znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 448/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka 578, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na primerané   hmotné   zabezpečenie   v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva na ochranu zdravia   podľa   čl.   40   Ústavy   Slovenskej   republiky   nečinnosťou   Sociálnej   poisťovne Bratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   300-4908/2005   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 135/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2014 doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   na   spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky,   najmä   ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a   pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu zdravia podľa   čl.   40   ústavy   nečinnosťou   Sociálnej   poisťovne   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna poisťovňa“) v konaní vedenom pod sp. zn. 300-4908/2005 o posúdenie nároku na úrazové dávky a svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 135/2008.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 5. júna 2008 okresnému súdu určovaciu žalobu, v ktorej sa domáhal, aby okresný súd „určil mieru zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz sťažovateľa“.

3. Okresný súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 14 C 135/2008-136 zo 6. októbra 2010 a mieru zodpovednosti zamestnávateľa určil v rozsahu 70 %, ale toto rozhodnutie   bolo   zrušené   odvolacím   súdom   30.   októbra   2011   pre   nepreskúmateľnosť. Neskôr   aj   druhé   rozhodnutie   okresného   súdu   z 9.   januára   2013   napadnuté   Sociálnou poisťovňou   ako   vedľajším   účastníkom   bolo   zrušené   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 323/2013 z 20. júna. 2013. Konanie nie je právoplatne skončené a okresný súd v jeho veci nekoná.

4.   Podaniu   žaloby   predchádzala   nečinnosť   Sociálnej   poisťovne „v   konaní o posúdenie nároku na úrazové dávky číslo 300-4908/2005 za pracovný úraz sťažovateľa zo dňa 30. 06. 2005, začatom na základe oznámenia zamestnávateľa, v ktorom do dnešného dňa   nebolo   vydané   a   sťažovateľovi   zákonným   spôsobom   doručené   kvalifikované rozhodnutie vo veci, vychádzajúce z riadneho zistenia skutkového stavu“.

5.   Sťažovateľ ďalej uviedol,   že „Sociálna   poisťovňa   tvrdí,   že   v predmetnej   veci rozhodla rozhodnutím zo dňa 6. decembra 2005, toto rozhodnutie však nebolo doručené do vlastných rúk sťažovateľa, nemohlo preto nadobudnúť právoplatnosť ani vyvolať žiadne iné účinky, ide o zjavne zmätočné rozhodnutie...“, ako aj to, že „je v dôsledku pracovného úrazu ťažko zdravotne postihnutý, úplne ochrnul, zostal úplne imobilný, s nedostatočnou dychovou   aktivitou,   neschopný   samostatne   konať   a   komunikovať   s   okolím,   s   obtiažmi hovorí, nie je schopný sa podpísať. Podľa posudkov lekára zdravotný stav sťažovateľa je bez perspektívy zlepšenia...“.

6. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 36, 39 a 40 Ústavy... bolo nečinnosťou porušiteľa Sociálna poisťovňa porušené.

... Základné právo sťažovateľa, upravené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo nečinnosťou porušiteľa Okresný súd Bratislava II. porušené.

... Ústavný súd SR prikazuje Sociálnej poisťovni, aby vo veci posúdenia nárokov sťažovateľa na úrazové dávky za pracovný úraz zo dňa 30. 06. 2005 bezodkladne konal a rozhodol.

...   Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II.,   aby   v   konaní 14 C 135/2008 bezodkladne konal.

... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 EUR...... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR..., ktoré je Okresný súd Bratislava II. povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

... Ústavný súd SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

10.   Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (§ 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde“), a to jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd poukazuje na to, že petit sťažnosti (i napriek skutočnosti, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom) v takej podobe, ako ho formuloval, nie je dostatočne určitý a jasný, pretože vôbec nekonkretizoval konanie Sociálnej poisťovne a ani konanie okresného súdu, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd. Sťažnosť teda neobsahuje zrozumiteľne vymedzený   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit),   ktorého   vydania   sa   sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Okrem toho právny zástupca sťažovateľa v sťažnosti neuviedol – domáhajúc sa priznania finančného zadosťučinenia – dôvody, ktoré mal uviesť podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čím jeho sťažnosť nespĺňa ďalšiu zákonnú náležitosť. Z uvedených dôvodov je možné sťažnosť sťažovateľa   odmietnuť   bez   posúdenia   prípadnej   argumentácie   uvedenej   v   odôvodnení sťažnosti už pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Napriek tomu však ústavný súd preskúmal, či neexistujú aj iné dôvody odmietnutia jeho sťažnosti, prípadne či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti aj dôvodná.

11. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   a   vecne   sa   zaoberať   jeho sťažnosťou   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. m. m. I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,   IV.   ÚS   243/05, II. ÚS 90/06).

13.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   najprv   nečinnosť   Sociálnej   poisťovne,   ktorou mali byť porušené jeho označené práva podľa čl. 36, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.

14.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

15. Z citovaných ustanovení ústavy a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ochranu pred prípadnou nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi v konaní správnych orgánov (teda aj Sociálnej poisťovne) poskytujú príslušné správne súdy v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu. Z obsahu sťažnosti nemožno vyvodiť, že by sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy porušenia označeného práva využil.

16. Sťažnosť v tejto časti bolo teda potrebné odmietnuť z dôvodu, že tu existujú iné súdy   v sústave   všeobecného   súdnictva,   ktoré   sú   oprávnené   poskytnúť   sťažovateľovi ochranu pred namietanou nečinnosťou Sociálnej poisťovne, prípadne prieťahmi v jej konaní o posúdenie nároku na úrazové dávky. Právomoc ústavného súdu na preskúmanie nečinnosti Sociálnej   poisťovne   je preto   v okolnostiach   danej   veci   vylúčená   (obdobne   m.   m. I. ÚS 347/2013).

17.   Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   namieta   tiež   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 135/2008.

18. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

19.   Ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním, a to vzhľadom na situáciu, že sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nepreukázal podanie sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

20. Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana   v   konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri   výkone   súdnictva.   Podľa   §   64   ods.   1,   2   a 3   zákona   o súdoch   účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je to na riadne vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   alebo   ďalšie   osoby,   ktoré   môžu   pomôcť   pri   prešetrení sťažnosti. Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky. Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov musí byť sťažovateľ upovedomený písomne.

21.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody však ústavný súd nezistil.

22. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2   ods. 2,   § 30   ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobné konzekvencie vyplývajú aj z už citovaného ustanovenia § 64 a § 66 zákona o súdoch.

23. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

24.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   a k nej   pripojených   prílohách   netvrdil   a ani nedoložil podstatné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal sťažnosť na prieťahy v postupe okresného súdu adresovanú predsedovi okresného súdu. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti nie je prípustná.

25. V neposlednom rade ústavný súd zistil aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto   časti,   a to   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je inter   alia posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

26.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   takisto   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   zbytočné   prieťahy   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre vychádza aj z toho, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05).

27. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí najmä   v tom,   že „súdne   konanie   v tak   citlivej   otázke   akou   je   odškodnenie   ťažkého pracovného úrazu... nie je ukončené od júna 2008 dodnes (t. j. za 5, 5 roka)“.

28.   Ústavný   súd   po   preskúmaní priebehu konania okresného   súdu   konštatuje,   že doba, ktorá uplynula od podania žaloby (júl 2008) do podania sťažnosti ústavnému súdu (február 2014), nie je v danej veci síce bezrozporná, ale s ohľadom na skutočnosť, že počas nej okresný súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa konal o procesných otázkach (o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ustanovil advokáta na jeho zastupovanie v spore, rozhodoval o pripustení zmeny petitu návrhu žaloby, ktorú podal   14.   augusta   2009,   ako   aj   o   čiastočnom   späťvzatí   žaloby),   nariadil   aj   viacero pojednávaní,   na   ktorých   vykonával   dokazovanie   (výsluchy   svedkov),   a dvakrát   vo   veci rozhodol,   nemožno   hovoriť   o jeho   opakujúcej   nečinnosti,   ktorá   by   zakladala   možnosť prípadného prijatia jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

29. Okresný súd v zásade konal plynulo a ojedinelú nečinnosť ústavný súd zistil iba od doručenia vyjadrenia sťažovateľa (t. j. od 23. augusta 2013), až do podania sťažnosti ústavnému súdu (február 2014), t. j. zbytočný prieťah v trvaní viac ako 5 mesiacov. Hoci je pravdou, že dva rozsudky okresného súdu boli zrušené odvolacím súdom, čím sa konanie čiastočne predĺžilo o niekoľko mesiacov, celkovú dobu nečinnosti v konaní pred okresným súdom   ústavný   súd   ešte   nepovažuje   za   neprimeranú.   Obdobie   zbytočných   prieťahov v konaní advokát sťažovateľa riadne v sťažnosti ani nevymedzil a z celkovej dĺžky sa viac ako 11 mesiacov spis nachádzal aj na odvolacom súde (od 1. februára do 9. novembra 2011 a tiež od 22. mája 2013 do 3. júla 2013), ktorého nečinnosť sťažovateľ v sťažnosti ani nenamietal. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/00).

30.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 135/2008, mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014