.   rade   (t.   j.   sťažovateľmi), ktorého prípustnosť sťažovatelia odôvodnili prítomnosťou vád konania podľa § 237 ods. 1 písm. b) [„ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania“] a písm. f) [„účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“] Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 ako neprípustné odmietol. Pokiaľ ide o dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. b) OSP, ktorý sťažovatelia vzhliadli v tom, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali konať ako s účastníkom konania s obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, v procesnom postavení žalovaného v 3. rade (táto skutočnosť mala byť zrejmá zo záhlaví ich rozsudkov, pozn.), a to aj napriek tomu, že uvedená obchodná spoločnosť mala zaniknúť už v roku 2008, najvyšší súd konštatoval, že z uznesenia   okresného   súdu   z 18.   apríla   2011   o zastavení   konania   vyplýva,   že   konanie o neplatnosti scudzovacích právnych úkonov bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti, avšak pokiaľ išlo o žalovaného v 3. rade, toto malo byť zastavené z dôvodu straty   jeho   právnej   subjektivity,   pričom   toto   uznesenie   malo   byť   síce   krajským   súdom zrušené, avšak krajský súd zrušil „... uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.“, takže táto skutočnosť podľa najvyššieho súdu založila nedôvodnosť tvrdenia sťažovateľov, pretože iba formálne „...   uvedenie   účastníka   v záhlaví   rozhodnutia   nenapĺňa   ešte   zákonný   dôvod dovolania   uvedený   v ustanovení   §   237   písm.   b/   O.   s.   p..“ Najvyšší   súd   dospel   záveru o absencii aj ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý mal podľa sťažovateľov spočívať v tom, že im krajský súd nedoručil na zaujatie stanoviska vyjadrenie   žalobkyne   k ich   odvolaniu,   čím   im   malo   byť   znemožnené   adekvátne   konať pred krajským súdom, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že toto pochybenie krajského   súdu   bolo   konvalidované   postupom   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   ktorý pred rozhodnutím krajského súdu nahliadol do spisu a vyžiadal si kópiu tohto vyjadrenia žalobkyne.

7.   Pokiaľ   ide   dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   ods.   1   písm.   f)   OSP, sťažovatelia   ho   zdôvodnili   aj   podľa   ich   názoru   nedostatočným   odôvodnením   rozsudku krajského súdu, ktorý im nedal odpoveď na nimi nastolené dve odvolacie otázky, a to či sa na realizáciu záložného práva predajom zálohu založeným veriteľom vyžaduje osobitné zmluvné splnomocnenie udelené mu záložcom alebo či toto oprávnenie plynie záložnému veriteľovi ex lege, a tiež na otázku, či záložný veriteľ mohol na predaj zálohu splnomocniť ďalšiu   osobu.   V súvislosti   s týmito   námietkami   najvyšší   súd   konštatoval,   že   rozsudok okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   zodpovedajú   základnej   (formálnej)   štruktúre odôvodnenia rozsudku, ktorého jednotlivé časti sú vo vzájomnej súvzťažnosti zrozumiteľné, čím však „... nie je zodpovedaná otázka správnosti právneho posúdenia veci...“, pretože vecnú správnosť právnych záverov dovolací súd skúma až v prípade prípustnosti dovolania, k čomu v danom prípade nedospel.

8.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k namietanému porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s meritórnym rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 11 C 836/97 z 21. septembra 2012, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 nedal sťažovateľom podľa ich názoru odpoveď na dve   pre   nich   podstatné   otázky   na   rozhodnutie,   a to,   či   záložný   veriteľ   potrebuje na realizáciu   záložného práva   osobitné   splnomocnenie   od záložcu   alebo má toto právo ex lege a či na účely realizácie záložného práva môže záložný veriteľ splnomocniť inú osobu.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   malo   podľa   sťažovateľov   dôjsť   aj   v príčinnej   súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015, ktorý sa podľa ich názoru   vôbec   nezaoberal   dovolacou   námietkou,   ktorá   sa   týkala   postupu   súdov   nižších stupňov,   ktoré   konali   ako   s účastníkom   konania   so   subjektom   (obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ), ktorý v tom čase nemal právnu subjektivitu, a tiež sa podľa sťažovateľov najvyšší súd vecne nevysporiadal ani s odpoveďami na ich dve už uvedené otázky, resp. s tým, či odpovede na tieto otázky obsahovali rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

9. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Rozhodnutia súdov okrem toho, že sú nepreskúmateľné z dôvodov uvedených vyššie, sú aj arbitrárne vzhľadom na svoj výrok. I keď z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov (najmä však z odôvodnenia odvolacieho súdu) nie je zrejmé, na základe čoho súdy dospeli k názoru, že:

a) v rozhodnom čase bola na predaj zálohu potrebné zmluvné plnomocenstvo záložcu

b) v rozhodnom čase sa právnická osoba v postavení splnomocnenca nemohla nechať zastúpiť ďalším splnomocnencom bez súhlasu splnomocniteľa,

je   vzhľadom   na   výrok   rozhodnutí   jednoznačné,   že   súdy   si   tento   názor   osvojili. Hoci ani jeden súd tieto právne závery takto jednoznačne (ani nijako inak) v odôvodnení nepostuloval,   vzhľadom   na   výrok   rozhodnutí   je   nevyhnutné   predpokladať,   že   na   týchto dvoch základných stanoviskách súdy svoje rozhodnutia založili.

Inými slovami, ak súdy nemali za to, že osobitné splnomocnenie bolo podmienkou predaja zálohu a že oprávnenie právnickej osoby na substitučné splnomocnenie nie je dané, nemohli by žalobe vyhovieť, nakoľko na týchto dvoch dôvodoch bol postavený žalobný nárok.“

10.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27.1.2015, sp. zn. 2 Cdo/144/2014, rozsudkom Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   21.3.2013,   sp.   zn.   16   Co/171/2012   a   rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 21.9.2012, sp. zn. 11 C/836/1997 bolo porušené ústavné právo sťažovateľov zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

(Poznámka I.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nie je dôvod na zrušenie všetkých napadnutých rozhodnutí, ale len niektorých z nich, sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie súdnemu orgánu najnižšieho stupňa, ktorého rozhodnutie zruší.)

(Poznámka II.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd všetkých sťažovateľov, ale len niektorých z nich, sťažovatelia navrhujú,   aby   Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   týchto   práv   len   voči   tým   sťažovateľom, pri ktorých namietané porušenie práv uzná za dôvodné.)

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   danom   prípade   navyše zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhali v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.1 Listiny základných práv a slobôd), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti (pozri poslednú stranu sťažnosti, pozn.) mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

K rozsudku okresného súdu

14.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   ústavný   súd   zistil,   že o identickej sťažnosti   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   11 C   836/97 z 21. septembra 2012 konal a rozhodol   ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 28/2014,   pričom   uznesením   z 23.   januára   2014   bola   táto   sťažnosť   odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

15. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

16. Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý z tohto dôvodu.

17. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu, pozn.) neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol.

K rozsudku krajského súdu

18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013, ústavný súd tento vecne preskúmal, a to v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie) spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv,   avšak   najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   z procesných dôvodov ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

19. Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v   procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie   podmienok   prípustnosti   (zakotvených   v   §   237   §   239   OSP)   podaného̶ mimoriadneho   opravného   prostriedku   má   vzhľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu zákonný základ.

20. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

21. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«Preto pred súdom prvého stupňa zostalo vyriešenie základnej otázky, či realizácia záložného   práva   vykonaná   odporcom   v   1.   rade   bola   v   súlade   so   zákonom   alebo   nie. Pre zodpovedanie tejto otázky bolo dôvodné sa zaoberať zmluvami, ktoré navrhovateľka uzatvorila s odporcom v 1.rade, a to zmluvou o úvere a neskôr aj zmluvou o záložnom práve, obe zo dňa 26. 09. 1995. Bolo dôvodné sa zaoberať článkom 4 a 9 záložnej zmluvy. Z bodu 4 tejto záložnej zmluvy totiž vyplýva, že: „klient a záložca súhlasí v prípade, že podľa podmienok zmluvy o úvere nebude včas uhrádzať splátky, istiny a úroky, aby banka po predchádzajúcom upozornení klienta a záložcu naložila so založenou nehnuteľnosťou takto:

a) predala nehnuteľnosť na verejnej dražbe,

b) predala nehnuteľnosť začlenenú a určenú súdnym znalcom v priamom predaji alebo prostredníctvom organizácie oprávnenej na výkon tejto činnosti,

c)   vo   výnimočných   prípadoch   (so   súhlasom   klienta   a   záložcu)   za   cenu   určenú dohodou.

Z čl. 9 tejto záložnej zmluvy vyplýva, že klient záložca (navrhovateľka) ako vlastník založenej   nehnuteľností   týmto   splnomocňuje (rozumej   právny   predchodca   banky   – žalovaná v 1. rade, pozn.), aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej nehnuteľnosti   popísanej   v   bode   1   tejto   zmluvy   za   účelom   uspokojenia   pohľadávok vyplývajúcich zo zmluvy o úvere zo dňa 26. 09 1995.

Bolo potrebné vyriešiť, či odporca v 1. rade zákonne realizoval záložné právo, ktoré dohodol   s   navrhovateľkou   a   zákone   realizoval   aj   predaj   tejto   založenej   nehnuteľnosti pre odporcov v 3 a 4. rade (neskôr došlo v priebehu konania k ďalším prevodom z týchto odporcov na ďalších).

Súd prvého stupňa sa týmito zmluvami zaoberal, ako aj ďalšími, a to mandátnou zmluvou medzi odporcom v 1. rade a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ a prijal správny právny záver. Nepochybne dôležitý význam pri právnom posúdení veci mali ustanovenia záložnej zmluvy, ktoré boli vyššie aj súdom citované, a to čl. 4 a 9 záložnej zmluvy. Z čl. 9 záložnej zmluvy totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila odporcu v 1. rade, aby v jej mene podpísal   kúpnu   zmluvu   na predaj založenej   nehnuteľnosti. Z kúpnej zmluvy zo dňa 10.10.1997 však vyplýva, že záložný veriteľ nepostupoval v súlade s čl. 9 záložnej zmluvy.

Správne boli zistenia súdu, že pri údajoch o podpise predávajúceho na tejto kúpnej zmluve nie je uvedené meno navrhovateľky ako záložcu, ani banky ako záložného veriteľa. Je tam uvedený ako predávajúci - mandatár spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ a meno jej konateľa ⬛⬛⬛⬛ a riaditeľa, s odkazom na mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi ⬛⬛⬛⬛ a odporcom v 1. rade. Tiež bolo preukázané, že túto kúpnu zmluvu nepodpísala ako predávajúca navrhovateľka - vlastníčka založených nehnuteľností a nikdy v jej mene ani banka, ktorá bola splnomocnená navrhovateľkou na podpis tejto kúpnej zmluvy.   Preto   rozhodujúcou   otázkou   zostalo,   či   mohla   túto   kúpnu   zmluvu   o   predaji založených   nehnuteľností   podpísať   vo   vlastnom   mene   ako   predávajúci   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ako to bolo zistené. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré vyplývajú aj zo skutkových zistení, že kúpna zmluva zo dňa 10.10.1997 nebola   podpísaná   oprávnenou   osobou   a   bola   uzavretá   v   rozpore   s   podmienkami dohodnutými   v záložnej   zmluve   medzi   navrhovateľkou   a   odporcom   v   1.   rade.   Táto skutočnosť preto mala za následok neplatnosť tejto kúpnej zmluvy a následne aj to, že odporcovia   v   3.   a   4,   rade   sa   nemohli   stať   vlastníkmi   predmetnej   nehnuteľnosti   a   ako nevlastníci nemohli predať a vykonať ďalšie prevody....

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   posúdenia   všetkých   súvislosti,   ktoré súviseli s uplatneným nárokom navrhovateľky a jej domáhania sa (pôvodne aj určenia neplatnosti   kúpnych   zmlúv)   a   neskôr   len   určenia   vlastníctva,   bolo   dôležité   vymedziť podstatné ustanovenia dohodnuté medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu, teda medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade v súvislosti s realizáciou záložného práva. Dôležité z tohto pohľadu bolo medzi nimi dohodnutie ohľadom plnej moci, resp. splnomocnenia, ktoré navrhovateľka udelila odporcovi v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj   založenej   nehnuteľnosti   (čl.   9   záložnej   zmluvy).   Ustanovenie,   ktorým navrhovateľka   dávala   súhlas   k   predaju   nehnuteľnosti   (čl.   4   záložnej   zmluvy   zo   dňa 26.09.1995), ešte neznamenalo, že bolo ustanovením o dohodnutej plnej moci. Predmetnú plnú moc navrhovateľka výslovne vymedzila a učinila do čl. 9 záložnej zmluvy, s ktorou mohol odporca v 1. rade v takto vymedzenom rozsahu disponovať. Táto plná moc v čl. 9 záložnej zmluvy je jasná a z nej vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila len právneho predchodcu odporcu v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej nehnuteľnosti. Len v takomto rozsahu mohol odporca v 1. rade realizovať plnomocenstvo, ktoré mu bolo udelené navrhovateľkou.

Iné výklady tohto ustanovenia poukazom na čl. 4 záložnej zmluvy, nemôžu znamenať výslovne   vymedzené   splnomocnenie   medzi   navrhovateľkou   a   odporcom   v   1.   rade a neznamenajú   ani   určenie   plnej   moci,   pretože   z   obsahu   z   čl.   4   vyplýva   len   súhlas navrhovateľky k predaju.

Keďže súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k zisteniam, že predmetná kúpna   zmluva   zo   dňa   10.10.1997,   ktorým   odpredával   odporca   v   1.   rade   nehnuteľnosť navrhovateľky,   nezodpovedá   obsahu   čl.   9   záložnej   zmluvy,   dohodnutého   medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade, bolo dôvodné konštatovať a prijať ten záver, že predmetná nehnuteľnosť nebola predaná spôsobom dohodnutými medzi účastníkmi pôvodne zmluvného vzťahu (na základe zmluvy o úvere a záložnej zmluvy medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade) a nehnuteľnosť predal niekto kto nebol oprávnený ju predať, pričom nehnuteľnosť bola predaná v rozpore s podmienkami dohodnutými pre výkon záložného práva medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade.

Preto, ak súd prvého stupňa určil, že navrhovateľka je vlastníckou predmetných nehnuteľností...»

22.   Podstata   námietok   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   je   založená na argumentácii, že krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nezodpovedal dve základné otázky,   a to   aj   napriek   tomu,   že   odpovede   na   ne   sú   podľa   sťažovateľov   základnými stavebnými   piliermi   jeho   rozhodnutia,   preto   považujú   rozsudok   krajského   súdu za nepreskúmateľný a arbitrárny.   Podľa   sťažovateľov krajský   súd   nezodpovedal v prvom rade na otázku, či právo záložného veriteľa realizovať (vykonať) záložné právo k predmetu zálohu   v prípade   riadneho   a včasného   nesplnenia   zálohom   zabezpečenej   pohľadávky vyplýva ex lege alebo sa na jeho realizáciu vyžaduje osobitné zákonné splnomocnenie udelené   záložnému   veriteľovi   záložcom   a sekundárne   podľa   sťažovateľov   krajský   súd nezodpovedal   ani   na   otázku,   či   na   realizáciu   záložného   práva   môže   záložný   veriteľ splnomocniť inú osobu.

23. V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že zo zmyslu a účelu inštitútu záložného práva, ktorého podstata tkvie v zabezpečení pohľadávky záložného veriteľa vecou (hnuteľnou alebo nehnuteľnou), právom alebo inou majetkovou hodnotu (záloh) patriacou zväčša dlžníkovi, t. j. záložcovi (s výnimkou prípadov založenia cudzej veci so súhlasom jej vlastníka, kedy je dlžník odlišný od osoby záložcu, pozn.), vyplýva, že počas trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu, kedy veriteľ prostredníctvom zálohu donucuje dlžníka, aby si riadne a včas splnil svoj dlh voči nemu, ostáva predmet zálohu vždy vo vlastníctve záložcu (ktorý je spravidla zhodný s osobou dlžníka, okrem prípadov, kedy dlžník založil cudziu vec, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že záložný veriteľ po celý čas trvania záložného práva vykonáva vo vzťahu k predmetu zálohu práva k cudzej veci, preto vždy koná v mene a na účet záložcu. Uvedenému zodpovedá aj zaradenie tohto zabezpečovacieho inštitútu, ktorý je v rámci systematiky členenia Občianskeho zákonníka zaradený do časti upravujúcej „práva k cudzej veci“.

24. Inými slovami, po dobu trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu vlastnícke právo k predmetu zálohu nenadobúda záložný veriteľ, ale jeho vlastníkom ostáva záložca, a to až do doby výkonu záložného práva, ku ktorému dochádza v prípade, že dlžník (spravidla záložca) si z akéhokoľvek dôvodu svoj záväzok voči záložnému veriteľovi riadne a včas nesplnil,   vtedy   záložný   veriteľ   predá   záloh,   ktorý   je   pre   neho   náhradným   zdrojom uspokojenia   si   svojej   pohľadávky.   V dôsledku   predaja   zálohu   dochádza   k prevodu vlastníckeho práva k predmetu zálohu zo záložcu (ktorý je spravidla aj záložným dlžníkom) na   kupujúceho,   takže   z tohto   dôvodu   obzvlášť   naliehavo   vystupuje   opäť   do   popredia požiadavka, aby najmä a predovšetkým pri výkone záložného práva, v dôsledku ktorého sa záložca zbavuje vlastníckeho práva k svojej veci (k predmetu zálohu), aby záložný veriteľ vykonávajúci   záložné   právo   konal   v   mene   a na   účet   vlastníka   zálohu,   t.   j.   záložcu, a nie vo svojom vlastnom mene, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práva, ako má sám (nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet), takže ani záložný veriteľ, ktorý nie je vlastníkom predmetu zálohu, by nemohol vo svojom vlastnom mene previesť vlastnícke právo k zálohu na kupujúceho.

25. V kontexte uvedeného vyznieva aj citovaný rozsudok krajského súdu, ktorého východiskovou premisou pre konštatovanie neplatnosti právnych úkonov o scudzení zálohu patriaceho   žalobkyni,   v dôsledku   čoho   krajský   súd   určil,   že   žalobkyňa   je   aj   naďalej vlastníčkou tohto zálohu, je zistenie, že kúpna zmluva z 10. októbra 1997, ktorou mal byť záloh prevedený z vlastníctva žalobkyne do vlastníctva žalovaných v 3. a vo 4. rade, nebola podpísaná ani žalobkyňou ako vlastníčkou zálohu a ani žalovaným v 1. rade, t. j. záložným veriteľom   jediným   oprávneným   na   výkon   záložného   práva   konať   v mene   a na   účet žalobkyne, ale bola podpísaná iba treťou osobou, resp. iba jej menom (žalovaný v 2. rade), bez uvedenia, že by tak táto osoba konala v mene záložného veriteľa, ktorý túto osobu na sprostredkovanie výkonu záložného práva síce splnomocnil, ale tak, aby konala v jeho mene,   a nie   vo   svojom   vlastnom   mene.   V dôsledku   uvedeného   zistenia   dospel   krajský súd k logickému záveru, že iná osoba ako vlastník zálohu (záložca) alebo ako záložný veriteľ oprávnený v mene a na účet záložcu záloh predať nemohla sama (bez toho, že by konala   v mene   záložcu   alebo   záložného   veriteľa)   previesť   na   kupujúcich   (žalovaných v 3. a vo 4. rade) vlastnícke právo k zálohu, ktorým sama nedisponovala, a nekonala ani v mene záložného veriteľa v súlade s jeho splnomocnením.

26. Vzhľadom na uvedené sa tak otázky sťažovateľov, na ktoré im krajský súd nemal dať   odpovede,   javia   irelevantné   a nepodstatné,   keďže   krajský   súd   so   sťažovateľmi naznačovanými   možnými   odpoveďami   na   ne   nepolemizuje   ani   nežongluje,   pretože rozhodnutie krajského súdu nie je založené na konštatovaní, že by záložný veriteľ na výkon záložného práva nevyhnutne potreboval osobitné zmluvné splnomocnenie od záložcu, ako to tvrdia sťažovatelia, a nie je založené ani na konštatovaní, žeby záložný veriteľ pre účely sprostredkovania výkonu záložného práva nemohol splnomocniť inú osobu, ale je založené na konštatovaniach, že k výkonu záložného práva nedošlo spôsobom zmluvne dojednaným medzi   zainteresovanými   (t.   j.   medzi   záložcom,   záložným   veriteľom   a treťou   osobou splnomocnenou záložným veriteľom, pozn.), t. j. že zmluva o scudzení zálohu z 10. októbra 1997   nielenže   nebola   podpísaná   v mene   záložcu   záložným   veriteľom   v zmysle   ich zmluvného   dojednania   v zmluve   o záložnom   práve   z 26.   septembra   1995,   ale   nebola podpísaná ani len v mene záložného veriteľa v zmysle jeho dojednania s treťou osobou ním poverenou   sprostredkovaním   výkonu   záložného   práva   (mandatár)   v mandátnej   zmluve z 1. júla 1997, v zmysle dojednania ktorej v čl. I „Mandatár v mene mandanta zabezpečí prípravu a výkon predaja...“.

27. Inými slovami, bez ohľadu na to,   či by krajský súd na otázku sťažovateľov o nutnosti udelenia záložnému veriteľovi osobitného splnomocnenia od záložcu na výkon záložného práva odpovedal kladne alebo záporne, a tiež bez ohľadu na to, či by kladne alebo záporne odpovedal aj na druhú otázku sťažovateľov, či záložný veriteľ môže alebo nemôže výkonom,   resp.   sprostredkovaním   výkonu   záložného   práva   splnomocniť   aj   inú   osobu, nespochybniteľným záverom ostáva, že záložný veriteľ pri výkone záložného práva nemôže konať vo svojom vlastnom mene, ale len v mene a na   účet záložcu, a tiež tretia osoba splnomocnená   záložným   veriteľom   sprostredkovaním   výkonu   záložného   práva   nemôže konať iba vo svojom vlastnom mene, ale len v mene splnomocniteľa, t. j. v mene záložného veriteľa.

28.   Pokiaľ   ide   o otázky   sťažovateľov,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   na   tieto odpovedal vo svojom rozsudku sp. zn. 11 C 836/1997 z 21. septembra 2012 už okresný súd, ktorý   v podstate   s poukazom   na   §   489   Občianskeho   zákonníka   uviedol,   že   zákonom nezakázané a zákonu neodporujúce zmluvné dojednania boli účastníci týchto zmluvných dojednaní povinní dodržiavať, ak sa už na nich dohodli, čo sa však v tomto prípade nestalo, pretože   zmluvu   o scudzení   zálohu   nepodpísal   v zmysle   zmluvy   o záložnom   práve z 26. septembra   1995   v mene   záložcu   ani   záložný   veriteľ   (čo   by   sa   vyžadovalo   aj bez dotknutého zmluvného dojednania) a nepodpísala ju v mene záložného veriteľa ani ním v mandátnej zmluve z 1. júla 1997 sprostredkovaním výkonu záložného práva poverená tretia osoba.

29.   V súvislosti   s právami   sťažovateľov   ako   účastníkov   scudzovacích   právnych úkonov predmetu zálohu, ktorých neplatnosť bola v konaní o určenie vlastníckeho práva záložcu (žalobkyne) k predmetu zálohu posúdená ako prejudiciálna otázka, ústavný súd s poukazom   na   svoju   judikatúru   (napr.   I.   ÚS   50/2010)   poznamenáva,   že   na   základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,   a teda   nemožno   uvažovať   o ochrane   vlastníckeho   práva   hoc i dobromyseľného   nadobúdateľa.   Rovnako   tak   nie   je   možné   za   uvedeného   stavu uprednostniť   požiadavku   právnej   istoty   a ochrany   práv   nadobudnutých   v dobrej   viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

31.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu v napádanom   rozsudku   sp.   zn.   16   Co   171/2012   z 21.   marca   2013   sú   ústavne udržateľné a podľa   ústavného   súdu   im   nemožno   vyčítať   rozporuplnosť,   svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K uzneseniu najvyššieho súdu

32.   V súvislosti so sťažovateľmi napádaným uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 144/2014 z 27. januára 2015 ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené obidve   námietky   sťažovateľov   týkajúce   sa   jednak   výhrady,   že   najvyšší   súd   sa   nemal vysporiadať s dovolacou námietkou, podľa ktorej súdy nižších stupňov konali so žalovaným v 3. rade (obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ) ako s účastníkom   konania napriek tomu, že už od roku 2008 v dôsledku zániku nemal právnu subjektivitu, a jednak toho,   že   najvyšší   súd   sa   nemal   vecne   vysporiadať   ani   s ich   námietkami   týkajúcimi   sa nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   pokiaľ išlo   o absenciu   odpovedí na ich dve odvolacie otázky.

33. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na adekvátnu časť   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   z ktorého   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa s dovolacou   námietkou   sťažovateľov   o právnej   subjektivite   žalovaného   v 3.   rade   riadne v skutočnosti   vysporiadal,   pričom   zistil,   že   z dôvodu   straty   právnej   subjektivity   bolo konanie proti nemu uznesením z 18. apríla 2011zastavené:

«Z predmetného spisu je zrejmé, že Okresný súd Poprad uznesením z 18. apríla 2011 č.   k.   11   C   836/1997-817   o.   i.   konanie   voči   žalovanému   3/   zastavil.   V   odôvodnení rozhodnutia (č. l. 818) uviedol, že „Z údajov z obchodného registra mal súd preukázané, že spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ zanikla   výmazom   z   obchodného   registra bez právneho nástupcu dňa 13.9.2008. Nakoľko ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil.“. Predmetné uznesenie bolo zrušené odvolacím súdom Krajským súdom v Prešove uznesením z 26. augusta 2011 č. k. 16 Co 66/2011-842 „zrušuje uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie“.

Samotné   uvedenie   tohto   účastníka   v   záhlaví   rozhodnutia   nenapĺňa   ešte   zákonný dôvod dovolania uvedený v ustanovení § 237 písm. b/ O. s. p. Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p. uvádzaný žalovanými nie je dôvodný.»

34. Podľa   ústavného súdu sa najvyšší súd vysporiadal aj s dovolacou námietkou sťažovateľov týkajúcou sa nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského súdu, avšak iba v rozsahu   hodnotenia   prípustnosti   dovolania,   t.   j.   iba   v rozsahu   skúmania   faktického výskytu týchto nedostatkov v rozsudku krajského súdu, nie však z hľadiska ich vecného (materiálneho) posúdenia, pretože otázka ich vecného posúdenia by mohla byť dovolacím súdom   skúmaná   až   po   zistení   prípustnosti   dovolania,   ktorá   (prípustnosť)   však   zistená nebola. Najvyšší súd v uvedených súvislostiach vo svojom uznesení uviedol:

„Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (v   spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.)   ako   aj   pre   rozsudok   odvolacieho   súdu   (§   219   ods.   2   O. s. p.).   Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť,   všeobecnú   interpretačnú   presvedčivosť;   tým   však   nie   je   zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.“

35. Pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho   opravného   prostriedku   ako   takého   a   tiež   otázku   prípustnosti   dôvodov, ktorými je možné tento mimoriadny opravný prostriedok odôvodniť. Procesnú prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré   týmto   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   možno   napadnúť,   dovolací   súd až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov odôvodňujúcich dovolanie a následne aj ich opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,   ktoré   týmto   mimoriadnym   opravným   poriadkom   nemožno   napadnúť, t. j. že dovolanie nie je procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani vecnú dôvodnosť dovolacích dôvodov.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o neodôvodnenosti námietok sťažovateľov   voči   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   preto   sťažnosť   sťažovateľov   už   po   jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015